V rubrike Robím, čo ma baví sme už vystriedali veľa profesií a pekných záujmov, ale režiséra sme tu ešte nemali! O to viac si cením, že táto premiéra patrí Ivanovi Fodorovi zo Senice, zakladateľovi a režisérovi Záhoráckeho divadla.
Režírovaniu sa začal venovať už v mladosti a pokračuje s tým dodnes. Aktuálne má so svojimi ochotníkmi v repertoári dve predstavenia: ,,Vjerná Nevjera“ a ,,Dúm Bernardy Alby“. Komédiu dell´arte – ,,Vjerná Nevjera“, si najbližšie môžete prísť pozrieť 16.mája do Domu kultúry v Senici! Môžete sa tešiť na nové herecké alternácie, skvelé výkony a aj na samotného režiséra Ivana Fodora priamo na javisku! V rozhovore prezradil, aké sú jeho plány do budúcna, ale aj to, ako by predstavenia mali vyzerať: ,,Divadelný život by mal byť pestrý a o tom to je! Každé predstavenie by malo diváka baviť, aj keď príde viackrát na ten istý titul, vždy by si v ňom mal nájsť niečo nové. V tom je divadlo odlišné od iných zakonzervovaných umení ako je napríklad film.“
Ako ste sa dostali k režírovaniu?
Ja som taký oneskorený. K divadlu som sa dostal až keď som mal 23 rokov. Keď som prišiel z vojny. Nevedel som hrať na žiadny hudobný nástroj. Bavila ma rocková muzika, ale rýchlo som zistil, že žiadny muzikant zo mňa nebude, lebo som hluchý ako poleno. Nevedel som ani poriadne kresliť, aj keď som mal po otcovi výtvarníkovi potencionálny talent. Žiadne z týchto druhov umenia som skrátka nevedel, ale veľmi som chcel niečo robiť. Vtedy bola doba, keď sa schyľovalo k zmenám a všetci sme to cítili. Tiež som cítil nejaký spoločenský pretlak a chcel som sa nejako vyjadriť k situácii v spoločnosti. Zdalo sa mi, že v divadle sa všetky tieto veci zlučujú. Je to syntetické umenie. Dúfal som, že možno sa tam schová a nikto si nevšimne, že vlastne nič neviem. Vtedy som založil divadlo, ktoré sa volalo: ,,Hon“, ktorý fungoval niekoľko rokov. Išlo o mládežnícku revoltu. V tom čase sme spolupracovali aj so ,,Zádrapkami“ zo ktoré založila nebohá Anka Gamanová a chodili sme na študentské festivaly po celom Slovensku. Celkom sa nám darilo. Potom som mal chvíľu pauzu keďže som sa dal na podnikanie ktoré, finančne skončilo pre mňa dosť katastrofálne a v roku 1999 som sa dostal na VŠMU – odbor bábková réžia a dramaturgia. Moji pedagógovia boli Jozef Mokoš a Ján Uličiansky. Keď som skončil školu, hľadal som si vhodné uplatnenie. Jeden rok som strávil v hudobnom divadle v Trenčíne, ktoré založil Ondrej Odokienko. Potom sa mi podarilo zamestnať sa v Dome kultúry v Senici a odvtedy som tu.
Vedeli by ste opísať váš režijný štýl? Aký je váš zásah do hry?
Predovšetkým mám rád, keď sa herci naučia poriadne texty. Väčšinou to býva tak, že mi chodia až do poslednej chvíle po javisku s papierom v ruke a to sa potom režírovať nedá. Začínajúci herci si myslia, že keď sa naučia texty, už je to divadlo, ale tam to ešte len začína. V našich inscenáciách mám silnú výtvarnícku stránku, keďže som bábkový režisér, ale zasa až toľko bábkového sa do dospeláckych predstavení nedostane. Vždy si ale dávam záležať, aby boli rekvizity na javisku funkčné a aby bola scéna určitou metaforou a niečo symbolizovala. Chcem aby bola multifunkčná, nápaditá a aby sa dala všelijako premieňať. Každá rekvizita, ktorá sa v predstavení objaví, by mala fungovať viackrát. Je to princíp podľa Čechova, ktorý povedal. „Nemožno dať nabitú zbraň na javisko, ak z nej nemá nikto vystreliť.“ V predstavení ,,Vjerná Nevjera“ máme napríklad zavesenú ,,bigošlopatku“. Kto bol na vojne, vie o čo ide. Táto rekvizita zafunguje až v poslednom obraze, kde s ňou dostávajú výprask hlavní hrdinovia a tým sú zosmiešnení. Spoločensky nižšie postavy – sluhovia sa prostredníctvom nej pomstia svojim pánom za celoživotné príkorie. Je to vlastne moralita aj keď sa to divákovi tak nezdá.
V commedii dell´arte, – ,, Vjerná Nevjera“ ste boli režisér aj herec naraz. Ako hodnotíte túto skúsenosť? Ako sa vám hralo?
Bral som to ako záskok za nového kolegu Juraja Rišku, ale bohužiaľ ochorel dosť vážne a stále čakáme na jeho návrat. Dúfam, že čoskoro sa vráti a mne sa uvoľnia ruky ako režisérovi. Napriek tomu, to bola to pre mňa cenná skúsenosť. Takýto typ postavy akým je „Dottore“ som ešte nehral. Samozrejme zväzovalo mi to ako režisérovi ruky a nemal som taký dohľad nad tým, čo sa na javisku deje. Myslím si, že to nie je ideálne.
Na súťaži Paláriková Raková ste za predstavenie ,,Vjerná Nevjera“ získali 3. miesto. Ako ste spokojný s týmto výsledkom?
Spokojní by sme boli, keby sme vyhrali 1.miesto. Ten víkend nás ohrozovali nejaké zlé čary. Najprv sme v noci na diaľnici v stotridsiatke v protismere stretli auto a boli sme radi, že sme to vôbec prežili a na druhý deň pri predstavení si Jožko Adamčík vyvrtol nohu. Môžeme byť radi, že sme to vôbec dohrali a skončili tretí. Anjel strážny tuším nad naším divadlom bdie. Na Vjernej nevjere je ešte čo vylepšovať hlavne čo sa týka temporytmu. Budeme na sebe pracovať. Verím, že bude čas a chuť.
Ako hodnotíte v súčasnosti konkurenciu v rámci iných ochotníckych divadiel a súborov?
Nemáme až takú možnosť porovnávať, keďže sme sa na celoslovenských súťažiach so Záhoráckym divadlom veľakrát nezúčastnili. Spolupracujeme a stretávame sa s divadlami v regióne. Do Senice pravidelne pozývam súbory z okolia Senice, z blízkych regiónov na Slovensku aj z Moravy . Každú jeseň organizujeme festival – ,,Senická divadelná horúčka“, ktorý je rozložený na niekoľko týždňov. Porovnávať sa teda môžeme viacej s týmito ochotníckymi divadlami. Na divadelných súťažiach sme videli, že ochotnícke divadlá majú nevyváženú úroveň. Niektoré boli naozaj výborné a dovolím si povedať, že aj lepšie než my a niektoré neviem ako sa na súťaž dostali.
Záhorácke divadlo vzniklo v roku 2007. Odvtedy ste mali úspešné predstavenia: ,,Rómeo a Júlija“,,Ňedzela na Záhorí“, ,,Zmrněný čért“, ,,Lysistrata“…Na ktoré predstavenie spomínate najradšej a prečo?
Najradšej spomínam na všetky! Každé predstavenie má za sebou inú históriu, úspechy, pády a to všetko k tomu patrí. Všetko to sú skúsenosti, ale chvalabohu, na 90 percent u mňa prevyšujú pozitívne spomienky. Je ťažké spomenúť iba jednu inscenáciu a preferovať niektorú z nich. Za tú dobu som spoznal veľa ochotníckych, ale aj profesionálnych hercov, ktorí sa rozhodli s nami účinkovať. Divadelný život by mal byť pestrý a o tom to je! Nemala by to byť nuda a zážitok z predstavenia by mal byť vždy prekvapivý, aj pre diváka aj pre herca aj keď sa hrá viac ako tridsaťkrát. Rád spomínam na predstavenie Rómeo a Júlija, kde s nami účinkovala bývalá herečka a súčasná politička Magda Vášáryová, ktorá nám veľmi pomohla s propagáciou nášho divadla. Trpká komédia Stana Šubíka ,,Osudy jedného Vinára“, ktoré malo pred piatimi rokmi premiéru, je najhrávanejšie. Z bratského divadelného súboru Svatopluk z Hodonína tu s nami účinkovali, výborní Viera Slezáková, Lucka Nesvadbová a Staňa Zámečník. Mali sme päťdesiat repríz. Každá bola iná, lebo publikum bolo iné, priestor bol iný, spoločenská situácia sa mení a my občas pustíme aj nejakú aktualizačnú hlášku. Každé predstavenie by malo diváka baviť, aj keď príde viackrát na ten istý titul, vždy by si v ňom mal nájsť niečo nové. V tom je divadlo odlišné od iných zakonzervovaných umení ako je napríklad film.
Čo teraz bežný divák ochotníckeho diváka hľadá? Aký žáner preferuje?
Publikum, hľadá najmä komédie. Je to dané aj dobou, ľudia majú dosť tragédií v živote a v médiách. Čo sa týka televízie, je to dosť smutné. Všetky programy sú veľmi veselé, ale málo vtipné a to je rozdiel! Veselé a vtipné sú dve odlišné veci, lebo veselé je aj trápne, primitívne a vtipné je múdre! Koncom osemdesiatych rokov, keď sme zakladali divadlo, rezonovali spoločensky vážnejšie témy, kde si mohol divadelník trošku otvoriť ústa a bolo tam cítiť nejaký závan slobody. Ľudia chodili aj na vážne veci, pretože tam mohli počuť niečo, čo v médiách nepočuli. Pravidelné boli aj narážky na systém. Dnes to nefunguje, dokonca sa mi zdá, že to ide naopak. Cenzúra sa akoby vracia a niektorým témam sa profesionálne a ochotnícke divadlá vyhýbajú. Aby som bol konkrétny, napríklad konšpiračné teórie sú na internetových diskusných fórach veľmi preferované, ale v divadle sa tomu málokto venuje, tvorcovia sa toho boja a pri tom sú to veci ktoré sa bytostne dotýkajú všetkých.
V súčasnosti máte v repertoári dve predstavenia – ,,Dúm Bernardy Alby“ a ,,Vjerná Nevjera“. V čom sú tieto inscenácie zaujímavé a prečo by si ich mali prísť pozrieť noví diváci?
Hra ,,Dúm Bernardy Alby“ mala premiéru ako prvá, koncom minulého roka. Je to španielska tragédia po záhorácky, kde hrajú samé ženy, ale je to v podstate o mužskom elemente. Myslím , že to nie je až také vážne a nájdu sa tam aj vtipné momenty. Pomocou tohto kusu sa snažíme presvedčiť divákov, že sa aj vážne hry dajú hrať v záhoráckom nárečí. Čo sa týka ,,Vjernej Nevjery“ je to ľahší žáner, komédia dell´arte, ktorá vychádza zo starých talianskych textov a tradície pouličného divadla. Túto autorskú hru Jozefa Mokoša sme sa snažili aktualizovať, ale nie prepisovať. Hráme trojjazyčne – slovensky, záhorácky a česky. Pripomenuli sme tak divákom, že v týchto komédiách sa hrávalo aj dialektom a sociálne vyššie postavy hrávali v spisovnom, zatiaľ čo sluhovia v dialekte. Myslím si, že ,,Vjerná Nevjera“ je veľmi vydarené predstavenie, zišla sa tam veľmi dobrá partia ľudí, ktorí sa majú veľmi radi a tešia sa na seba. Keď sa nevidíme dva týždne, vítame sa ako keby sme sa nevideli pol roka. To nášmu divadlu a inscenácii veľmi dobre pomáha a myslím si, že to cítia aj diváci, ktorým sa snažíme poskytnúť maximálny zážitok.
V Záhoráckom divadle je momentálne veľa hercov, rozličných vekových kategórii a z rôznych kútov Záhoria. Napriek tomu to funguje. Čo si na vašich hercoch a na Záhoráckom divadle ceníte najviac?
Vo ,,Vjernej Nevjere“ máme nových mladých chlapcov, ale aj dievčatá. Napríklad ty si k nám pribudla náhodou, keďže si zastúpila mladú herečku Aničku Reptovú, ktorá ochorela láskou a otehotnelaJ. Myslím si, že si veľmi dobre zapadla do nášho kolektívu. Vy mladí ste priniesli novú šťavu, ktorá bola potrebná. V každom súbore je potrebné, aby pribudla aj mladá krv. Som rád, že máme širokú vekovú škálu hercov. Cením si najmä ochotu celého súboru! Ochotu ,,ochotníčiť“ a uchovávať našu záhorácku tradíciu, identitu a kultúru predtým než nás úplne zmetie multikultúrna a globálna ničota. Divadlo má za úlohu polepšovať ľudí a keď budú lepší ľudia, bude snáď lepší aj svet naokolo.
Ktorí herci a tvorcovia sa najviac zapísali do histórie divadla?
Najviac chcel poďakovať našim hereckým esám Jankovi Želipskému, Ivone Bolebruchovej, Ľubke Paveskovej a Jožkovi Adamčíkovi, ktorí hrali skoro vo všetkých inscenáciách a na nich to divadlo stojí. Jožko je členom aj Radošinkého naivného divadla, ale k nám sa vždy rád vracia. Na divadle sa podieľajú hlavne autori hier tí naši sú niektorí žijúci, Jozef Moravčík Jakubovec, Pala Nemec Lelín, Stano Šubík, Ondrej Odokienko, aj ja osobne sa autorsky realizujem hlavne na detským tituloch. Moje dcéry Hana a Žofia pomáhajú s textami, hraním, i technicky. Máme novú dramaturgičku Lauru Nemečkayovú, ktorá je vyštudovaná divadelná kritička. Stabilné herecké kádre sú Mirka Orthová, Mirka Žuščíková, ktorá sa realizuje aj literárne pri prepisoch do záhoráčtiny a výborné herečky sú aj Želmíra Mišová a Helenka Tuláková, ktorá pomáha aj s výrobou kostýmov. Veľkým prínosom, sú aj mladí chlapci Peter Harnoš, Jakub Tokoš, Eugen Klempa, Denis Marek, René Weis, Imrich Pisarovič a Jakub Mareček. Ivan Hanzalík, Janek Martinkovič, Michal Tanay, Janek Černek, Juro Kráľovič a Elenka Čambalová sú nenahraditeľnými ľudovými komickými typmi. Fero Harnúšek – riaditeľ domu kultúry, ktorý s nami aj hrá, nám pomáha v našom bezproblémovom fungovaní v DK, v budove ktorá má i veľa iných funkcií a činností než iba divadlo. Nesmiem samozrejme zabudnúť ani na Janka Hromka a Štefana Mikulu, s ktorými sme toto divadlo zakladali a ktorí majú na jeho histórii aj na histórii neprofesionálneho divadla v Senici veľký podiel. Po hudobnej i hereckej linke s nami spolupracovali profesionáli Vierka Šusteková a Peťo Kavický. K inscenácii „Lýsistrata – vzbura žen“ urobili nádhernú hudbu, za čo im patrí veľká vďaka. Výbornú autorskú dobovú hudbu robí aj Ondrej Odokienko a interpretuje Rado Samek. Divadlo by samozrejme nemohlo fungovať aj bez výtvarníkov a to sú profesionálne scénografky a kostymérky Kika Hroznová, Eliška Stanková, Andrea Némethová, Hanka Fodorová a scénograf i grafik Milan Mikula. Aj moja žena Iveta mi doma vytvára stabilné rodinné zázemie a pomáha so všetkým i s vedením hercov na javisku lebo má roky skúseností ako pedagogička dramatického odboru ZUŠ. A teraz si pripadám ako na odovzdávaní Oscarov! To sú ľudia, ktorí sa v Záhoráckom divadle objavili za posledné roky, ale veľa som ich ešte nespomenul z minulých inscenácií. Tak predsa aspoň tých čo sa divadlu venujú profesionálne: Monika Ondrejková, Jano Jozéfek, Mirka Pavlíková, Alex Maďar, Vanda Alberty, Peter Pecha, Nikoleta Buchtová, Barbara Braunová, Nikolas Kadlubiak. …a „šepkárka“ Monika Grňová. Ak som na niekoho zabudol tak sa vopred ospravedlňujem!
Aké sú vaše plány do budúcna so Záhoráckym divadlom?
Plány sú veľké! Chceme urobiť nové detské predstavenie, keďže minulý rok do nášho divadla pribudol nový člen – somárik Baltazár, ktorý s nami už účinkoval v živom Betleheme na námestiach v Senici a v Šaštíne. S týmto hercom mám ja osobne, ako jeho režisér aj majiteľ, veľké plány, pretože si myslím, že to je dobrá cirkusová atrakcia pre divákov a deti. Plánujeme s ním sériu rôznych rozprávok, v ktorých vystupujú somári, napr. „Oslíček otras sa, palica z vreca von“. Takýchto rozprávok je veľa a myslím si, že to je archetypálna zvieracia postava, ktorá sa vyskytuje aj v histórii a tento náš somár bude raz veľmi slávny, slávnejší než celé Záhorácke divadlo. J Na budúci rok bude mať naše divadlo desiate výročie a chceli by som pri tejto príležitosti spraviť v januári oslavy vzniku divadla, kde predvedieme mix z našich najznámejších titulov.
Kde beriete inšpiráciu na nové nápady a kde najradšej trávite voľný čas?
Snažím sa veľa čítať a hľadať stále nové tituly. Snažím sa, aby mali hry aj určitý aktualizačný náboj, aj keď sú staršie. Voľný čas momentálne najradšej trávim na chalupe. Chováme tam somára a kozy a z toho mám najväčšiu radosť.
Kde sa vidíte tak o desať rokov?
Tu v Dome kultúry v Senici, kde mám veľmi dobré podmienky na činnosť divadla a realizáciu seba samého v kultúre. Moja vízia do budúcna je urobiť exteriérové divadlo u nás na chalupe, kde by mohli prísť diváci a okrem divadla by mohli zažiť nejaký adrenalínový zážitok – prekážkovú dráhu, alebo si pochutiť na gurmánskej špecialite. Bol by to komplexný priestor, kde by bolo publikum súčasťou divadelnej i prírodnej scenérie a kde by sa spojila príroda s kultúrnym zážitkom. Do dôchodku mám čo robiť!
