Príde svätý Martin na bielom koni? Od starých zvykov po dnešné oslavy

Svätý Martin podľa známej pranostiky prichádza 11. novembra na bielom koni. Dnes si jeho sviatok spájame najmä s husacími hodmi, mladým vínom a lampiónovými sprievodmi. Kedysi však znamenal aj koniec hospodárskeho roka, vyplácanie pastierov či odovzdávanie dávok. Vlastné zvyky mali aj obyvatelia Záhoria a niektoré pripomienky svätca tu pretrvali celé stáročia.

Rímsky vojak, biskup a legenda o rozdelenom plášti

Svätý Martin z Tours žil v 4. storočí. Narodil sa v rímskej provincii Panónia, pravdepodobne v meste Savaria na území dnešného Maďarska. Ako mladý muž slúžil v rímskej armáde v Galii, teda na území dnešného Francúzska. Neskôr vojenskú službu opustil, venoval sa kresťanstvu a mníšskemu životu. V roku 371 sa stal biskupom v Tours.

Jeho život zaznamenal súčasník Sulpicius Severus v diele Vita Martini. Text vznikol ešte za Martinovho života, no popri historických údajoch obsahuje aj zázračné príbehy. Najznámejší z nich rozpráva, ako Martin pri meste Amiens stretol v zime premrznutého žobráka. Keďže nemal peniaze, mečom rozdelil svoj vojenský plášť a polovicu mu daroval. V noci sa mu mal vo sne zjaviť Kristus odetý do darovanej časti plášťa.

Práve preto býva Martin zobrazovaný na koni s mečom a plášťom. Príbeh sa stal symbolom pomoci núdznym, hoci jeho nadprirodzenú časť treba vnímať ako legendu, nie ako historicky overenú udalosť.

Martin zomrel 8. novembra 397. Jeho sviatok pripadá na 11. novembra, keď bol pochovaný v Tours. Úcta k nemu sa rozšírila po Európe a na území Slovenska bola výrazná najmä v období od 13. do 16. storočia. Stal sa patrónom vojakov, pastierov, koní či súkenníkov.

Prečo sa na Martina pečie hus?

Podľa ďalšej legendy Martin nechcel prijať biskupský úrad, a preto sa ukryl pred ľuďmi, ktorí ho hľadali. Prezradil ho však gagot husí. Iné podanie hovorí, že husi rušili jeho kázanie. Takto ľudová tradícia vysvetľovala, prečo sa na sviatok svätého Martina pripravovala pečená hus.

Historické vysvetlenie je však prozaickejšie. V novembri sa skončili práce na poliach, husi boli vykŕmené a domácnosti sa pripravovali na zimu. Martinské hostiny zároveň v niektorých oblastiach predchádzali obdobiu predvianočného pôstu.

Jesenné hody však neboli iba príležitosťou na dobré jedlo. Ako vysvetľuje etnologička Katarína Nádaská, predstavovali významnú spoločenskú udalosť, pri ktorej sa stretávala širšia rodina, susedia a známi. Domácnosti sa snažili pripraviť čo najlepšie pohostenie a spoločné hostiny boli aj príležitosťou na zoznamovanie mladých ľudí či pytačky. Jeseň totiž tradične patrila aj svadbám.

Jedenásty november bol tiež dôležitým dátumom hospodárskeho kalendára. Poddaní odovzdávali zemepánom dávky, platilo sa nájomné a na západnom či južnom Slovensku sa končil služobný rok. Sluhovia a pastieri dostávali odmenu a niektorí si hľadali novú službu. Z tohto obdobia pochádza aj výraz „martinkovať“, teda byť bez práce či zaháľať.

K sviatku patrilo aj pečivo. V mestách západného a južného Slovenska sa piekli veľké makové koláče v tvare podkovy, nazývané martinské podkovy alebo rožky. Známe boli aj roháče, pečivo v tvare pastierskej trúby, ktoré dostávali pastieri ako výslužku. Na viacerých miestach sa konali výročné trhy a jarmoky.

Ako vyzeral sviatok na Záhorí?

Zaujímavý miestny zvyk zo Zohora opísala Oľga Drahošová v článku Zvyky neskorej jesene v Zohore a na Záhorí v minulosti. Približne pred 90 až 100 rokmi chodieval na svätého Martina po dedine obecný pastier s dubovými ratolesťami. Navštevoval domácnosti, vyberal odmenu za celoročné pasenie dobytka a hospodárom vinšoval, aby sa ich zvieratám darilo.

Zachoval sa aj záhorácky vinš:

Neseme vám ohánečku,
svatého Marcina památečku.
Kolko má táto ohánečka lístečkú,
abi ste mjeli tolko dobitečku.

Podobný zvyk bol podľa Drahošovej zaznamenaný aj v ďalších obciach Záhoria. Postupne zanikol, keď sa prestalo so spoločným obecným pasením dobytka. Nešlo pritom o osamotený jav: etnologické záznamy napríklad z Vajnôr opisujú pastiera, ktorý na Martina nosil do domácností brezový prút nazývaný „marcina“.

Sviatok má hlboké korene aj v Holíči. Ako uviedla archivárka Karolína Vlková v mestskom mesačníku Holíčan, už kanonická vizitácia z roku 1713 zaznamenala zasvätenie starého farského kostola svätému Martinovi. Zasvätenie sa neskôr prenieslo na nový farský kostol a na budove fary sa zachovala plastika svätca na bielom koni. Martinské hody tu dodnes pripomínajú aj tradíciu spoločného hodovania a jarmokov.

So svätým Martinom je spätá aj Senica. Je patrónom mesta a jeho postava sa nachádza v erbe, ktorý vychádza z historických pečatí zo začiatku 15. storočia. V senickom erbe však nesedí na koni, ale stojí a mečom rozdeľuje svoj plášť.

Ďalšiu regionálnu zaujímavosť ukrýva kostol svätého Martina v Kostolišti pri Malackách. Jeho oltár zdobí obraz patróna z roku 1930, ktorý namaľoval miestny rodák Martin Benka.

Od pastierskych vinšov k vínu a lampiónom

Hoci pôvodné pastierske obyčaje zanikli, Martinov sviatok sa na Slovensku aj na Záhorí pripomína dodnes. Najznámejšou súčasťou zostávajú husacie hody. Pečená hus s kapustou a lokšami nadväzuje na jesenné hostiny, hoci dnes je skôr sezónnou gastronomickou tradíciou.

Vo vinohradníckych oblastiach sa obdobie okolo 11. novembra spája aj s ochutnávaním mladých vín z novej úrody. Na Záhorí sa pri tejto príležitosti organizujú degustácie, slávnostné otvárania vín či ich požehnávanie. Sviatok tak dostal ďalší rozmer v regióne, kde má vinohradníctvo dlhú históriu.

K novším podobám osláv patria lampiónové sprievody, svetlonosenia a rodinné podujatia. Zvyk je známy predovšetkým z nemecky hovoriacich krajín, kde deti so svetlami pripomínajú Martinov príbeh. V našom regióne ho môžu sprevádzať scénky s vojakom na koni, delenie plášťa, spoločné piesne alebo symbolické podelenie sa o pečivo.

Lampiónové sprievody preto nemožno považovať za pôvodný starý záhorácky zvyk. Sú však príkladom toho, ako si ľudia aj dnes nachádzajú nové spôsoby pripomínania odkazu svätého Martina. Popri nich sa v regióne konajú aj hody, jarmoky a cirkevné slávnosti.

Príde Martin na bielom koni?

Azda najznámejšou martinskou pranostikou je predstava, že svätec 11. novembra privezie prvý sneh. V záhoráckej nárečovej podobe sa hovorilo: „Marcin dojde na bíuem koni.“

Ľudová tradícia pozná aj ďalšie výroky, napríklad „Na Martina medveď líha“ alebo „Ak príde Martin na bielom koni, metelica metelicu honí“. Pranostiky vychádzali z pozorovania prírody, no neznamenajú spoľahlivú predpoveď na konkrétny deň.

Slovenský hydrometeorologický ústav skúmal výskyt sneženia 11. novembra na vybraných staniciach za roky 1981 až 2015. V nížinných polohách Slovenska sa podľa analýzy vyskytovalo približne v deviatich percentách rokov, kým v najvyšších polohách Tatier asi v 43 percentách. Hoci pranostika približne vystihuje obdobie, keď v nížinách môže prísť prvé sneženie, neznamená to, že sneh musí napadnúť práve 11. novembra.

Martinov biely kôň tak zostáva skôr obrazom prichádzajúcej zimy než pravidlom, ktoré by sa každoročne naplnilo. Samotný sviatok však pripomína oveľa viac: niekdajší rytmus života na dedine, regionálne obyčaje aj jednoduchú myšlienku, že o to, čo máme, sa môžeme podeliť s druhými.