Rubrika – Robím, čo ma baví nikdy nespí a aj tento týždeň máme pre vás pripraveného ďalšieho zaujímavého hosťa, ktorý sa nám v rozhovore rozrozprával o svojom životnom povolaní. Tentokrát to však nie je len jedno osudové zamestnanie, ale mix rôznych umeleckých profesií, ktoré s radosťou robí! Reč je o Ondrovi Antálkovi zo Senice, ktorý sa rád zahrá na speváka, baví ho tancovanie, ale zároveň aj hranie a rozhodne nemá problém ani s moderovaním!
Poznať ho môžete z rôznych projektov, napríklad zo známeho tanečného projektu ,,Príbeh ulice“, z muzikálu ,,Boyband“, či z tanečnej skupiny ,,The Pastels“. To je len malá ukážka Ondrovej doterajšej kariéry. Najnovšie sa divákom prihovára v relácii ,,Park“, ktorá je vysielaná na obrazovkách RTVS. Je to fresh relácia o témach určených pre tínedžerov, akými sú móda, vzťahy, sociálne siete, či hudba. Ako moderátor priznáva, že sa stále učí a spolu s ,,parťákom“ Zitronom sa snažia o to, aby ich relácia ,,Park“ vypálila, čo najlepšie! Ondro v rozhovore priznal, že sa na rozdiel od svojho brata, snažil zbaviť ,,nálepky“ tanečník a to sa mu zatiaľ darí. Viac o jeho začiatkoch, rôznych projektoch, ale aj o jeho terajšej životnej etape, sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.
Máš 32 rokov. Akú etapu tvojho života práve prežívaš?
Momentálne prežívam vyrovnané obdobie, ale ako úplný vrchol tejto etapy je samozrejme to, že čakáme s mojou priateľkou Zuzankou bábätko. Prežívam zaujímavú časť môjho života, ale zároveň aj veľmi šťastnú, na bábo sa tešíme. Teraz je všetko nasmerované na moju tehotnú partnerku a prichádzajúce bábätko.
Ako sa pripravuješ na rolu otca?
Na rolu otca sa veľmi teším. Dá sa povedať, že som dosť rodinný typ a celkovo k deťom mám dobrý vzťah. Určite sú tu všetky tie pocity strachu, nevedenia, ale aj šťastia, nedočkavosti a zodpovednosti. Celkovo však musím povedať, že sa veľmi tešíme.
Si tanečník, herec, spevák, ale aj moderátor. Čo z toho sa cítiš najviac? Ako by si definoval v prvom rade tvoje zamestnanie?
Z tohto všetkého sa necítim byť ani jedno. Určite viem, že mám umelecké nadanie a že som ten typ, ktorý radšej exhibuje, ale musím povedať, že čím som starší, tak menej. Neviem si asi predstaviť sedieť celý pracovný deň v kancelárii. Odmalička som tancoval, bola to súčasť našej rodiny, rozhovorov nielen doma, ale aj vonku s ďalšími tanečníkmi. Vždy som ale vedel, že profesionálne sa tomu nebudem nikdy venovať, napríklad ako lektor, či choreograf. Všetci ma poznajú ako tanečníka, ale ja tento výraz nemám až tak rád. Čo sa týka ostatných povolaní a mojich daností, tie prišli prirodzene. Možno to je aj tým, že som sa pokúšal nálepky ,,tanečník“ zbaviť a určite aj tým, že sa vždy rád zahrám na nejaké iné povolanie. Tanec mám ale veľmi rád, sledujem ho, povzbudzujem chalanov na vystúpeniach, po ceste do výťahu si aj zatancujem. Definícia môjho zamestnania je, že zatiaľ hľadám, čo pri mne ostane najdlhšie, bude ma to baviť a budem to robiť rád. Zatiaľ som spokojný s tým, že robím všetko naraz a to ma aj napĺňa.
To znamená, že máš rád zmeny a nemáš s nimi žiadny problém?
Všetko závisí od veku. Pozorujem na sebe, že čím som starší, mám radšej veci, ktoré už sú zabehnuté. Ale všeobecne sa dá povedať, že k životu zmeny potrebujem. Ak nie sú, príde mi všetko veľmi obyčajné a fádne. Zmeny sú v živote dôležité!
Umelecké vlohy si zdedil po svojich rodičoch. Mama bola baletka a veľmi úspešne pôsobila aj ako vedúca tanečnej skupiny SCREAM spolu s tvojim otcom, s ktorým túto skupinu stále vedú. Mala práve táto tanečná skupina výrazný vplyv na tvoje ďalšie pokračovanie? Ako si spomínaš na tvoje pôsobenie v SCREAM?
Umelecké vlohy sme spolu s mojim bratom podedili po oboch rodičoch. Môj otec k hudbe veľmi tiahol, hral na basovú gitaru v kapele a dokáže zahrať aj na bicie. Myslím si, že brat je viac po mamine – s tým tancovaním a ja zasa viac po otcovi s hudbou. Ale nerád by som to rozdeľoval. Tanečná skupina Scream je tretie dieťa mojich rodičov. Pardon, štvrté, ešte máme aj psa. (smiech) Tejto tanečnej skupine venujú všetok voľný čas, všímam si, že sa od toho už nedokážu odtrhnúť. Keď robíte takéto zamestnanie celý život, je to už skôr poslanie. Ako raz povedal jeden motivátor a profesor, keď sa spýtal svojich žiakov, čo by chceli byť, keby neexistovali peniaze, každý jeden odpovedal niektoré umelecké povolanie. Tak je to aj s mojimi rodičmi. Mňa Scream formoval všeobecne. Dal mi možnosť hýbať sa, prísť na to, že existujú rôzne tanečné štýly, dal mi možnosť zúčastniť sa mnohých súťaží, na ktoré vždy so smiechom spomíname. Spomínam si na ocenenia, ktoré sme získali aj na radosť, ktorú sme mali, keď sme vďaka súťaži nemuseli ísť do školy. Scream bol radosť a stále je. Tancoval s nami aj Jano Slezák a donútil ma ísť skúsiť JAMU v Brne.
V Brne si okrem štúdia strávil aj 5 rokov v miestnom divadle. Aké boli roky strávene v Čechách?
Prípravy na prijímacie konanie na JAMU som absolvoval s Janom Slezákom, ktorý túto školu vyštudoval, tancoval s nami a je tiež zo Senice. Vyšlo to. Asi to tak malo byť. Začiatky však boli ťažké, nemal som žiadnu skúsenosť s herectvom. Postupne som sa pretĺkol do Mestského divadla v Brne. Skúsenosti a sebavedomie išli o kus vyššie. Tieto roky považujem za veľkú školu, ale aj za najkrajšie roky môjho života. V Brne, na škole, ale aj v divadle boli super ľudia.
Ako by si porovnal umelecký svet tam a u nás na Slovensku?
Čo sa týka umeleckého sveta tam a u nás, asi každý, kto už niečo robil v Česku vie, že ten rozdiel tam je. Česi majú kultúru na 3. mieste po pive a sandáloch. My máme kultúru neviem kde, nechcem sa škaredo vyjadrovať. Tam, kde som mohol pôsobiť v tom čase bolo vidieť profesionálne nasadenie a úroveň približujúcu sa k západným krajinám nielen v kvalite hercov, ale aj tanečníkov, celej scény, atď. Hovorím o Mestskom divadle v Brne.
Talent ste zdedili spolu s tvojim bratom. V čom sa podobáte a v čom sa zasa úplne odlišujete?
Dano je človek, ktorý má rád poriadok, čo sa týka práce. Má rád baby s dlhými nohami a ja skôr menšie. Obaja dobre varíme! Sme si dosť podobní v rôznych veciach, ale v niektorých sa zasa úplne odlišujeme. Myslím si, že cieľ máme rovnaký, vieme kam ísť, čo dosiahnuť a nemusí to práve znamenať prácu. Veľmi ťažko sa mi to porovnáva, lebo je to môj brat, kus môjho ja a ja som zasa kus z neho. Sme si podobní, ale každý máme iný návod ako žiť. Brat je asi viac uniformovaný, ja som rád slobodnejší, niekedy až moc. (smiech)
Je o tebe známe, že tancu si sa prestal intenzívne venovať, ale tvoj brat v tom aktívne pokračuje. Prečo si obmedzil tanec?
Mal som trikrát vyhodenú platničku. Doktor mi povedal, že mám prestať. Čo je ale len jeden dôvod, ktorý som si pravdepodobne privolal sám. Cítil som skrátka, že už stačilo. Už ma to nenapĺňalo až tak a mal som pocit, že sa chcem posunúť, robiť niečo sofistikovanejšie, čím ale tanec nechcem podraďovať. Brat považuje stále za svoje povolanie tanec, a tým aj žije!
Poďme späť k tvojim začiatkom. Po rokoch strávených v Brne si sa na Slovensko vrátil vďaka veľmi úspešnému projektu ,,Príbeh ulice“. A potom si tu už ostal…
Po ukončení JAMU som išiel do Prahy. Cítil som, že sa mi chce ešte motať po veľkomeste a žiť nomádsky život. Až odtiaľ som išiel do Bratislavy. Kamoš mi vtedy povedal, že sa bude robiť ,,Príbeh ulice“, tak som to išiel skúsiť. Tento projekt sa tak rozbehol, že sme hrali stále, jazdili po mestách a tak som si povedal, že tu už ostanem, aj kvôli rodine. Chcel som byť bližšie k rodine.
Veľmi známy si sa stal aj vďaka tanečnej skupine The Pastels. Nezdá sa ti, že všetko na čo siahneš, premeníš na úspech?
To musia posúdiť iní…
The Pastels vyvolali určitý pokrok v tanci na Slovensku. Akú funkciu tanečníka si tam mal ty? Vymýšľal si aj choreografie?
Táto skupina je dobre nakonfigurovaný stroj. Každý z tanečníkov má svoje žánrové zastúpenie, asi preto to tak funguje, lebo inak funkcie v tanečných skupinách neexistujú. Ide väčšinou o hromadné tvorenie. Dá sa povedať, že s bratom sme viac za tých perfomerov, ktorí obľubujú uniformovaný štýl. Potom tam sú aj B-boys, čiže break danceri, ktorí sú efektom skupiny, robia triky, saltá, freezy, majú dynamiku a aj chalani, ktorí sa venujú street dance, holému čistému hip hopu a žijú vyslovene touto kultúrou.
Čiže ty nie si až tak posadnutý hip hopom?
Som posadnutý, ale čím to neviem. (smiech) Mám rád hudbu a tam by som skončil. Hip hop mám z 10 miest v rebríčku momentálne asi na 8 mieste. Hip hop veľmi nepočúvam, ani sa tak neobliekam. Mám rád skôr rockovú hudbu a všeobecne, čím som starší mám rád hudbu, ktorá vyvoláva aj iné emócie než len tie, že si chcem na to iba zatancovať. Ale k tancu móda vždy patrila a tanečníci sa obliekajú asi najlepšie.
Čo je teda v tvojom rebríčku na prvých priečkach?
V poslednej dobe som pocuval Matt Corby, BECK, alebo sa rád vraciam k starým dobrým veciam ako Pearl Jam a podobne. Nepohrdnem však ani electronicou. V aute mi asi najviac hrá appka Spotify, na ktorej počúvam rôzne výbery podľa žánru.
V súčasnosti si moderátor relácie ,,Park“ určenej predovšetkým pre mladých. Ako si sa dostal k tomuto projektu? U koho sa zrodila myšlienka vytvoriť niečo také?
Myšlienka sa zrodila v hlavách kreatívneho producenta z RTVS, ktorému som jedno poobedie navrhol, že by takéto niečo mohlo fungovať. On sa do toho pustil, zavolal ma na casting a vyšlo to. Tak sa stále hrajkáme…
Ako si spokojný so svojim spolu-moderátorom Jakubom Ťapákom alias ,,Zitronom“?
Zitronik je fajn chalanisko, je s ním sranda, je to tiež tanečník a sme na rovnakej vlne. Preňho je relácia Park prvá skúsenosť s moderovaním, ale ide mu to. Nie som však ten typ, čo by to mal posudzovať, koniec koncov, učíme sa obaja a ďakujeme za túto príležitosť.
Čo ťa najviac teší na moderovaní relácie Park?
Baví ma ten stres pred ostrou! To, že idem s kožou von, ale aj to, keď máme zaujímavých hostí, pretože niekedy človek naozaj zistí, že u nás na Slovensku máme šikovných ľudí, ktorí robia veci, čo nikto iný, nikde inde, nevymyslel. Vznikli tu! Je to skrátka práca, ktorá ma baví, je hravá, nemonotónna a zábavná. Ale treba sa na ňu pripravovať.
Ako sa snažíš zbaviť stresu, keď už ideš na dôležité vystúpenie, alebo keď práve v ten deň ideš natáčať ,,Park“?
Pri Parku je dôležité byť pripravený, vtedy sa človek cíti istejšie. Pri tanci už trému nemám asi 13 rokov! (smiech) Všeobecne ani nemám veľmi trému. Skôr si poviem, že si to idem užiť a že tí ľudia, ktorí sú tu ako diváci, predsa prišli, aby sa na vás pozerali, takže nie je mať z čoho trému. Ale tá zdravá tréma tu je samozrejme vždy. Bez toho to nejde.
Ako si zatiaľ spokojný v koži moderátora?
Začiatky sú vždy ťažké a tak to bolo aj s touto reláciou. Hľadali sme sa aj s Zitronom, ako to celé uchopiť. Myslím si, že sme spravili určitý pokrok a už sme vo väčšom kľude, viac si to celé užívame. Postupne vychytávame chyby a snažíme sa posúvať našu reláciu vpred. Spätná väzba je zatiaľ pozitívna, ľudia reagujú! Páči sa mi aj, že nemusíme byť strojení, ale určitá zdvorilosť a rešpekt musí byť. Predsa len spovedáte hosťa a nie kamaráta. Budeme sa aj naďalej snažiť, aby ,,Park“ vypálil, čo najlepšie!
Čím sa v živote riadiš? Máš nejaké motto, ktorého sa držíš?
Myslím si, že je veľmi dôležité dať do toho, čo robíme, srdce! Nemali by sme to brať len ako frázu, ale mali by som to začať aj plniť! Asi to je môj motor. Keď si poviem, že si to idem užiť, dať tomu, čo robím, nejakú hodnotu. Vždy si poviem- ,,urob to dobre, na konci budeš mať dobrý pocit“. Všetko negatívne treba vymeniť za lásku! V dnešnej dobe to znie ako veľké klišé, ale je nevyhnutné, aby sme takto žili.
