Som človek z rádia, kde sme všetko riešili vždy, aby bolo dokonalé, výstižné, krátke a jasné. V podcastovom svete máme slobodu, väčší priestor, hovorí v rozhovore moderátorka Oli Džupinková.
V rozhovore sa dočítate:
- prečo sa rozhodla pre sabatikal,
- aký vidí rozdiel medzi rádiom a podcastmi,
- ako vníma umelú inteligenciu vo svojej práci.
Sme na festivale Fest Zdravo v Moravskom Svätom Jáne. Ako sa cíti Rusínka na Záhorí?
Vynikajúco sa tu cítim. Ja mám k Záhoriu veľmi blízko, pretože žijem roky v Bratislave a na to Záhorie som už párkrát prišla a teraz sa veľmi teším, že aj takto pracovne a moderátorsky, takže aj Rusíni pozdravujú všetkých Záhorákov a Záhoráčky a verím, že je to aj naopak.
Ľudia ťa poznajú predovšetkým ako rádiovú moderátorku, ty si potom odišla z Rádia Expres na polročný sabatikal. Ako toto spätne hodnotíš?
Hodnotím to veľmi dobre, aj keď je pravda, že rádio je láska a vždy mi to bude chýbať a tá práca je neskutočná. Kto robil niekedy v rádiu, tak určite chápe, o čom hovorím. Ale keď sa človek rozhodne prehodnotiť nejaký svoj životný štýl, teda kedy ráno vstávam, nevstávam, lebo ja som posledných 8 rokov vstávala o 4 ráno, tak som si povedala, že chcem si trošku aj pospať a mať taký iný režim. Takže hodnotím to veľmi dobre a trošku som prestavila, prenastavila svoje nejaké hodnoty a očakávania a je to super.
Prečo si sa pre ten sabatikal rozhodla pred tromi rokmi? Bolo to tým, že si tých osem rokov vstávala skoro ráno alebo tam bolo niečo iné ešte?
Je tam viacero faktorov, ktoré boli. Samozrejme vždy som veľa pracovala ako všetci, robila som svoju robotu poriadne a občas som aj vynechávala tie dovolenky a nejaký ten oddychový režim. Potom som v rodine riešila nejaké iné veci, moja mama mala zdravotné problémy, tak som sa o ňu starala a potom prišla celosvetová pandémia a tie všetky udalosti, ktoré vo mne ako keby spojili to moje rozhodnutie, prečo chcem ísť na sabatikal, tak to bol vlastne vplyv viacerých faktorov.
Práve možno aj pri tej celosvetovej pandémii koronavírusu som si povedala, keď som sedela doma a riešili sme s kamarátmi cez telefón, čo by sme robili, keby sa dalo, tak vždy som sa vracala k tomu, že chcela by som ešte cestovať, spoznávať nové kultúry, nové chute a nových ľudí práve vo svete.
Takže keď už sa začali uvoľňovať opatrenia, tak som začala pracovať na tom, aby som práve viac cestovala, aby som práve viac spoznávala ľudí a tým, že som robila aj rozhovory so Slovákmi v zahraničí, tak som sa rozhodla takto cestovať a zobrať si tú pauzu.
Vzal ti sabatikal možno niečo?
Vzal mi možno nejaký pravidelný režim, na ktorý som bola zvyknutá počas rádia. Stále hovorím, že som žila na sekundy, minúty, hodiny, kedy čo môžem, pretože to živé vysielanie je taký živý organizmus, a ktorý, keď sa naňho nastavíš, tak je tam to taká silná zodpovednosť voči živému vysielaniu.
Vzal mi možno pravidelné, každodenné stretávanie sa s mojimi milovanými, obľúbenými kolegami, Ďuro, Ďuro, Marek, Peťa, Lenka a tak ďalej, Braňo, Tomáš, Stano, s ktorými sme sa každý deň stretávali v rádiu a zdieľali nielen tie pracovné životy, ale aj osobné. Ale som so všetkými stále v kontakte, takže beriem to skôr tak, že som prišla o taký ten pravidelnejší stretávací režim s nimi.
V súčasnosti si podcastová manažérka vo Forbes. Aký rozdiel vidíš medzi rádiom a podcastmi?
No, to je dobrá otázka, pretože ja som človek z rádia, kde sme všetko riešili vždy, aby bolo dokonalé, aby bolo výstižné, krátke a jasné. Takže v tom rádiu, v tom živom vysielaní nebolo vždy toľko priestoru, museli sme sa naučiť naozaj vybrať z celého, možno aj hodinového, rozhovoru to najdôležitejšie, to najvýstižnejšie, čo sme mohli dať poslucháčom a to niekedy trvalo maximálne možno 2,5 minúty.
Takže to je ten taký rozdiel, že práve v tom podcastovom svete máme tú slobodu, máme ten väčší priestor a práve myslím si, že v tom pandemickom čase tie podcasty sme zažili s nimi podcastovú vlnu práve na Slovensku, lebo vo svete už tie podcasty boli aj dlhšie. Nie je to ani rozdiel, je to taká dobrá podpora podľa mňa, veď aj teraz to vidieť, že rôzne médiá, či už tie digitálne, printové, alebo teda rádia, využívajú práve podcasty na to, aby rozširovali ten svoj obsah do audia a videa.
Jedna z debát, ktorú si na Fest Zdravo modelovala, bola s Petrom Šebom o umelej inteligencii. Nemáš obavu, že by ťa AI vedela čiastočne alebo úplne nahradiť v tých podcastoch?
Vôbec. Oli Džupiniková je len jedna. A teraz to tak vyznelo akože sebavedome a narcisticky. Ale nie, nemám pocit, lebo ja si myslím, že tak aj to Peťo hovoril v tej diskusii, že tá umelá inteligencia je náš nástroj, ktorý nám môže iba pomôcť byť lepším, kvalitnejším a profesionálnym človekom v tej svojej profesii. Ale tú ľudskosť za nás nikdy umelá inteligencia nenahradí.
Takže ak sme osobnosti, ak budujeme svoj nejaký personal branding a svoju osobnosť, práve to, akí ľudia sme, akí sme v práci a možno v podcastoch, prečo nás počúvajú ľudia, lebo majú nás radi. Každý počúva iný podcast, lebo má rád niekoho možno iného, páči sa mu ten štýl, páčia sa mu jeho otázky, to vedenie rozhovoru a tá osobnosť, takže v tomto prípade sa nebojím toho, že by nás umelá inteligencia nahradila.
