Mladá, talentovaná spisovateľka Kristína Mišovičová zo Sekúľ vydáva romány ako na bežiacom páse – v priebehu piatich rokov napísala päť románov a nedávno pokrstila ten posledný, s názvom Čakanka. Krst sa uskutočnil v priestoroch Bowling Caffé v Malackách.
Krstným otcom sa stal známy vlasový mág Igor Novosad, ktorý knihu pokrstil symbolicky pieskom – na jednej strane typickým pre naše Záhorie a na druhej meradlom času v minulosti, lebo ako vraví podtitul tejto knihy „Keď vás minulosť dobehne a pravda vysmeje, je čas vziať osud do vlastných rúk“. Porozprávala som sa s ňou nielen o tvorbe, jej aktuálnych plánoch, ale aj o tom, ako to vlastne všetko začalo…
Kristína, za sebou máš krst piateho románu s názvom Čakanka. V priebehu piatich rokoch sa ti podarilo vydať päť kníh, čo je úžasné. Vráťme sa ale v spomienkach k prvej. Ako sa zrodila myšlienka napísať knihu? V tej dobe si bola na materskej dovolenke, bolo to len tak z „dlhej chvíle“ alebo táto myšlienka v tebe driemala dlhodobo?
Prvú knihu som v skutočnosti začala písať oveľa skôr 🙂 Bolo to, keď som mala asi 17 -18 rokov. Ani sama neviem, ako k tomu prišlo. Jednoducho ma napadol nejaký príbeh, ktorý som mala potrebu dostať zo seba von, tak som si sadla – vtedy ešte k notesu – a pomaličky, krôčik za krôčikom začal vznikať môj prvý román. Kým však uzrel svetlo sveta prešlo takmer 10 rokov, počas ktorých som sa k nemu občas vrátila, čosi prepísala, čosi dopísala… Počas materskej som sa konečne odhodlala poslať ho do vydavateľstiev. Jedným z prvých, ktoré som oslovila bolo vydavateľstvo Motýľ, ktoré okamžite súhlasilo s vydaním. A odvtedy píšem vlastne nepretržite 😀
Bola si rozhodnutá knihu aj vydať, alebo to skôr malo byť len tak pre seba, pre rodinu. Ako toto prijalo tvoje okolie, rodina? Podporovali ťa, alebo si mysleli, že ide o krátkodobú záležitosť na vyplnenie času?
V tých 17 – 18 rokoch som nejaké vydanie spočiatku vôbec neriešila, naozaj som si písala len tak pre radosť. No ako stránky pribúdali a román dostával ucelenejšiu podobu, postupne som začínala premýšľať nad tým, že by bolo úžasné, keby dostal „naozajstnú“ knižnú podobu. Moje okolie, rodina, maminka, sesternice, tety, ma v tejto myšlienke veľmi podporovali, ale ten rozhodný krok poslať rukopis do vydavateľstva som spravila sama, potajomky. Som trochu poverčivá a bála som sa, že to nevyjde. A vyšlo 😀
Aké si mala očakávania od tejto prvej knihy?
Nemala som žiadne veľké očakávania, skôr obavy. Ako každý začínajúci autor, bála som sa, čo na ňu povedia čitatelia, okolie, priatelia… Ale samozrejme mojím obrovským želaním bolo, aby sa ľuďom páčila. Keď si teraz predstavím, že už je úplne vypredaná, je to to najkrajšie ocenenie mojej práce.
V roku 2008 si hneď po prvotine vydala ďalší román. Je možné to stihnúť v tak krátkom čase?
Naozaj, môj druhý román vznikol v rekordne rýchlom čase. Prvá kniha, Nezabudni milovať uzrela svetlo sveta 12.4.2008 a druhá Keď raz pochopíš nasledovala len o pol roka neskôr. V podstate som ju napísala asi za mesiac. Napísať knihu v takomto krátkom čase je však skutočne krkolomné a pre mňa aj dosť stresujúce, vzhľadom na to, že mám dve malé detičky. Naďka mala v tom čase 2 roky, takže pomáhala celá rodina, manžel, rodičia… bez nich by som to v žiadnom prípade nestihla. Ostatné knihy už vznikali podstatne pomalšie, no musím sa priznať, že tak mi to vyhovuje viac. Písať knihy ako na bežiacom páse môže byť občas paradoxne aj kontraproduktívne.
Kde čerpáš inšpiráciu? Sú tvoje romány autobiografiou, čerpáš z osobných skúseností alebo sú to všetko vymyslené príbehy?
Všetky moje romány sú vymyslené, žiadny z príbehov, ktoré opisujem v knihách nie je pravdivý ani sa nezakladá na skutočných udalostiach. Samozrejme, človek chodí po svete s otvorenými očami, odkedy píšem, tak dokonca oveľa viac ako predtým, vníma reakcie ľudí, ich povahy, správanie sa v určitých situáciách a práve takéto jednoduché fragmenty sú často mojou veľkou inšpiráciou.
Vianočný darček pod stromček: Nová kniha Čakanka
S akými reakciami na svoje knihy sa stretávaš? Na knižných weboch je už v súčasnosti možné pridávať rôzne komentáre, čítaš si ich? A keď áno, stretla si sa nejakým, ktorý ťa veľmi prekvapil, či už pozitívne alebo negatívne? Nájdu sa aj takí neprajníci, ktorí hneď zhodnotia, že „to by som aj ja vedel napísať“?
Komentáre na knižných weboch… to je kategória, o ktorej by sme sa mohli baviť celé hodiny. Presne, ako vravíš, na Slovensku sa rozmohol fenomén komentovania – všetkého, nielen kníh – anonymne, prípadne pod rôznymi pseudonymami, čo ľuďom dáva veľké možnosti a veľkú moc, bohužiaľ často v tom negatívnom zmysle – vybavujú si cez tieto weby svoje účty, osobné spory, zaujatosť, hnev… Musím povedať, že chvalabohu, ja osobne som sa s takýmito kritikami nestretla, resp. stretla vo veľmi malej miere. Možno je to aj tým, že odjakživa verím, že čo zaseješ, to budeš žať. Prípadne druhé heslo, ktorým sa v živote riadim – Nerob druhým to, čo nechceš, aby oni robili tebe 🙂
Z pozície spisovateľky, stíhaš niekedy popri písaní aj čítať knihy iných autorov? Ktorý je tvoj obľúbený, či už zahraničný alebo slovenský?
Toto je otázka, na ktorú odpovedám hádam najčastejšie 😀 Prirodzene. Musím sa priznať, hoci ma to veľmi mrzí, že na čítanie mi momentálne veľa času nezostáva, ale samozrejme, bez kníh a čítania by som nedokázala žiť. Medzi mojich najobľúbenejších autorov patria rozhodne Arthur Hailey a Joy Fieldingová, zo slovenských napr. Mirka Varáčková, Vita Jamborová, Tina Van der Holland… je ich veľa 🙂
Ako som už spomenula, si veľmi akčná, čo sa týka písania. Máš už teraz nejaký nápad na novú knihu alebo budeš oddychovať a čerpať energiu na nový titul?
Nápad na novú knihu nosím v hlave už asi pol roka, no zatiaľ som sa dostala asi po 20. stranu rukopisu. Nestíham 😀 Navyše teraz idú Vianoce, počas ktorých nikdy nepíšem, užívam si ich naplno so svojou rodinou, takže teraz budem určite od písania trošku oddychovať, venovať sa propagácii ČAKANKY, stretnutiam s čitateľmi, zháňaniu darčekov a všetkým tým príjemným „povinnostiam“, ktoré so sebou Vianoce prinášajú.
V súčasnosti pracuješ na Obecnom úrade v Moravskom Svätom Jáne, moderuješ správy na Záhorí.sk, chodíš na rôzne besedy do knižníc, ako to všetko zvládaš skĺbiť aj s rodinou? Deti chodia do školy a materskej škôlky, takže treba aj domáce úlohy písať…
Máš pravdu, skĺbiť všetko toto je občas skutočne veľmi obtiažne, ale snažím sa 😀 Keď človek robí veci s láskou, dokáže aj nemožné. Samozrejme, bez pomoci manžela by som toto všetko nikdy nezvládla.
Keď sme už pri tých deťoch, Naďka je školáčka, aký má vzťah ku knižkám? Dnešné „moderné“ deti skôr ťukajú do počítača, než listujú v knihe.
Vidieť v dnešnej dobe deti s knižkou v ruke naozaj skôr vzácnosť ako pravidlo, preto som neskonale šťastná, že moja dcérka zdedila lásku ku knihám po mne. Je úžasná. Jej pravidelnou odpoveďou na otázku, čo by si želala na narodeniny, meniny, Vianoce…je vždy knižka. Tieto prázdniny sa rozhodla, že ide čítať Pána prsteňov (je druháčka). Ja som si však nevšimla, že miesto príbehu začala čítať predslov o Tolkienovi, takže kým sa ním prelúskala, bol koniec prázdnin 😀
Plánuješ sa aj naďalej venovať písaniu ženských románov, alebo ťa láka aj iný žáner? Čo poézia? Všimla som si na sociálnej sieti, že celkom často zverejňuješ básne.
Romány pre ženy sú mojou srdcovkou, miestom, kde sa cítim doma. S každou knihou sa však snažím posúvať niekde inde, skúsiť niečo nové a tak napr. v mojej najnovšej knihe ČAKANKA nájdete okrem romantiky aj veľký kus napätia, dobrodružstva a tiež zopár mojich „básní“. Ono to ani nie sú básne v pravom zmysle slova, aspoň ja sa teda za poetku nepovažujem, no všimla som si, že práve tieto moje „básnické“ počiny sa na sociálnej sieti stretávajú s obrovským úspechom, čo mňa samú (samozrejme milo) prekvapuje 😀
Na trhu je veľa autoriek, ktoré vydávajú ženské romány. Možno sa čitateľovi zdá, že ich je priveľa a je ťažké si z toho množstva vybrať. Nie je náročné udržať sa v takej konkurencii?
Áno, to je ďalší fenomén tejto doby, autoriek neustále pribúda, konkurencia je naozaj vysoká. Našťastie, po piatich vydaných knihách mám už svoju stálu čitateľskú základňu a verím, že sa bude len rozrastať 😀
V tvojom prípade sa začne nová kniha rodiť skôr než je predchádzajúca pokrstená. Nezlievajú sa ti hlavné postavy do jedného, udržuješ v tom stále prehľad??
U mňa je to naozaj tak, že nová kniha väčšinou skrsne v mojej hlave prv, než je tá predchádzajúca na svete. No to je vždy len prvotný nápad. Trvá ešte niekoľko mesiacov, kým si všetko poriadne premyslím, dotiahnem do konca a až potom sadám k počítaču a začínam písať. Život jednotlivých postáv prežívam spolu s nimi, takže sa nestáva, že by som sa nejako zamotala, aj keď po piatich knihách už občas býva problém s menami, všetky dobré som už vyčerpala 😀
Konzultuješ s niekým pri písaní črty, povahy či správanie postáv?
Pri písaní kníh som dosť introvert a individualista, ale veľa vecí, hlavne faktov, geografických údajov a podobne sa snažím dohľadať, preveriť si a odsúhlasiť so skutočnosťou. Vďakabohu za internet.
Ktorú svoju knihu máš najradšej?
Odpoveď na túto otázku je jednoznačná, vždy tú, ktorú som práve dopísala, alebo na ktorej pracujem 😀 Takže momentálne je to ČAKANKA a hlavná hrdinka Olívia 🙂 Dúfam, že si ju obľúbite aj vy.
Kristíne teda želáme, aby aj táto kniha bola rovnako úspešná, ako tie ostatné, a aby ju povestná múza sprevádzala pri písaní ďalšieho románu.
