Hovorí si ,,foto-lovec“. Bežné fotenie v ateliéri, v teple domova, ho nebaví. Má rád fotenie v prírode a dávku adrenalínu, ktorú so sebou prináša.
Kvôli dobrej fotke prejde bez problémov aj 40 kilometrov. Krajinkárskych fotografov je momentálne na Slovensku veľmi málo. Pavol Vandelia je jedným z nich a svoje ,,úlovky“ zverejňuje na facebookovej stránke-,,Fotopríbehy z našich krajov“. Svoje detstvo prežil v Senici a momentálne žije vo Vrbovciach. ,,Pre fotografa-krajinára je to úplná bomba. Som obklopený kopcami. Vyjdem na kopec a za dobrej viditeľnosti vidím tretinu Slovenska. Mám výhľad na Alpy, Malú Fatru, Zobor, Malé Karpaty. Je tu veľa kopaničiarskych rodinných starých domov, polosamoty, samoty…Tam čerpám svoju inšpiráciu.“
Mohol by si sa nám predstaviť?
Volám sa Pavol Vandelia, mám 32 rokov. Bývam na kopaniciach, vo Vrbovciach. Pracujem ako chemik-údržba galvanickej linky. Baví ma príroda, fotenie, história ( najmä dvadsiateho storočia), šport, hudba, turistika, cykloturistika.
Ako si sa dostal k foteniu?
Mal som vtedy 13 rokov a kúpil som si za našetrené peniaze starý kinofilm Olympus. Bolo to v roku 1996 a stál 1700 korún. S ním viedli moje prvé kroky s fotením. Potom prišli iné záujmy a prestal som sa tomu venovať. K foteniu som sa naplno vrátil asi v roku 2012. Kúpil som si prvú zrkadlovku. Nikto ma nikdy neučil fotiť. Zastávam ten názor, že človek sa s tým musí jednoducho narodiť. Sú síce rôzne školy, ale podstata toho je, že človek to musí mať v sebe.
Aké používaš fotoaparáty teraz?
Mám dve zrkadlovky. Uprednostňujem značku Nikon, z ktorej mám aj profesionálny kompakt. Vlastním aj historické fotoaparáty, Leica iii, Leika iiib, KodakRetina 143, Zorky 4 a Flexaret.
Ako si sa dostal k týmto historickým fotoaparátom?
K starým fotoaparátom som sa dostal cez jedného kamaráta, ktorý má do toho trochu zasvätil. Veľmi ma zaujalo skúmať, ako sa fotilo v 40-tich rokoch minulého storočia. Zdá sa mi, že dnes už je fotografov veľmi veľa nielen vo svete, ale aj na Slovensku. Kinofilm zaniká, ale ja si myslím, že by ho mal každý vyskúšať. Je to úplne niečo iné ako fotenie na digitál. Človek je pri fotení viac kreatívny, keďže má len 36- snímkový film. Musí rozmýšľať, čo vyfotí. Na digitál nafotíš tisíc fotiek a páči sa ti z toho 30. Kinofilm má 36 fotiek a keď ho vyfotíš, tak 10 fotiek sa ti z toho páči. Samozrejme väčšinou fotím na digitálnu zrkadlovku, staré fotoaparáty používam tak rekreačne.
Žiješ vo Vrbovciach. Čo je na tejto dedinke najkrajšie? Kde tam najradšej fotíš?
Musím povedať, že žijem asi na najlepšom mieste, ktoré je pre fotografa- krajinára ako stvorené. Som obklopený kopcami. Vyjdem na kopec a za dobrej viditeľnosti vidím tretinu Slovenska. Mám výhľad na Alpy, Malú Fatru, Zobor, Malé Karpaty, Strážovské Vrchy, Tribeč, Pálavu, Vtáčnik. Je tu veľa kopaničiarskych starých rodinných domov, polosamoty a samoty, ktoré dýchajú nostalgiou…Tam čerpám svoju inšpiráciu.
Spravuješ facebookovú stránku s názvom ,,Fotopríbehy z našich krajov“. Čo ťa inšpirovalo k založeniu tejto stránky?
Všetko malo svoju postupnosť. Začalo to tým, že sa mi minulý rok podarilo spraviť jednu zaujímavú fotku z Brestovskej rozhľadne na Poľane, nad mestom Myjava. Išiel som sa len tak s fotoaparátom pozrieť na rozhľadňu a bol som prekvapený, že bola viditeľnosť okolo 200 kilometrov na pravé poludnie a odfotil som Alpy. Dovtedy to asi z Myjavského okresu nikto neodfotil. Vzdialenosť bola asi 180 kilometrov. Bol to vrch Schneeberg. Fotku som dal vtedy na internet a veľa ľuďom sa to začalo páčiť. Vtedy som si povedal, že mám veľmi veľa fotiek a je škoda, že ich mám iba v počítači. Vytvoril som si túto facebookovú stránku ako prezentáciu mojich fotiek. Ľudia začali mať záujem o moju stránku, mám rôznych fanúšikov aj z USA, Nemecka, Japonska, Fínska a Poľska.
Ako sa dá podľa teba spojiť fotka a príbeh? Kedy má fotka príbeh?
Vždy, keď idem fotiť, idem s cieľom, že chcem niečo zachytiť. Snažím sa do fotky vložiť samého seba a vyjadriť ňou moju náladu, pocity, ktoré práve mám. Častokrát ide aj o načasovanú náhodu, kde rozhodujú sekundy. Fotka vznikne na základe náhody, vyjadrí daný okamih. Rozhoduje aj dobré svetlo. Minule som fotil jednu chalupu a čakal som asi pätnásť minút, aby ju zapadajúce slnko osvietilo. Chcel som dostať tento moment aj do fotky. Základ dobrej fotografie je svetlo a kompozícia.
Vizitkou tvojich fotiek je aj to, že vždy zvečníš peknú krajinu. Fotíš okolie Myjavy, Záhoria, Považia, Juhovýchodnej Moravy. Musíš mať tieto kraje podrobne preskúmané. Ktoré miesta sú tvoje najobľúbenejšie?
Moje najobľúbenejšie miesto je dedina Vrbovce a okolie. Ďalej sú to myjavské kopanice, Biele Karpaty, vrch Javorina. Každý kraj má svoju fascináciu, ale musím povedať, že najviac ma baví fotiť u nás Vrbovce, kopanice a myjavské kopanice, lebo je tam na malom kúsku veľmi veľa krásy. Idem a všade vidím zaujímavú chalupu, kopec. Tieto miesta ma nikdy neomrzia a vždy na nich nájdem inšpiráciu v každom ročnom období. Len ma teraz štve, že táto zima bola slabá a bolo aj málo snehu. Minulý rok sa mi podarili nafotiť pekné zimné fotky, tento rok to bolo slabšie.
Ak ideš na nové miesta, zákutia, ako si ich hľadáš? Vopred si ich vyhľadáš, alebo je to vždy o náhode a skúšaní?
Videla si film,,Vesničko má středisková“- ,,pane doktore zase ste se kochal“? Asi tak nejako. Už si budem dávať pozor. ( smiech) Ale väčšinou to býva tak, že idem autom, a keď ma určitá časť krajiny zaujme, zastavím a vyberiem fotoaparáty. V aute väčšinou nosím aj statívy a kamkoľvek idem, beriem si aj fotoaparát. Na mieste, kde som prvýkrát, si nájdem vždy niečo, čo ma zaujme. Niekto by možno cez to prešiel a nezaujalo ho to, ale mňa niečo zaujme, odfotím to a ľudia z toho majú radosť. Občas sa zaveziem niekam vlakom a idem pešo domov. Nevadí mi prejsť aj 40km pešo a popri tom si fotím čo ma zaujme.
Čo by si tvojimi fotkami chcel zanechať ľuďom?
Najviac asi to, aby v dnešnej dobe ľudia trochu spomalili a začali vnímať okolie a krajinu. To má význam, pre ktorý sa oplatí žiť. Treba prežiť všetku krásu, ktorú máme okolo seba. Slováci veľakrát ani nevedia, aké krásne bohatstvo, prírodu a architektúru majú. Druhé krajiny nám ju môžu závidieť. V Rakúsku prerobia hocijakú zemiansku kúriu tak, že je z toho kultúrna pamiatka. Napríklad v Sobotišti je veľa zemianskych kúrií, ktoré sú ale porozpadávané a chátrajú. Chcel by som aj prostredníctvom mojich fotiek, aby si ľudia uvedomili krásu Slovenska a začali si ju vážiť. Neuvedomujeme si, ako si sami drancujeme lesy…Čo zanecháme druhým generáciám? Aj nad týmto sa treba zamyslieť…
Čo ťa najviac baví na fotografovaní prírody?
Pre mňa je to adrenalín. Minule som bol na Peckovej, na kopci nad Sobotišťom a Vrbovcami. Počasie bolo všelijaké, chvíľu pršalo, potom svietilo slnko a neskôr snežilo. Pri hrade Branč sa zrazu zatiahlo a presvietilo tam slnko. Ja som doslova utekal s fotoaparátom v ruke a ľahol som si, aby som tento okamih zachytil. Trvalo to asi tri sekundy, páčili sa mi mraky a to osvetlenie. Teraz chce každý fotograf mať svoj ateliér a fotiť v teple. Krajinných fotografov je pomenej. Osobne môžem povedať, že fotografiou sa neživím a ani by som sa ňou neuživil, ale na druhú stranu mi to prináša nové poznania s ľuďmi. Stalo sa mi napríklad, že mi jeden chlap napísal z Ameriky, lebo videl fotku na mojej facebookovej stránke. Jeho otec sa narodil na mieste, ktoré som vyfotil. Po roku 1968 emigroval do Ameriky a na Slovensku odvtedy nebol. Moja fotka mu pripomína detstvo, domov, kde sa narodil. Požiadal ma, či si môže spraviť z mojej fotky obraz. To je pre mňa to pekné, čo pri fotení zažívam.Stala sa mi aj taká vec, že minulý rok som išiel z nočnej smeny z roboty a boli krásne, fialové ranné zore. Bolo asi mínus pätnásť, mrzlo a fúkal arktický vietor. Ako som išiel z práce a bol som na kopci Poľana nad Myjavou, videl som ako vychádza slnko z poza Považského Inovca. Rýchlo som utekal domov pre fotoaparát a vybehol som znova na kopec. Tento rok som to dal na moju stránku. Myslím, že to bolo niekedy v januári. Ozvala sa mi jedna žena a napísala mi, že si ten deň presne pamätá, lebo pri tomto nádhernom východe slnka sa narodili jej dvojičky. Inokedy sa mi prihovoria ľudia, keď ma stretnú a povedia, že už sa tešia na nové fotky večer na mojej stránke .Raz mi písala jedna pani, že moje fotky jej dávajú energiu do života i napriek svojej chorobe. To sú jednoducho foto-príbehy. Na mojich fotkách sú veľakrát príbehy ľudí. Napriek tomu, že na tých fotkách ľudia nie sú, nachádzajú si v nich svoje skryté príbehy.
Fotíš aj niečo iné okrem prírody?
Fotografujem aj pre klub vojenskej a policajnej histórie v Dojči. Pravidelne organizujú akcie, jedná sa o historické ukážky bojov druhej svetovej vojny. Akcie sa uskutočňujú pri rôznych príležitostiach, napríklad v deň Slovenského národného povstania. Robím tu vojnového fotografa, dokumentaristu. Moje fotky sú vojnová reportáž. Fotím akcie a boje vojakov, ich výraze v tvári. Myslím si, že som kreatívny v týchto dvoch oblastiach. Fotím aj pre časopis Záhorie, ktoré vydáva Záhorské múzeum v Skalici.
Tento rok si vydal aj svoj prvý kalendár s fotkami. Plánuješ tento rok niečo nové pre ľudí, ktorým sa tvoje fotky páčia?
Kalendár, ktorý som vydal na tento rok 2016 bol môj prvý a vznikol na poslednú chvíľu. Jeden kamarát mi v novembri minulého roka povedal, aby som spravil kalendár, že by si kúpil 6 kusov. Najprv som bol zaskočený a myslel som si, že to nestihnem. Rýchlo som spravil na facebooku prieskum, koľko ľudí by malo reálne o môj kalendár záujem. Nakoniec ich bolo 150 a malo to celkom dobrý úspech, keďže som aj nejaké kalendáre ešte dotláčal. Tomu som sa veľmi potešil a plánujem spraviť nový kalendár aj na budúci rok. Výber fotiek mám veľký. Ťažké je ale vybrať si len zopár fotiek. Keby mal rok 50 mesiacov, neváhal by som a vedel by som, aké fotky mám vybrať. Takto je to ťažšie, lebo môj kalendár som spravil tak, aby tam bola ku každému mesiacu len jedna fotka. Ľudia chceli, aby bola fotka vo formáte A3, a aby si ju prípadne mohli vystrihnúť a spraviť z toho pekný obrázok. Na rok 2017 sa tiež chystám spraviť kalendár,l ebo už teraz sa ma niektorí ľudia vypytujú, či bude kalendár aj na budúci rok. Mám v pláne, v blízkej budúcnosti, asi tak v priebehu 2 rokov, že urobím aj výstavu mojich fotiek. Miesta a čas ešte neviem.
Čím si podľa teba tých ľudí zaujal? V dnešnej dobe to nie je ľahké…
Nikdy som nechodil na umeleckú školu, do nejakého krúžku, ale viem, že mám dar od Pána Boha a ja som za to nesmierne vďačný. Každý má dar na niečo iné. Niekto sa vie dobre učiť jazyky, je dobrý v športe, vie pekne maľovať…Aj maliar maľuje srdcom a to je to isté pre mňa aj u fotografie. Keď človek fotí srdcom, je to presne tak, akoby to malo byť. Na fotenie si nájdem čas vždy, lebo ma to baví. Napríklad minule som išiel fotiť o jednej ráno nočné fotky.Aj teraz som tu s tebou v Senici, nemám fotoaparát so sebou, ale keby som mal, vybehnem na kopec napríklad pri dedinke Rybky a odfotím si večernú Senicu. Viem odhadnúť, kedy je dobrá viditeľnosť, dobré podmienky.
Ktorý fotograf je pre teba inšpirácia?
Fotografov sledujem stále. Najviac ma oslovil rumunský fotograf Vlad Dumitrescu. Veľa ľudí ma k nemu prirovnáva. Fotí krajiny, napríklad ako dedko ráno vyháňa kravy na pašu. Jeho fotky sú krásne plne pocitov a emócií a je to pre mňa vzor.
Máš aj konkrétne cestovateľské sny?
Cestovať ma veľmi baví. Minulý rok som bol v Rumunsku na poznávacom zájazde v Transylvánii. Už chápem, kde Vlad Dumitrescu naberá svoju inšpiráciu. Každý si to spojí len so zámkom Dracula, ale okolie, krajiny, kopce a mestá sú naozaj krásne! V roku 2014, na jeseň, som bol aj v Amsterdame. Páčilo sa mi zžiť sa s celkovou atmosférou mesta. Bavilo ma fotiť ľudí na ulici, architektúru mesta. Vedel by som si predstaviť zaoberať sa aj takouto reportážnou fotografiou.
