Pomaly klope na dvere jar. Vtáčiky už ladia jarné trilky, v záhradkách zo zeme nedočkavo vykukujú narcisy, tulipány a objavili sa už aj poslovia jari – snežienky. Jar sa nezadržateľne blíži. Podobne ako my dnes, aj naši predkovia v minulosti nedočkavo očakávali, kedy sa príroda opäť zobudí zo zimného spánku a preberie k životu. Roľnícke obyvateľstvo vítalo jarné obdobie po dlhej zime a čakalo na príhodný čas, aby sa mohli začať poľné práce ako bola oračka, kopačka, siatie jarín a neskôr aj siatie zeleniny, sadenie kukurice, zemiakov a ďalších poľnohospodárskych plodín. Obrábanie pôdy a pestovanie plodín bolo pre našich predkov základom existencie.
V jarnom zvykosloví na Slovensku v minulosti zohrávala významnú úlohu voda, zelená ratolesť, vajíčko a oheň. Voda mala očistnú a liečebnú moc. Bola symbolom čistoty, zdravia a krásy. Zelená ratolesť bola znakom obnovy prírody a jej oživenia po zime. Prútiky, halúzky alebo i stromy symbolizovali túžbu a predstavy roľníckeho obyvateľstva zabezpečiť dobrú úrodu a tým aj prosperitu. Ratolesťami prizdobovali svoje príbytky, v kostole svätili plodiny, modlili sa za úrodu počas procesií. Vajíčko symbolizovalo plodnosť, znovuzrodenie a kontinuitu života. Oheň bol zdrojom svetla a tepla, mal očistnú funkciu.
Ľudia v minulosti vnímali premeny prírody okolo seba a snažili sa využiť jej silu vo svoj prospech.
V mojej rodnej obci Zohor na Záhorí, ale aj v iných záhorských dedinách, sa jar začínala symbolickým prinesením do domácností zelených ratolestí „leta“ na Kvetnú nedeľu tzn. predposlednú nedeľu pred Veľkou nocou (tento rok to bude 29. marca). „Leto“ bola zelená vŕbová prípadne brezová halúzka, niekedy to bola halúzka z ovocného stromu, prizdobená maľovanými vyfúknutými vajíčkami, ovešaná farebnými mašľami. S „letem“ chodili školopovinné deti v skupinkách, najčastejšie dievčence vo veku okolo desať dvanásť rokov. Navštevovali domácnosti príbuzných a známych, ohlasovali príchod novej jari a takto sa prihovárali domácim:
Čí je toto noví dum, nové leto máme
A vám pane hospodáre pjekne zaspívame
A vám pani hospodárko pjekné vjence dáme.
Leto miué leto,
Des tak dúho biuo.
U studénki, u Rúženki,
V pivnici na uavici,
V červenej bíuej ružici.
Kvjetná nedzela
Des klúč podzeua.
Daua sem ho daua svatému Juru.
Svatý Jura stau,
Pole odmikau.
Abi tráva rústua,
Tráva zelená, fijalenka modrá.
Dú dú pod vodú,
Pod zelenú jahodú.
Sedzí pani v koši
A pán sa i prosí:
Daj paňičko daj vajíčko,
Jedno lebo dvje,
Šak ti to malunko ubudne
Dajte nam grajcarek lebo dva,
Šak vám to pambúšek požehná.
Dajte nám vajíček!
Ako odmenu dostali drobné peniaze, vajíčka, koláče. Niekedy zvesili z halúzky maľované vajíčka a obdarovali nimi domácich. Deti aj cielene chodili do niektorých solventnejších rodín so zámerom získať odmenu. Pre deti zo sociálne slabšieho prostredia to bola zároveň príležitosť ako si prilepšiť. Chodenie s letom patrí už dávno minulosti.
Na Kvetnú nedeľu počas omše kňaz svätenou vodou, kadidlom a modlitbou svätil v kostole vŕbové konáriky „kočátka“, ktoré mali ochrániť domácnosti pred bleskom počas búrky. Posvätené ratolesti sa dávali za sväté obrazy alebo ich uložili za drevenú hradu na strope v izbe. Pri veľkej búrke hádzali „kočátka“ do ohňa, lebo verili, že ich ochránia od hromobitia a blesku. Používanie zelených konárikov na jar a na Veľkú noc nielen u Slovanov, ale takmer v celej Európe, priviedlo cirkev už v 7. storočí k sväteniu ratolestí, čím sa pričinila o zachovanie tohto zvyku, pretože vŕbové prútiky „kočátka“ sa v kostole svätia dodnes. Ľudia si nimi zdobia príbytky na Veľkú noc a niektorí ešte veria, že majú ochrannú funkciu, ale väčšinou im už nepripisujú takú dôležitosť ako v minulosti. Kvetnou nedeľou sa začínalo obdobie veľkonočného týždňa, ktorý sa niesol v znamení príprav na najväčšie kresťanské sviatky, Veľkú noc.
Na sviatok Zvestovania Pána (25.marca), ktorého pomenovanie sa viackrát menilo (sviatok bol známy medzi ľudom ako Zvestovanie blahoslavennej Panne Márii), pričom slávnosť mala mariánsky charakter, sa podľa tradičného roľníckeho kalendára už môže začať sadiť a siať, pretože zem je dostatočne teplá, aby prijala semienka. Vystihuje to aj pranostika, rozšírená medzi staršími obyvateľmi obce „Panenka Marija strčá huavenku do zemi“ („huavenka“ je horiace drevo, fakľa, ktorá obrazne zohreje zem.) S analógiou hlavenky v snehu sa stretávame aj v českých pranostikách, „Matej pichne hlavenku do snehu“, čo znamená symbolický začiatok jari. Rovnako je známa pranostika, ktorá charakterizuje obdobie ukončenia zimy a počiatok prvých jarných dní a nastupujúcich poľnohospodárskych prác:“ Jozef (19. marca) z Marijú (25. marca), zimu zabijú“. Starí ľudia spomínajú, že niekedy zvyklo byť skoro na jar tak teplo, že na Jozéfka chodili už bosí.
Na deň sv. Marka (25. apríla), ktorý bol vzývaný ako orodovník za dobré počasie a dobrú úrodu aj ako zástanca proti blesku a krupobitiu, vykonávali v minulosti v Zohore procesie s kňazom do chotára na polia obsiate obilím ku kaplnke patróna roľníkov sv. Izidora, aby posvätili obilie a prosili ho o ochranu úrody. Práca roľníka patrí medzi tie najpotrebnejšie, ale aj najnáročnejšie, závislé plne od počasia. Nepriaznivé počasie často dokáže zničiť roľníkovi celoročnú prácu a úrodu. Preto ľudia svätili obilie ešte na koreni a modlili sa za jeho ochranu.
Ku dňu sv. Marka sa viaže pranostika, ktorá hovorí, že ozimina má byť o tomto čase taká vysoká, že sa už v nej môže schovať poľný zajac . Rovnako na Marka sa mohlo začať so sadením „jáderek“ tzn. semienok tekvíc a uhoriek, ktoré mnohé gazdiné dávali vopred do vlhčenej handričky naklíčiť. Svedčí o tom aj rokmi overený poznatok: „Na Marka, oharki do járka“.
Tieto predstavené prvé jarné obyčaje zo Zohoru, viazané spravidla na cirkevné sviatky a v prevažnej miere súvisiace so začatím poľných prác, so zabezpečením prosperity a ochrany zdravia, boli súčasťou nesmierneho duchovného bohatstva našich predkov. Mnohé z nich už padli do zabudnutia. Je preto našou povinnosťou ich aspoň v takejto podobe pripomenúť a uchovať pre nasledujúce generácie.
Oľga Drahošová
