Ako trávili zimné večery naši starí rodičia, keď ešte nepoznali televízor ani internet? Na Záhorí to boli časy drápačiek, vinšov, pranostík a tajomných Lucií, ktoré vymetali zlo z domov. Oľga Drahošová prináša spomienky na predvianočné obdobie tak, ako ho kedysi prežívali obyvatelia Zohora.
Neskorá jeseň a nastupujúce zimné obdobie vytvorilo v živote našich prarodičov, ktorí sa prevažne venovali obrábaniu pôdy a pestovaniu rôznych druhov poľnohospodárskych plodín, dostatočný priestor na relatívny oddych od namáhavej práce. Ukončený bol zber úrody, bolo vymlátené obilie, boli zasiate oziminy, zasadený cesnak a cibuľa a bol čas na drobné práce v hospodárstve a v domácnosti. Bolo treba opraviť náradie a nástroje, upratať v hospodárskych priestoroch, omlátiť a vylúpať suchú fazuľu, zabezpečovať krmivo pre hospodárske zvieratá na dlhú zimu a mnohé iné denné povinnosti a práce, na ktoré popri iných činnostiach nebolo v priebehu leta času. Tieto práce obstarávali prevažne muži. Ženy sa sústredili na práce v domácnosti ako bolo varenie, pečenie, starostlivosť o deti, zabezpečenie poriadku a našli si čas aj na pradenie, vyšívanie, tkanie, šitie a opravu odevov a organizovali aj spoločné páranie peria „drápački“. Husi chovali v minulosti takmer v každom dome a bolo treba „odrápat perí“, aby matky nachystali do výbavy pre svoje dcéry páperové periny a vankúše. Bola to časovo náročná práca, preto ju robili svojpomocne v jednotlivých domácnostiach.
Dni pred Vianocami sa skracovali, večery boli dlhé, tak si ich ľudia spríjemňovali spoločnými aktivitami. „Drápački“ patrili k obľúbeným činnostiam žien a dievčat počas zimných mesiacov. Začínali podvečer a končili častokrát aj neskoro v noci. Ženám sa veľmi nepáčilo, že do domácnosti, kde sa práve konali „drápački“ prichádzali aj chlapi a mládenci, ktorí sa prišli na posedenia porozprávať a spoločne zabaviť. Častokrát narobili viacej škody ako osohu, keď do perového páperia akože náhodou fúkli. Spoločné posedenia boli nielen o drápaní peria, ale boli zároveň aj spoločenskou príležitosťou na susedské stretnutia – spomínalo sa na rôzne dávne dedinské udalosti, rozprávali sa žartovné, ale aj strašidelné príbehy a prebrali sa všetky miestne klebety. Nejedno spomínanie na strašidlá, bosorky či svetlonosov navodilo v prítomných aj strach a obavu. Najmä dievčence sa báli ísť za tmy domov, čo samozrejme využili chlapci a mali dôvod ich odprevadiť.
Na drápački často zavítal aj nočný hlásnik. Pod oblokmi bolo počuť ohlasovanie hodiny:
Uderiua deváta hodzina,
chvál každí duch hospodina.
Opatrujte svjetuo, oheň,
abi nebiu ludom škoden.
Opatrujte slépki, husi,
nech vám ich tchor nepodusí.
Hlásnik sa prišiel naoko zohriať, ale zámer mal iný. Vedel, že neobíde „nasucho“, že domáci ho počastujú buď páleným alebo vínom. Aj on pridal nejednu zaujímavú historku zo svojich nočných obchôdzok. Niekedy ho častovali tak intenzívne, že aj poplietol ohlasovanú hodinu.
K stretnutiam patrilo samozrejme aj pohostenie, ktoré pripravila hosťujúca rodina. Ponúkali čaj, bielu i čiernu kávu ( Cigórku alebo Meltu), varené víno, pálené, pagáče „guglu“ (bábovku) a rôzne koláče. Po skončení drápačiek v jednom dome pokračovali podľa vzájomnej dohody v dome ďalšom, kým „neodrápali“ počas dlhých zimných dní a večerov všetko perie na výbavu pre budúce nevesty. Na záver drápačiek ženy spoločne pripravili oldomáš.
K zimnému predvianočnému obdobiu sa viažu niektoré zvyky a pranostiky, spojené s jednotlivými sviatočnými dňami. Napríklad na sviatok sv. Martina (11. novembra) sa dodnes pripomína pranostika: „Marcin dojde na bíuem koni“ tzn. že prinesie prvé sneženie a začne skutočná zima. (Aj keď posledné roky táto pranostika prestáva platiť.) Asi 90-100 rokov dozadu chodil po dedine na Sv. Martina obecný pastier a roznášal dubové ratolesti do domácností a pritom si vyberal odmenu za celoročné pasenie. Cieľom bolo nielen si vybrať odmenu za prácu, ale vinšovaním zabezpečiť hospodárom dobrý chov a prírastky v domácom stáde, aby si zaistil robotu aj na nasledujúci rok. Aj v iných obciach na Záhorí bol zaznamenaný tento zvyk, pričom pastier s pomocníkmi sa takto prihovárali domácim:
Neseme vám ohánečku, (halúzku)
svatého Marcina památečku.
Kolko má táto ohánečka lístečkú,
abi ste mjeli tolko dobitečku.
Zvyk dávno zanikol, pretože už nemal opodstatnenie. Obecný pastier postupne prestal pásť ľudom dobytok spoločne. Domácnosti si pasenie zabezpečovali sami.
Ďalším neskoro jesenným sviatočným dňom bola sv. Katarína (25. novembra). Ňou sa končilo obdobie zábav a svadieb a začalo sa obdobie duchovnej prípravy na Vianoce – advent. Bol to čas stíšenia sa a zamyslenia. Počas neho rešpektovali zákaz usporiadania zábav, divadelných predstavení a svadieb. Ľudia verili, že kto bude v advente tancovať, tomu opadajú na druhý rok slivky. Na Katarínu bola aj posledná zábava pred adventom, ktorú organizovala niektorá z miestnych korporácií. A keďže to bola na dlhší čas ostatná zábava, bola hojne navštevovaná. Ďalšia obecná zábava bola až na Štefana, na druhý sviatok vianočný. Na Katarínu sa od nepamäti sleduje počasie v zmysle pranostiky „ Katarína na buace a Vánoce na ledze“ a opačne.
Adventným dňom, ktorý si zasluhoval pozornosť našich predkov, bol aj deň sv. Barbory (4. decembra). V niektorých domácnostiach zvykli v tento deň dať na tanier vyklíčiť pšenicu „žitko“. V strede bol hore dnom obrátený pohár a okolo bolo nasypané žito. Každý deň ho bolo treba poliať. Takto rástlo až do Štedrého dňa. Vyklíčené sa zarovnalo pristrihnutím, zo stredu vybrali pohárik a na jeho miesto dali sviečku. Táto praktika má svoj pôvod vo veštení, kedy chceli hospodári zistiť, či má žito dobrú klíčivosť a akú môžu očakávať úrodu v nasledujúcom roku. Pôvodná funkcia sa časom zmenila na estetickú. Žitko so sviečkou bolo peknou ozdobou pod vianočným stromčekom alebo na štedrovečernom stole.
Na Barborku dávali do vody halúzky čerešne, aby zistili, či na budúci rok budú kvitnúť a či bude dobrá úroda.
Veľkej obľube v predvianočnom období sa tešil Mikuláš (6. decembra) a obchôdzky za Mikuláša preoblečených ľudí sa zachovali v menšej miere podnes. Dospelí alebo aj starší mládenci sa zvykli preobliecť za Mikulášov, anjelov a čertov a takto prestrojení navštevovali niektoré domácnosti s deťmi. Deti mali veľký rešpekt pred Mikulášom. Niekedy si ich objednávali zámerne rodičia, ktorých deti boli neposedné a takto ich trochu a na chvíľu postrašili a skrotili. Mikuláš deti vyskúšal z počtov, museli ukázať či sa vedia modliť, či vedia nejakú básničku, pesničku a pod. Deti sa na Mikuláša tešili, lebo ich obdarúval ovocím, sladkosťami, orechmi, ale zároveň mali aj obavu pred jeho prísnosťou a najmä strach z čerta, ktorý štrngal reťazami a hrozil peklom. Do každého domu však neprišiel Mikuláš so sprievodom. Preto bol rozšírený zvyk dávať do obloka večer pred Mikulášom vyčistené topánky. Tento zvyk zachovávajú mnohé rodiny dodnes. Deti dostávali sladkosti, ovocie, orechy a neskôr i menšie hračky. Nesmelo však nikdy chýbať uhlie, cibuľa a cesnak, sem-tam i metlička alebo palica na výstrahu, aby poslúchali.
Školáci, aby sa na tento deň vyhli skúšaniu, písali na tabuľu nasledovne:
Na svatého Mikuláša,
Neučí sa, neskúša sa,
Každá pjetka odpúšča sa.
No nie každý učiteľ mal zmysel pre humor a konal podľa „požiadavky“ žiakov. Ba našli sa aj takí, ktorí zisťovali kto je autorom tejto výzvy a ak to zistili, tak žiaka stihol aj náležitý trest.
V čase adventu boli dni kratšie a noci boli čoraz dlhšie. Bol to boj svetla a temna. Ľudia verili, že v tomto období ohrozujú nielen nich, ale aj ich hospodárstva zlé sily v podobe bosoriek a bosorákov. Mali obavy, že „pobosurujú“ hlavne kravám a tie stratia mlieko. Preto si brali na pomoc cesnak, trojkráľovú kriedu, trojkráľovú vodu a nimi označovali najmä hospodárske priestory ako boli maštale a chlievy, lebo verili, že takto uchránia hospodárske zvieratá. O maštaľ opierali aj hrotmi von otočené poľnohospodárske náradie „bráni“, ktoré mali zabrániť prístupu zla k domácim zvieratám. „Zlé sily“, podľa viery ľudu, boli hlavne v predvianočnom období na postupe a snažili sa ľudom a domácim zvieratám najviac škodiť najmä na deň sv. Lucie. (13. decembra). Preto všetky ochranné aktivity boli sústredené na tento deň. Na Luciu chodili po domoch aj do biela odeté staršie dievčence „Lucki“. Mali zamúčenú tvár, prichádzali a odchádzali po tichu, bez slov a husím krídlom vymetali príbytky, aby symbolicky vymietli z domácností choroby a „zlo“. Nosili so sebou pokladničku, ktorou zaštrngali a čakali odmenu v podobe drobných mincí. Lucie prestali chodiť v období medzi vojnami. Zaznamenali sme síce pokusy vzkriesiť túto obyčaj v 70.-80. rokoch 20. storočia, ale sa už v spoločnosti neujala.
Naši predkovia si nevedeli vysvetliť rôzne zmeny v prírode a vysvetľovali si ich po svojom. Vo všetkom videli zásah zlých síl, ktoré bolo treba zničiť alebo túžili vyveštiť si lepšiu budúcnosť a lepšie existenčné podmienky. Verili, že od Lucie do Vianoc, každá noc má svoju moc. Preto sa utiekali viac ako inokedy k vešteniu počasia, dobrej úrody, ale aj dobrého zdravia. Roľníci dvanásť dní pred Vianocami intenzívne sledovali počasie. Mnohí si aj zapisovali každodenné zmeny počasia, čo potom prenášali do jednotlivých mesiacov v nasledujúcom roku. Každý deň predstavoval jeden mesiac.
Dievčence na vydaj mali iné starosti. Toto obdobie využili na zistenie, kto bude ich budúcim manželom. Na 13 lístočkov napísali mená chlapcov, poskladali ich a uložili tak, aby sa k nim nikto nedostal. Každý deň jeden z nich spálili bez toho, aby si lístok pozreli. Na Štedrý večer zostal posledný trinásty lístok. To malo byť meno vyvoleného.
Na Luciu, ak nestihli na Barborku, v niektorých domácnostiach, dávali do vody halúzky čerešní. Ak rozkvitli, symbolizovali zdravie a predpovedali dobrú úrodu. Tieto praktiky mali neskôr viacmennej už iba estetickú funkciu. Pôvodná funkcia, vyveštenie budúcnosti, zaistenie úrody a prosperity gazdovstva sa rokmi celkom vytratila.
Pripomínajme si nesmierne duchovné bohatstvo našich predkov, ich poznatky, ich vedomosti, ich múdrosť, ich skúsenosti a veďme k tomu i naše deti a vnúčatá, aby tento odkaz zachovali aj pre nasledujúce generácie.
Oľga Drahošová
