Je tu jeseň a s ňou prichádza i sviatok Pamiatka zosnulých, ľudovo pomenovaný Dušičky. Je to obdobie kedy viac ako po iné mesiace v roku spomíname na tých, ktorí už nie sú medzi nami. Je to čas, kedy si viacej uvedomujeme svoju smrteľnosť, kedy sa zamýšľame nad ľudskou existenciou.
Úmrtie a smrť sú témy, ktoré sú v našej spoločnosti menej časté, ba priam tabuizované, pretože ich otváranie by mohlo, podľa názoru ľudí, privolať nečakané úmrtie v rodine. Preto sa aj smrť nepomenúvala priamo, ale opisne –„ zubatá“ či „tá s tú kosú“. Sú to však témy spojené so životom a treba o nich hovoriť otvorene. Tak ako narodenie, detstvo, dospelosť a celý život človeka aj smrť a okolnosti okolo patria k realite života. Sú jeho vyústením. Každý, kto sa narodí musí raz aj zomrieť. Je to zákon prírody.
Odpradávna sa verilo, že človek má vopred určený osud aj deň odchodu z tohto sveta, že dostáva znamenie. Aj naši predkovia sa spoliehali na rôzne znamenia, ktoré predpovedali smrť blízkych (spadnutý obraz, prasknutie zrkadla, prasknutie skla na obraze či na lampe, pukanie stien, zastavenie chodu hodín, nevysvetliteľný lomoz, zavíjanie psa, kuvik na streche domu, ale aj vyschnutie ovocného stromu a pod.) Rovnako sa snažili dozvedieť svoj osud z veštenia na niektoré výročné sviatky napr. na Štedrý večer rozkrajovali jabĺčko. Ak mal jaderník tvar kríža, znamenalo to chorobu alebo aj smrť.
Obyčaje spojené s úmrtím človeka vyplývali z kresťanskej viery v posmrtný život, z predstavy o nebi a pekle, s odchodom duše z tela. Vplyv ľudových tradícií sa však prelínal s kresťanským učením o smrti a odchode do záhrobia. Starí a chorí ľudia brali smrť ako kolobeh života, ako jeho súčasť. V našej dedine Zohor sa zvykne dodnes hovoriť: „Muadému sa pritrefí a starí mosí.“
Ľudia v minulosti zomierali poväčšine doma v kruhu rodiny, ak nešlo o mimoriadnu udalosť, ktorá sa odohrala mimo domu. Úmrtie v prípade nevyliečiteľne chorých a nevládnych sa považovalo za prirodzené vyriešenie situácie v rodine. Domáci sa snažili umierajúcim uľahčiť odchod svojim tichým správaním, zapálením hromničnej sviečky, používaním svätenej vody a modlitbou. Dôležitým bolo dosiahnuť jeho zmierenie s rodinou, odpustenie zlých skutkov a prípadne vyzradenie nejakého skrývaného tajomstva, ktoré si celý život umierajúci niesol so sebou. Prizývali miestneho kňaza, aby prišiel umierajúceho zaopatriť – vyspovedať ho a dať mu posledné pomazanie. Po smrti člena rodiny bolo treba nebožtíka pripraviť do rakvy, umyť a primerane obliecť. Starší ľudia si zvykli posmrtný odev už vopred nachystať a nechávali ho zviazaný v ručníčku v skrini alebo v truhlici na šaty. Prípravy nebožtíka robili buď domáci sami alebo za pomoci príbuzných a susedov. Počas troch dní, kým mŕtveho nepochovali, sa v domácnosti čiastočne zastavili hospodárske práce, niekedy ani nevarili. V noci bdeli pri mŕtvom a modlili sa, aby neostal sám a aby jeho duša odišla tam, kam patrila.
Dôležitým opatrením bolo zakrytie zrkadiel v dome bielou plachtou, „aby sa smrt nezhlédua a neostaua v domje“ a zastavenie tikania hodín, aby sa mŕtvy nevracal domov v podobe ducha. Rovnako keď mŕtveho vyniesli z domu pootvárali okná, aby mohla duša vyletieť a neblúdila po dome.
Mŕtveho dali „na podstúaňí“ – na stoličky dali dosky a slamník, prikryli bielou plachtou, do rúk mu dali ruženec „páterka“ a krížik. Neskôr, keď bola pripravená rakva, uložili ho do nej, zakryli od pol pása ozdobným pokrovcom a obložili svätými obrázkami a vetvičkami rozmarínu. Farba rakvy zodpovedala veku mŕtveho (do čiernej dávali starých ľudí, do hnedej dospelých a do bielej mladých a deti). Okolo vystretého mŕtveho horeli sviece, bola pri ňom nádobka so svätenou vodou a rozmarínová alebo „krušpánková“ vetvička na pokropenie. K zosnulému sa prichádzali ľudia modliť a lúčiť sa s ním. Večer modlitby predriekali modleníčky alebo modleníci, ktorým sa za túto službu platilo naturáliami alebo peniazmi.
Od 70. rokov 20. storočia sa začal používať Dom smútku a odvtedy sa podstatne zmenil priebeh smútočného a rozlúčkového obradu. Dovtedy sa obrad a rozlúčka s nebožtíkom robili na dvore domu alebo priamo na cintoríne. Aj v dome smútku na základe požiadavky pozostalých sa konajú modlitby za zosnulého a ľudia mu chodia vzdať úctu hovorí sa , „idú k umruhému“. V deň pohrebu sa rozdávajú obrázky s fotografiou nebožtíka, s textom a obrázkom vybraného svätca.
Úmrtie ostatným v dedine oznamovali z kostola zvonením na „umiráček“. (Dnes sa na tieto oznamy využíva miestny rozhlas.) Pohreb sa konal na tretí deň. Pozývali sa naň len tí, ktorí mali zabezpečovať nesenie rakvy, kríža, kytíc či neskôr vencov, kmotrovci a rodina, ktorá bývala mimo obec. Iní účastníci pohrebu prišli podľa toho, aký mali k zosnulému vzťah. Ľudia chodili na pohreby aj zo zvedavosti, najmä po nejakej tragédii alebo ak zomreli mladí ľudia a deti.
Rakvu niesli príbuzní od krstných rodičov, zošvagrená rodina alebo synovci na pleciach, neskôr na márach alebo ak bývali ďalej od cintorína aj na voze. Prítomným rozdávali sviečky, ktoré sa nezapaľovali, len ich držali počas obradu v ruke a potom ich dávali do kostola. Tento zvyk už rokmi zanikol.
Pohrebný sprievod mal svoje usporiadanie. Na čele niesol mužský príbuzný od kmotrovcov kríž s čiernou stuhou, za ním kráčali všetci chlapi, chlapci, potom miništranti s kňazom, za rakvou najbližšia rodina a nakoniec ženy a ostatní nezaradení účastníci pohrebu.
Priebeh pohrebu závisel od veku zomrelého. Ak zomrel mládenec alebo dievča pohreb mal oveľa slávnostnejší charakter. Svojim spôsobom mal nahradiť svadbu. Zomrelých obliekali do svadobných rúch. Rakva bola biela, v sprievode kráčali sviatočne oblečené dievčence ako svadobné družičky a mládenci ako družbovia. Jedno dievča bolo v bielom svadobnom šate a druhé v čiernom smútočnom. Na vankúšoch ozdobených rozmarínom alebo myrtou niesli zlomenú sviečku, symbol pretrhnutého života a venček. Mladí ľudia mali spravidla vždy pohreb s hudbou. Pri pohrebe starších účinkovanie kapely bolo podmienené požiadavkou pozostalej rodiny. Po pohrebe sa pre pozvaných pozostalých konala pohrebná hostina – kar. Spočiatku bývala v dome zosnulého neskôr v hostinci alebo v kultúrnom dome. Dnes sa robia kary v reštauráciách samozrejme v závislosti od rozhodnutia pozostalej rodiny kar usporiadať.
Cirkevný pohreb sa odopieral tým, ktorí sa sami pričinili o odchod z tohto sveta – samovrahom, alebo tým, ktorí odmietali počas života dodržiavať princípy cirkevného spoločenstva napr. neverci, tí, čo vystúpili z cirkvi a pod.
Za zomrelým príbuzným sa patrilo držať smútok. Najbližšia rodina, najmä ženy, držali smútok za najbližšími 1 rok. Vzdialenejšia rodina smútila 6 týždňov. Smútok sa prejavoval zdržaním účasti na zábavách, hlučných hostinách a svadbách. Prejavom smútku u žien bolo čierne smútočné oblečenie, prejavom smútku za najbližšími u mužov bola čierna stuha na klope kabáta alebo na rukáve, ale prevažne len na pohrebe. Nezriedka sa stávalo, že niektoré matky chodili po smrti svojich detí po zvyšok svojho života v čiernom. Počas smútku za blízkym zomrelým (otec, matka, súrodenec) sa dodržiaval zákaz usporiadať v rodine svadbu.
Najdlhšie zachovávala smútok manželka za manželom, deti za rodičmi a opačne. Keď zomrel manžel staršej žene nosila už smútok do konca života.
K spomienke na zomrelých patrila úprava hrobu a zhotovenie náhrobníka. V minulosti to bývali drevené maľované kríže, kde v nike bola najčastejšie umiestnená porcelánová svätá rodina alebo iný svätec.
V dávnejšej minulosti sa pred kostolom a na cintoríne v „dušičkovom období“ schádzali žobráci, mrzáci a Cigáni, modlili sa za duše zomrelých a očakávali obdarovanie v podobe jedla a drobných peňazí.
Pamiatka zosnulých „Dušičky“ je jedným zo sviatkov, ktoré sa slávia a pripomínajú aj dnes a ich podstata sa rokmi nemení – znamenajú spomienku na blízkych a uctenie si ich pamiatky. Ľudia prichádzajú na hroby svojich príbuzných, zdobia ich a zapaľujú sviečky.
Oľga Drahošová
