Deň červených makov pripomína obete prvej svetovej vojny. Ako zasiahla Záhorie?

Jedenásty november je Dňom vojnových veteránov, známym aj ako Deň červených makov. Pripomína ukončenie bojov prvej svetovej vojny na západnom fronte v roku 1918 a pamiatku ľudí, ktorých životy poznačili vojnové konflikty. Veľká vojna zasiahla aj Záhorie, odkiaľ narukovalo viac ako 33-tisíc mužov. Tisíce z nich sa domov nevrátili a ich mená dodnes pripomínajú pamätníky v mestách a obciach regiónu.

Prečo si koniec vojny pripomíname 11. novembra?

Prvá svetová vojna vypukla v lete 1914 po atentáte na rakúsko-uhorského následníka trónu Františka Ferdinanda d’Este v Sarajeve. Pôvodný konflikt medzi Rakúsko-Uhorskom a Srbskom sa postupne rozšíril na veľkú časť sveta.

Po viac ako štyroch rokoch bojov podpísali 11. novembra 1918 predstavitelia Nemecka a spojeneckých mocností prímerie v železničnom vozni v Compiègneskom lese vo Francúzsku.

Dohodu uzavreli v skorých ranných hodinách, pričom do platnosti vstúpila o 11:00. Práve jedenásta hodina jedenásteho dňa jedenásteho mesiaca sa stala symbolickým okamihom ukončenia bojov na západnom fronte.

V tom čase už Rakúsko-Uhorsko, ktorého súčasťou bolo aj dnešné Slovensko, neexistovalo ako jednotný štát. Prímerie so spojencami podpísalo ešte 3. novembra 1918 pri talianskej Padove a boje na talianskom fronte sa skončili nasledujúci deň.

Jedenásty november sa napriek tomu stal medzinárodne uznávaným symbolom konca prvej svetovej vojny. Úplné povojnové usporiadanie Európy však priniesli až mierové zmluvy v nasledujúcich rokoch.

Ako sa červený mak stal symbolom padlých?

Pôvod tradície siaha na bojiská západného frontu v Belgicku a severnom Francúzsku. Tamojšia krajina bola počas vojny opakovane rozrytá zákopmi, delostreleckými granátmi a výbuchmi.

Na zničenej pôde začali vyrastať červené divé maky, ktoré sa stali jedným z najvýraznejších obrazov vojnových cintorínov.

Ich symboliku preslávil kanadský vojenský lekár John McCrae. V máji 1915 počas druhej bitky pri belgickom meste Ypres napísal báseň In Flanders Fields (Na flámskych poliach), inšpirovanú pohľadom na maky rastúce medzi hrobmi vojakov.

McCraea hlboko zasiahla smrť jeho priateľa, poručíka Alexisa Helmera. Báseň vyšla v decembri 1915 v britskom časopise Punch a postupne sa rozšírila medzi vojakmi aj civilným obyvateľstvom.

Po skončení vojny sa myšlienky využitia červeného maku ako symbolu spomienky ujala americká pedagogička Moina Michaelová. V roku 1918 začala propagovať jeho nosenie na pamiatku padlých.

Na jej iniciatívu nadviazala Francúzka Anna Guérinová, ktorá podporovala výrobu a predaj umelých makov na pomoc ľuďom postihnutým vojnou.

V roku 1921 prijali červený mak ako spomienkový symbol veteránske organizácie v Kanade a Británii. Postupne sa rozšíril aj do ďalších krajín.

Dnes symbolizuje úctu k padlým, spomienku na vojnové utrpenie a podporu vojnových veteránov. V mnohých krajinách sa pri tejto príležitosti organizujú pietne akty, počas ktorých ľudia nosia červené maky pripnuté na oblečení alebo ich ukladajú k pomníkom.

Zo Záhoria narukovali desaťtisíce mužov

Prvá svetová vojna sa priamo neodohrávala na území Záhoria, jej dôsledky však zasiahli prakticky každú obec a mnohé rodiny.

Podľa historika Petra Brezinu zo Záhorského múzea v Skalici odišlo v rokoch 1914 až 1918 z miest a obcí regiónu do rakúsko-uhorskej armády viac ako 33-tisíc mužov. Predstavovalo to približne tretinu vtedajšieho obyvateľstva.

Domov sa podľa jeho výskumu vrátilo necelých 29-tisíc mužov, pričom viac ako tisíc z nich malo trvalé následky zranení a vojnových útrap.

Vojaci zo Záhoria bojovali predovšetkým na východnom fronte v Haliči, na Balkáne a neskôr aj v severnom Taliansku.

Práve v oblasti Haliče, ktorá sa dnes nachádza na území Poľska a Ukrajiny, padlo podľa výskumu Záhorského múzea najviac vojakov z regiónu.

Mnohí ďalší sa dostali do zajatia. Zajatci čelili nedostatku potravín, chorobám a ťažkým životným podmienkam. Nie všetci sa dožili návratu domov.

Na talianskom fronte bojovali vojaci zo Záhoria aj v okolí rieky Soča, známej pod talianskym názvom Isonzo, a pri Doberde. V tamojších vojenských cintorínoch sú pochovaní aj muži pochádzajúci zo záhorských obcí.

S ich osudmi je spojený aj rodák z Turej Lúky, architekt Dušan Samuel Jurkovič. Počas vojny sa podieľal na projektovaní vojenských cintorínov v Haliči. Desiatky jeho realizácií dodnes pripomínajú vojakov, ktorí na bojiskách zahynuli.

Vojna zmenila každodenný život v obciach

Odchod mužov na front zásadne ovplyvnil fungovanie rodín a miestne hospodárstvo.

Poľnohospodárske práce, starostlivosť o hospodárstva a domácnosti zostávali najmä na ženách, deťoch a starších obyvateľoch. Mnohé rodiny prišli o hlavného živiteľa a postupne pribúdali vojnové vdovy a siroty.

Zhoršovalo sa zásobovanie potravinami, rástli ceny a úrady zavádzali prídelový systém. Nedostatok sa týkal aj bežných výrobkov potrebných na každodenný život.

Podrobné svedectvo o tomto období priniesli historici Terézia Pavlásková a Jozef Pavlásek v článku o prvej svetovej vojne a Zohore, ktorý publikoval časopis Záhorie.

V obci sa počas vojny zavádzali potravinové lístky na múku a cukor. Obmedzoval sa predaj mäsa a masti a od marca 1916 dochádzalo aj k rekviráciám kostolných zvonov, ktorých kov sa využíval na vojenské účely.

Život obyvateľov komplikovali tiež nepriaznivé prírodné podmienky. Sucho v roku 1915 a tuhá zima na prelome rokov 1916 a 1917 ešte viac prehĺbili zásobovacie problémy.

Autori odhadujú, že zo Zohora, ktorý mal pri sčítaní v roku 1910 približne 2 800 obyvateľov, mohlo počas vojny narukovať viac ako 700 mužov. Ide však o historický odhad založený na vtedajšej vekovej štruktúre, nie o úplný menný súpis vojakov.

Na Záhorí pracovali aj vojnoví zajatci

Menej známou kapitolou vojnových dejín regiónu je prítomnosť zajatcov, predovšetkým vojakov ruskej armády.

Keďže veľká časť miestnych mužov odišla na front, úrady umožňovali využívať vojnových zajatcov pri poľnohospodárskych prácach, v dielňach a podnikoch.

Podľa výskumu Petra Brezinu vznikali v rokoch 1915 až 1916 ubytovacie objekty pre zajatcov pri Skalici, Holíči, Malackách, Senici, Stupave, Perneku, Devínskej Novej Vsi, Záhorskej Vsi či Moravskom Svätom Jáne.

Nešlo vždy o samostatné zajatecké tábory v dnešnom ponímaní, ale často o provizórne ubytovne, v ktorých boli zajatci sústredení pred pridelením na prácu.

Väčšina týchto zajatcov opustila Záhorie ešte pred vznikom Československa. Ich prítomnosť však dokazuje, že vojna zasahovala do života regiónu aj ďaleko od bojových línií.

Mená padlých dodnes pripomínajú pamätníky

Po skončení vojny začali v mestách a obciach pribúdať pamätníky venované miestnym mužom, ktorí sa z frontov nevrátili. Na ich výstavbu často prispievali rodiny padlých a ďalší obyvatelia.

V Senici odhalili v roku 1928 pomník padlých vojakov na dnešnom Námestí oslobodenia. Na pamätnej tabuli sú uvedené mená 50 miestnych obetí vojny.

Ďalší pamätník pripomína vojakov z niekdajšej samostatnej obce Sotina. Počas prvej svetovej vojny odtiaľ narukovalo 94 obyvateľov a dvadsiati sa nevrátili. Pomník odhalený v roku 1925 bol neskôr premiestnený na senický mestský cintorín.

Osobitnú pamiatku na vojnové obete uchováva aj židovský cintorín v Senici. Pamätná tabuľa na budove márnice uvádza mená 14 židovských obyvateľov mesta, ktorí zahynuli ako vojaci počas prvej svetovej vojny.

V Malackách stojí pomník padlých na Radlinského ulici. Zbierku na jeho vybudovanie schválili v roku 1928 a už o rok neskôr bolo na mieste umiestnené dielo sochára Ladislava Majerského. Súsošie zobrazuje dvojicu vojakov, z ktorých jeden zomiera.

Pamiatku vojnových obetí si pripomínajú aj v Skalici, Holíči a Stupave. Práve tamojšie pamätníky sa pravidelne stávajú miestami pietnych stretnutí.

Mnohé ďalšie pomníky stoja v menších záhorských obciach. Zachované sú aj staršie vojenské hroby na cintorínoch, napríklad v Brodskom, Hradišti pod Vrátnom, Jablonici či Lopašove.

Záhorské múzeum sa dokumentovaniu týchto miest dlhodobo venuje. V roku 2018 dokončilo fotografické mapovanie pamätníkov prvej svetovej vojny v obciach regiónu, ktoré sa stalo základom publikácie venovanej vojnovým pamätníkom a osobným príbehom obetí.

Koniec vojny priniesol aj vznik Československa

Záver prvej svetovej vojny znamenal pre Záhorie nielen návrat vojakov a ukončenie vojnového hospodárstva, ale aj zásadnú politickú zmenu.

Rakúsko-Uhorsko sa rozpadlo a 28. októbra 1918 vznikla Československá republika. O dva dni neskôr sa predstavitelia slovenského národného hnutia Martinskou deklaráciou prihlásili k spoločnému štátu Čechov a Slovákov.

Záhorie zohralo pri preberaní moci osobitnú úlohu. Šiesteho novembra 1918 pricestovala do Skalice dočasná vláda pre Slovensko vedená Vavrom Šrobárom. Mesto sa na niekoľko dní stalo centrom organizovania novej československej štátnej správy na slovenskom území.

V nasledujúcich dňoch členovia vlády navštívili aj ďalšie mestá regiónu vrátane Malaciek a Senice.

Koniec vojny však neznamenal okamžitý návrat pokojného života. Obyvatelia sa vyrovnávali s nedostatkom potravín, hospodárskymi problémami, návratom vojnových zajatcov a zranených vojakov aj so stratami svojich blízkych.

Ako si Deň červených makov pripomína Záhorie dnes?

Jedenásty november sa postupne stal príležitosťou pripomenúť si nielen obete prvej svetovej vojny, ale aj vojnových veteránov ďalších konfliktov vrátane druhej svetovej vojny a novodobých zahraničných vojenských misií.

Na Záhorí má táto tradícia svoje miesto už niekoľko desaťročí.

V Senici sa pietne spomienky pravidelne konajú pri pamätníku na Námestí oslobodenia a následne pri pomníku padlých zo Sotiny na mestskom cintoríne. Do podujatí sa zapájajú aj školáci, ktorí k menám obetí ukladajú sviečky a symbolické červené maky.

V Skalici si pamiatku vojnových veteránov pripomínajú pri pomníku obetí prvej svetovej vojny. K obnoveniu tejto tradície miestnu Jednotu dôchodcov v roku 2011 podnietil Klub vojenských veteránov v Trenčíne.

V Malackách sa pri príležitosti Dňa červených makov konajú spomienky pri pomníku na Radlinského ulici. Ich súčasťou býva kladenie kvetov a pripnutie symbolických makov na oblečenie.

Podobné pietne akty sa uskutočňujú aj v Holíči pri pomníku padlých na Námestí mieru a v Stupave na Námestí Svätej Trojice.

Červený mak sa tak stal symbolom historickej pamäti, ktorá spája vzdialené bojiská prvej svetovej vojny s konkrétnymi osudmi ľudí zo Záhoria.

Za menami vytesanými na miestnych pomníkoch sa skrývajú príbehy mužov, ktorí odišli na front, rodín, ktoré na nich čakali, aj generácií, ktoré museli žiť s dôsledkami vojny ešte dlho po jej skončení.