Je leto, krásne počasie, čo viac si priať…Verím, že si užívate prázdniny, ale ak máte chuť na letné osvieženie, ponúkam vám rozhovor s hokejistom Mišom Šátkom zo Skalice.

michal_satek_hokej_robim-co-ma-bavi-3

Tento 29-ročný slovenský hokejový útočník, ktorého si určite pamätáte z čias, keď v sezóne 2008 – 2009 bodoval v Skalici a spolu s tímom sa stali vicemajstrami Slovenska, je momentálne v zahraničí. Po roku strávenom v Rumunsku v HSC Csíkszereda, prijal ponuku do anglického Manchestru, kde sa mu tento rok veľmi darilo, ale ani tu sa dlho neohrial, na jeseň ho čaká prestup do mesta Telford, vzdialeného asi 30 minút od Birminghamu. Napriek tomu v rozhovore prezradil, že nedá dopustiť na svoj domov a keby to bolo možné, rád by sa do Skalice vrátil! S radosťou mi porozprával o svojom detstve prežitom s hokejom a o čase strávenom v Rumunsku i v Anglicku…

 

Ako si spomínaš na svoje hokejové začiatky v Skalici?
Spomínam si na to, že hokej začal hrávať najprv môj starší brat, ktorý hrával do svojich 15 rokov a ja som videl ako ho rodičia vozili na tréningy a ako trénoval. Bol mi príkladom a postupne som začal s hokejom aj ja. Dostal som prvé korčule a začali sme chodiť hrávať . spolu. Môj otec má navyše vyštudovanú Fakultu telovýchovy a športu na UK v Bratislave a obidvoch nás trénoval a viedol k hokeju, ku ktorému má veľmi dobrý vzťah a samozrejme aj k samotnému trénerstvu. Neskôr som sa stal žiakom v hokejovej športovej triede a s hokejom som prežil celé detstvo. V 9. triede na Základnej škole prišiel zlom, veľa chlapcov sa rozhodlo ísť na rôzne gymnáziá a odklonilo sa do iných smerov. Ja som chodil do školy do Senice, aby som nemusel veľa cestovať a pamätám si, že učiť sa mi veľmi nechcelo, ale som rád, že som si spravil maturitu a že som stále pokračoval v Skalici…

Ty si pri hokeji zostal. Nikdy si nepomýšľal na koniec, alebo na to, že by si skúsil niečo iné, nové?
Spomínam si, že som mal jedno ťažšie obdobie, bolo to v doraste, kde sa spájajú tri ročníky do jedného. Keď som začal hrávať v doraste, mal som proti sebe starších hráčov a nebolo to jednoduché. Navyše nás tam bolo veľa, ja som hrával v štvrtej lajne. Pamätám si, že jednu sezónu som sa musel s touto situáciou popasovať, ale v nasledujúcej sezóne sa mi už začalo dariť a bolo to lepšie. Nepohrával som sa s myšlienkou skúsiť niečo iné alebo nové. Hokeju som venoval a aj stále venujem, všetok môj čas.

Malacké pohľady Knihy.Zahori

Navyše od detstva ťa podporovali rodičia…
Rodičia ma v tomto smere naozaj veľmi podporovali a viedli. Keď som bol malý boli to oni, ktorí mi pomáhali a zaväzovali šnúrky na korčuliach.

Kedy si rodičia všimli, že hokej je pre teba stvorený a že by si sa tým mohol živiť?
Ja sám som už od detstva dúfal, že ma raz hokej bude živiť a že budem robiť to, čo ma baví. J Ale musím povedať, že to bolo asi v juniorskej kategórii, keď som mal 17- 18 rokov, vtedy som začal brať hokej úplne vážne. Nemal som klasický život ako moji rovesníci, nechodil som na diskotéky, pretože som mal v sobotu, alebo v nedeľu zápas a išiel som spať o 10, aby som sa na to dobre vyspal. Bolo to jednoducho tak, že víkendy sme mali zápasy a preto všetko ostatné išlo bokom. Netvrdím, že som vôbec nechodil von, ale zábavu som absolvoval až mimo hokejovej sezóny.

michal_satek_hokej_robim-co-ma-bavi-2

Kto bol vtedy tvoj vzor?
Keď som bol žiak bol môj vzor Žigo Pálffy. Keď sa Žigo vrátil do Skalice, hrali sme spolu! Pár zápasov som s ním odohral v päťke, to bol pre mňa skutočne zážitok a zároveň aj veľká škola hrať s takým hráčom v jednom tíme.

Zo Skalice si po pár rokoch prestúpil do Rumunska, do HSC Csíkszeredy, kde si strávil rok. Nemal si spočiatku obavy z tohto rozhodnutia?
V Skalici som bol od juniorskej kategórie osem rokov, medzitým som bol len na dva mesiace na hosťovaní v Nitre. Cítil som, že je čas na zmenu. Potreboval som novú výzvu a ponuka do Rumunska bola už sezónu predtým, ako som sa rozhodol ísť. Počas poslednej sezóny v Skalici som to prehodnotil a rozhodol som sa, že ponuku prijmem. Povedal som si, že je na čase skúsiť niečo nové. Niekto by možno pochyboval o tejto krajine a takisto aj o tom, či by v nej chcel stráviť dlhší čas, ale zo svojej skúsenosti môžem povedať, že Rumunsko ma príjemne prekvapilo. Navyše som tam trošku spoznal sám seba, ako to celé zvládnem, lebo som bol prvýkrát tak ďaleko od rodiny. Netvrdím, že to bolo jednoduché, ale zvládol som to a v živote ma to veľmi posunulo dopredu. Čas strávený v Rumunsku bol pre mňa jedno z tých krajších období, na ktoré rád spomínam.

michal_satek_hokej_robim-co-ma-bavi

Rumunsko naplnilo tvoje očakávania…
Ja som tam bol naozaj veľmi spokojný! Ubytovanie sme mali hneď vedľa štadióna a do kabíny som to mal minútu. Jedna z výhod bola aj strava, ktorú som tam mal zabezpečenú trikrát denne, čiže som sa nemusel o nič starať, iba sám o seba a o hokej.

Čo sa ti na Rumunsku najviac páčilo?
Ja mám veľmi rád prírodu a tu som býval v meste, ktoré bolo v nadmorskej výške 900 metrov. Csíkszereda sa tiahne ako chvost Karpát a mal som okolo seba krásnu prírodu a kopce. Mali sme tam veľakrát aj meter snehu, stále snežilo a keďže mám rád zimu, veľmi sa mi to páčilo. Ale musím povedať, že ma očarila nielen príroda, ale aj ľudia! Boli priateľskí a srdeční.

A akí boli tvoji spoluhráči? Odkiaľ pochádzali?
Boli to hráči prevažne z Maďarska, ale aj z Rumunska. Okrem nich sme tam mali aj Švéda, Fína a Američana.

Na akej úrovni je tam hokej?
Ak by som to mal porovnať so slovenskou ligou, tak slovenská je asi kvalitnejšia. V MOL lige sa vždy nájde polovica hráčov, ktorí sú veľmi dobrí a tí ostatní sú trošku slabší. Naopak, na Slovensku sú tri, alebo štyri lajny vyrovnané a v tom vidím ten rozdiel.

Po Rumunsku si dostal dobrú ponuku do Manchestru, kde stále hrávaš. Pre nás je Anglicko skôr futbalová krajina. Na akej úrovni je hokej?
Minulý rok to vyzeralo tak, že ostanem v Skalici. Potom prišla nečakane táto ponuka a do Manchestru som išiel v podstate na poslednú chvíľu. Prihliadnuc aj na to, že situácia v Skalici, aj po finančnej stránke, nevyzerala veľmi dobre, rozhodol som sa, že odídem hrať do Anglicka. Táto krajina ma lákala, chcel som sa zdokonaliť v jazyku a vidieť niečo nové. Anglicko je ale viac futbalová krajina a pravdepodobne sa tam hokej nedostane na takú úroveň, v akej je futbal.

Aká je atmosféra v tíme? Určite ti pomohol aj fakt, že s tebou hrával hráč zo Slovenska…
Bol tam so mnou Stanislav Gron, s ktorým som sa doteraz nepoznal, keďže sme hrali len ako protihráči, ale tu sme sa spoznali a veľmi mi pomohol, je to super človek. Bolo fajn, že som tam mal niekoho blízkeho zo Slovenska. Navyše tam bol aj jeden Čech, čiže s nimi som trávil veľa času. Teraz sa do Anglicka zasa vraciam, ale už nie do Manchestru, ale do mesta Telford, kde by mal byť jeden brankár z Česka a ostatní hráči budú cudzinci.

michal_satek_hokej_robim-co-ma-bavi-4

Čo ti dala skúsenosť v Anglicku po hokejovej stránke?
Dlho som si musel zvykať na to, že som si občas pripadal, akoby nemám dres svojho tímu, ale akoby som mal dres oranžový s nápisom: ,,Trafte ma“! Boli tam dosť zákerní protihráči, ktorí si uvedomovali, že som cudzinec a keďže sa mi aj darilo, vedeli, že nebezpečie ide odo mňa. Veľakrát som si musel dávať na seba pozor. Navyše rozhodcovia dosť dovoľovali protihráčom zákroky, fauly, pichanie…Keď sa rozhodca nepozeral, hneď mi išla sekera po lýtkach a podobne. Napriek tomu som odohral celú sezónu bez zranenia a to som rád.

Ako vyzeral bežný deň v Anglicku počas sezóny?
Doobeda tréning, alebo posilňovňa a poobede sme mali voľný čas. Zápasy sme hrávali cez víkendy, lebo ten hokej je pre ľudí. Musím povedať, že tu vidím vo fanúšikoch trošku rozdiel. Anglický fanúšik sa ide na hokej vyslovene zabaviť, ide hráčov podporiť a  finančne pomôcť, keďže lístok stojí okolo 18 eur. Ľudia fandia. Raz sa nám stalo, že sme naozaj vysoko prehrali, bolo to asi 0:8. Zápas sme odohrali vonku, našich fanúšikov sme tam vtedy mali okolo stovky, zhodou okolností sme mali šatňu pod našim fanklubom. Išli sme z ľadu, ja som mal dole hlavu, hanbil som sa. Ľudia však napriek tomu povzbudzovali, tlieskali nám a kričali: ,,Manchester“!. Bola to obrovská podpora. Na Slovensku som sa s takým niečím nestretol.

Vieš si predstaviť, že by si v Anglicku ostal ešte niekoľko sezón?
Je dosť možné, že tam aj ostanem. Neviem čo bude o rok, ale je to pravdepodobné. Rozhodujúce bude aj to, koľko ma bude ešte baviť byť v zahraničí a uvidíme aj ako to bude po finančnej stránke. Rád by som vrátil už aj do Skalice…

Musí to byť náročné stále cestovať, zvykať sa na nových ľudí, klub, prostredie…
Beriem to tak, že je to normálne. Človek si na to musí zvyknúť. Nemôžem nad tým nejak rozmýšľať a zaťažovať sa tým. Dôležité je, že je o mňa stále záujem a snažím sa tomu venovať a odovzdať.

Nedá mi neopýtať sa aj na súčasný stav hokeja v Skalici, v tvojom domovskom klube. Ako vnímaš to, že Skalica skončila v extralige a kde vidíš najväčší problém?
Mrzí ma to, lebo aj keď som v zahraničí a spoznávam nové výzvy, nových ľudí a krajinu, vždy som vďačný, ale musím povedať, že doma je doma. Nie je nad to byť doma, mať pohodu, ráno ísť na tréning, stretnúť kopec kamarátov, byť s rodinou…Keby som si mohol niečo vysnívať, bolo by to to, aby som mohol byť doma.

Čo je podľa teba potrebné zmeniť, aby sa podobné scenáre neopakovali?
Šport sa bez peňazí jednoducho na Slovensku robiť nedá.

Čo považuješ za najväčší úspech svojej kariéry?
Po športovej stránke je to určite druhé miesto na Slovensku a aj v juniorke sme na Slovensku boli druhí. To bolo najkrajšie obdobie pre mňa. Boli sme mladí, neriešili sme situáciu okolo peňazí, neriešili sme čo bude, bol to krásny bezstarostný rok. So Skalicou sme sa dostali ďaleko a na finále prišlo okolo 2000 – tisíc divákov, čo bolo úžasné! Ako mladý chalan som mohol hrať pred toľkými ľuďmi. Je veľmi smutné, že teraz to tak nie je.

Chodievaš sa teraz pozerať aj na mladšie generácie v Skalici?
Tento rok som stihol finále dorastu a bol som povzbudzovať. Navyše, bratova dcéra je teraz druháčka na Základnej škole a hráva hokej! Chodievam sa pozerať najmä na ňu. Vypomáhal som im v prípravke a istý čas som ich aj trénoval…

Čo by mal mať dobrý hokejista?
Chuť na sebe pracovať a pevnú vôľu! Je dôležité, aby bol odolný voči nástrahám, ktoré sa mu počas kariéry pritrafia a prvoradé je samozrejme aj dobré zdravie. Musím povedať, že ja som vďačný za dobré zdravie, samozrejme mal som úrazy, ale nebolo to nič vážne, alebo niečo, čo by mi nedovolilo napríklad rok vkuse hrať. Zdravie je celkovo v živote najdôležitejšie.

S čím sa snažíš ísť do každého zápasu? Ako sa pred zápasom motivuješ?
Čím som starší, vnímam hokej inak…Povedal by som, že to je iné, keď som v zahraničí. Som pokojnejší, v Skalici som cítil trošku viacej stresu, veľmi som sa snažil, aby som dokázal rodine a známym, že som dobrý a že dávam do toho všetko. Predsa len vedel som, že sa na mňa prišli pozrieť a keď sa mi niektorý zápas nepodaril, viacej ma to zamrzelo. Teraz, keď som vonku, snažím sa hokejom viacej baviť. Hokej si neberiem tak k srdcu ako v Skalici. Možno je to aj tým, že som starší… 🙂


.
Toto je čítané

Futbal: Skalica vyhrala tretí zápas v rade

Futbalisti MFK Skalica zvíťazili na ihrisku MFK Zemplín Michalovce 3:1 v sobotňajšom…

BM: Ustekana sobota