Prečo majú protesty v Bratislave stabilnejšiu účasť než v regiónoch? Boja sa ľudia v menších mestách vyjsť z komfortnej zóny? Nie je toho na spoločnosť už priveľa?
Podľa občianskeho aktivistu sa ľudia v menších mestách stávajú terčom. „Obetujeme naše vlastné presvedčenie alebo náš vlastný komfort v prospech našej vizitky,“ hovorí v rozhovore pre Záhorí.sk David Lipa z iniciatívy Záhorie je Európa.
V rozhovore sa dočítate:
- Majú ľudia obavy chodiť na demonštrácie?
- Protestuje Slovensko priveľa?
- Ako reaguje na súčasné personálne zmeny v STVR?
Keď sa pozrieme na protesty v Bratislave, zdá sa, že si držia stabilnejšiu účasť oproti Malackám. Ako si toto vysvetľujete?
Vysvetľujem si to tak, že Malacky sú periféria Bratislavy. Necelých 40 kilometrov od hlavného mesta je stále skvelá výhoda oproti zvyšku krajiny. Zároveň je napriek tej blízkosti fascinujúce pozorovať regionálne rozdiely a mentálne posuny. V Malackách sa ľudia „viac“ poznajú, je to menšia komunita na rozdiel od Bratislavy, tá poskytuje väčšiu anonymitu. V dave je ťažšie stretnúť svojho suseda ako v Malackách.
Bratislava je naše najväčšie, hlavné, mesto, v ktorom sídli najviac organizácií a inštitúcií, ich paleta je najpestrejšia. Z Bratislavy to robí prirodzene miesto, „kde sa veci dejú“. A má silnejší hlas. Je skupina ľudí, ktorá dáva prednosť akciám v Bratislave pred svojim „domácim“ prostredím. Verím, že táto skupina ľudí možno od začiatku verí v silu „jedného zhromaždenia alebo protestu“.
Je to v poriadku, čím ďalej je možno nevyhnutnejšie sústrediť silu do jedného miesta. Čo sa týka Malaciek, vôbec regiónov, ale aj situácie vo všeobecnosti, je to určite aj únava a frustrácia z celej situácie a zvláštny stav napätia. Klesajúca tendencia účasti na zhromaždeniach nie je sranda, ale nie je to ani dôvod nechať sa odradiť v pokračovaní a snahe. Nie je iná cesta. Zároveň, sme svedkami mobilizácie študentov, kultúry. To je správny smer, stojíme pri nich, pokračujeme ďalej, to chceme! A to, že „sme chvíľu ticho“ neznamená, že nič nerobíme.
Spomínali ste, že v menších mestách ľudia skôr stretnú svojich susedov. Znamená to, že sa boja chodiť na protesty?
Myslím si, že áno. Je to vychádzanie z komfortnej zóny a dosť o tom, že stále máme veľmi hlboko vryté isté mechanizmy, ktoré sme po desaťročia získavali a dedili. Príliš dbáme na to, čo si o nás myslí okolie. Obetujeme naše vlastné presvedčenie alebo náš vlastný komfort v prospech našej vizitky, ktorú máme. Mám na mysli konkrétne situácie, ktoré nás dostávajú do úzkych, kedy pre naše osobné presvedčenia môžeme poškodiť nielen sebe, ale takpovediac v rôznych ohľadoch ohroziť našich najbližších.
Samozrejme, má to aj pozitívnu stránku veci, ak sa na proteste stretne rodina, susedia, priatelia, tak to podporuje toho ducha komunity a upevňuje tie vzťahy. A zase na druhú stranu, mimo Bratislavy je to vďaka úzkosti kruhu o niečo srdečnejšie, je to cítiť a dá sa to hlbšie prežívať. Myslím si, že ľudia sa predovšetkým boja, pretože ak vyjdete z tej komfortnej zóny v malom meste, tak omnoho ľahšie sa dostávate do nejakej škatuľky, stávate sa terčom.
Ľudia často prežijú celý svoj život vo svojom mieste bydliska, „doma“. To znamená, že nielen sa pohybujú po tých uliciach a stoja na námestí, ale aj tam pracujú, bývajú, ich deti tu chodia do školy. Tá príležitosť, ako sa dostať k zraneniu od vonkajšieho sveta v podobe nejakého nepochopenia, posmeškov alebo akýchkoľvek útokov je potom omnoho rýchlejšia a omnoho citeľnejšia. Môže sa diať priamo na ulici, v triede, v kancelárii, v kolektíve.
V súčasnosti vidíme, že okrem protivládnych protestov sa konajú aj rôzne kultúrne a študentské demonštrácie. Neprotestuje Slovensko už pri veľa?
Myslím si, že Slovensko protestuje ešte stále primálo. Snažím sa to prijať a vnímam to ako prirodzený vývoj situácie. Jedna vec je, že doteraz sme boli svedkami hlasnejších protestov v gescii lokálnych a regionálnych občianskych združení, platforiem, aj politických strán, a mal som pocit, že tam výrazne chýba tá kultúra vo väčšej miere, predovšetkým hlavne študenti.
Vnímam to tak, že akoby akonáhle prišlo k istej únave a vyčerpaniu, v ten správny moment prebralo iniciatívu práve študentstvo, mladí ľudia, že sa nám ich podarilo, možno nie tak nám, ako práve vláde, prebudiť. Ruka v ruke aj s dianím v kultúre. Už toho majú dosť aj ľudia pracujúci v kultúrnej oblasti. Tak, ako sa do popredia dostali teraz študenti a kultúra, tak ostatné platformy a organizácie trošku ustúpili.
Nevzdali sa, naberajú silu. Celá táto situácia je mimoriadne bolestivá. No opakuje, vnímam to ako prirodzený vývoj a myslím si, že je nevyhnutné si oddýchnuť a ešte trošku počkať. Zdá sa, že stále nemáme dosť ako spoločnosť a musí prísť ten zlomový bod, kedy naozaj toho budú mať všetci vyše po uši. A ten zlomový bod príde. Musíme byť trpezliví, konať premyslene.
To, že organizátori protestov v mestách teraz nie sú možno takí činní, ako za posledný rok boli, neznamená, že nič nerobia. Vnímame to, ako sú ľudia unavení z toho protestovania, možno sa len snažíme nájsť ten správny bod, na ktorý treba zatlačiť, aby ľudia zase chytili dych.
Takže protestujeme málo, doteraz sme protestovali veľa, ale možno sme na to išli viac s horúcou hlavou a viac bezhlavo a nie tak premyslene. A tiež, uvedomiť si, že to, čo nás brzdí, sú naše egá. Myslím, že je načase, aby sme sa pozreli na to, čo sme všetko spravili, kde sa nachádzame a čo sa deje. A že celá táto naša snaha a celé toto hnutie potrebuje istým spôsobom nabrať druhý dych a posunúť sa v tej situácii ďalej.
Strana Demokrati odovzdala do prezidentského paláca vyše 384 tisíc podpisov na vyhlásenie referenda o skrátení volebného obdobia súčasnej vlády. Je takýto krok legitímny?
Určite áno, je úplne legitímny. Sám som dal svoj podpis Demokratom a veľmi silno im držím päste. Verím, že Peter Pellegrini nebude robiť zbytočné obštrukcie a dočkáme sa pozitívneho vývoja situácie. Ak teda naozaj žijeme v demokratickej krajine, v demokratickej spoločnosti, je samozrejme na mieste snahu Demokratov podrobiť analýze, vyhodnotiť, či naozaj všetky otázky sú namieste, ale teda verím si a prajem, že bude úspešné v čo najviac zachovanej podobe, akej ho Demokrati odovzdali do prezidentského paláca.
Malo by byť právo na skrátenie volebného obdobia zakotvené v ústave?
Predovšetkým neverím Petrovi Pellegrinimu ani nos medzi očami. Nie som si úplne istý, pretože sa snažím na každú problematiku a tému pozerať z obidvoch strán. V tomto momente, tak ako pri všetkom, mám obavu o zneužitie všetkých nástrojov, ktoré zaručujú spoločnosti demokratické slobody, slobodné voľby, všetky naše práva, ktoré máme, ktoré by mali byť garantované ústavou aj medzinárodným dohovorom o ľudských právach, dúfam, že sa nemýlim.
Myslím si, že sú aj dôležitejšie veci ako dĺžka volebného obdobia. Nie som si úplne istý, či je toto aktuálne najdôležitejšia téma. V každom prípade, je naozaj na čase, aby sme sa zbavili aktuálnej vládnej garnitúry, ak by to malo znamenať jej koniec. Lenže to nemáme nikde zaručené a už vôbec neverím ničomu, čo vyjde z úst Pellegrinimu alebo klamstvám vládnej koalície, asi zostanem pri tom, že mám skôr obavu o ďalšie machinácie.
Média zaplňujú informácie o súčasnej situácii v slovenskej televízii a rozhlase. Tento rozhovor vzniká neďaleko budovy obrátenej pyramídy. Skončiť v inštitúcii majú dlhoročné tváre. Vrátane zamestnancov, ktorí sa vyjadrili kriticky, má Slovensko stále verejnoprávny telerohlas?
Nemá a sme toho svedkom každý deň. Vidíme, akým spôsobom sú pod rúškom rôznych iných dôvodov títo ľudia trestaní, prepúšťaní. Z môjho vlastného pozorovania vnímam veľmi citlivo, že z priestoru rozhlasu a televízie Slovenska sa vytratili relácie alebo programy, ktoré by konfrontovali hostí alebo ľudí s každodenným politickým dianím. Asi by som teraz ako príklad uviedol novú talkshow pani Katy Martinkovej na STVR.
Len pripomeňme, že relácia Katy Martinkovej nahradila vo vysielaní talkshow Adely Vinczeovej, ktorá odišla z STVR po zásahoch do dramaturgie programu.
Je to len môj osobný subjektívny pohľad a som z toho trošku zmätený, pretože za celý vysielací čas toho programu sa človek dozvedá všetko možné v rozhovoroch s hosťami a ako si veľmi elegantne sa vyhýbajú konfrontáciou s dneškom, s tou situáciou na Slovensku. Pani riaditeľka Flašíková naozaj nie je vhodná osoba na svojom mieste. Pamätám si lepšie časy Slovenskej verejnoprávnej televízie a rozhlasu.
