Rubrika – Robím, čo ma baví je tu pre vás aj tento týždeň a opäť vám ponúka možnosť spoznať ďalšieho inšpiratívneho hosťa. Dnes to bude Karolína Valachovičová z Veľkých Levár, ktorá hrá na cimbale, študuje na štátnom konzervatóriu v Bratislave a vedie mladšiu cimbálovku Leváranek.
Pokračuje tak v tom, čo začali už jej rodičia. Práve oni sú zakladateľmi folklórneho súboru Leváranek, ktorý sa venuje cimbalovej hudbe, ale aj starým tradíciám, zvykom, detským hrám, či tancom, ktoré boli súčasťou života ľudí v okolí Levár. No a kedy, keď nie pred Vianocami, je čas na pripomenutie si starých zvykov a tradícií? Tie totiž spolu s dobrou hudbou a láskou k nej v srdci, vyvolajú úsmev a radosť aj počas celého roka!
K hudbe máš veľmi blízko, takisto aj ako tvoji rodičia, ktorí sú umeleckými vedúcimi detského folklórneho súboru Leváranek. Hudobný talent máš teda po nich. Kedy si prišla prvý krát do kontaktu s cimbalom a prečo si si vybrala práve tento nástroj?
Všetko sa to stalo vlastne úplnou náhodou. Odmalička som chodila na spevácke súťaže a v roku 2007 sa mi podarilo dostať sa v súťaži Slávik Slovenka až do celoslovenského kola. Bola som vtedy tretiačka na základnej škole a bol pre mňa veľký zážitok ísť na tri dni do Zvolena. V tomto celoslovenskom kole však deti nespievajú už s klavírom ako v ostatných kolách. Spievajú tu s ľudovou hudbou. A presne tam vo Zvolene, som prvý raz videla cimbal. Samozrejme, že som vtedy nevedela, čo je to za nástroj, no bola som zvedavá a tak som veľmi dôkladne skúmala celý ten „veľký čudný stôl“, až dokiaľ mi cimbalista, ktorý za ním sedel, nepovedal, že je to vlastne cimbal a že sa naň hrá dvomi paličkami. Ani neviem, prečo ma ten nástroj tak zaujal. Možno to bola len čistá zvedavosť. Ale od toho momentu som rodičov denne otravovala, že chcem hrať na cimbale. V tom čase som už však hrala tri roky na klavíri, čiže sa rodičom moje zaľúbenie do cimbalu veľmi nepozdávalo. Našťastie si však maminka zmyslela, že chce v Leváranku aj detskú ľudovú hudbu a tak sme sa snažili nájsť učiteľa hry na cimbal. Trvalo dva roky, než sme ďalšou náhodou, spojenou zase s mojím spevom , našli pani učiteľku Beátu Čečkovú – podľa mňa najlepšiu učiteľku cimbalu, na akú som mohla natrafiť. Pamätám si, že som mala len 5 minút na rozmyslenie, či sa chcem naozaj naučiť hrať na cimbale (lebo mala len jedno voľné miesto a do Bratislavy k nej chodili žiaci z každého kúta Slovenska). Ja som však hneď vyhŕkla áno. A spokojne môžem povedať, že svoje rozhodnutie neľutujem a ani nikdy nebudem.
Čo zahŕňa hra na cimbal?
Hra na cimbal je dosť náročná na čas, peniaze, ale aj na samotnú trpezlivosť hráča. Cimbal je niečo ako atrakcia a preto ho veľa ľudí so záujmom sleduje. Nikto však nevidí tú tvrdú drinu za každým tónom, či akordom. Preto, ak sa niekto chce učiť hrať na cimbale, musí ten nástroj milovať celým svojim srdcom, inak uňho nevydrží. Okrem toho, že hráč musí vedieť hudobnú teóriu (tóny, intervaly, akordy, stupnice), musí mať aj trpezlivosť na cvičenie, lebo bez pravidelného a dôkladného cvičenia stupníc, etúd a skladieb, by sa hráč na cimbale vôbec nezlepšoval, nenapredoval by. To je však u každého nástroja rovnaké. Ďalšou dôležitou súčasťou hry na cimbale je fantázia. Prvé roky štúdia hry na cimbale (hlavne v prípravnom ročníku), je dôležité rozvinúť u hráča čo najväčšiu fantáziu, lebo len vďaka nej sa neskôr vyvinie muzikálnosť a cit pre harmóniu v skladbách.
Ako dlho trvá, kým sa na tento nástroj naučí hudobník hrať na slušnej úrovni?
To záleží od jednotlivca. Ja som hrala len necelé dva mesiace na cimbale a už som so súborom hrala svoje prvé ľudovky na festivale vinobrania. Keď som ale začala učiť, zistila som, že každé dieťa napreduje inou rýchlosťou. Je to samozrejme aj tým, že kto sa viac snaží zdokonaľovať a poctivo cvičí, ten dosiahne väčšie úspechy a dosiahne ich skôr. Na talente tiež záleží, no ako sa hovorí: „Talent je menej ako polovica úspechu. To ostatné si musíš vydrieť.“
Poznáš niekoho na Záhorí, kto ešte hrá na tento nástroj? Predpokladám, že tu cimbalistov nie je veľa, alebo sa mýlim?
V minulosti bolo na Záhorí cimbalistov ako maku. Teraz je to však zanedbateľné množstvo. Ak Záhorie pomyselne rozdelíme na horné a dolné, tak na dolnom Záhorí som zrejme jediná cimbalistka (ak nepočítam svoju žiačku). Na hornom Záhorí sa nachádza pár cimbalových hudieb, takže predpokladám, že okrem mojich žiakov tam niekoľko cimbalistov určite musí byť.
Ako som už úvode spomínala, tvoji rodičia vedú súbor Leváranek, ktorého názov je odvodený od názvu vašej obce – Veľké Leváre. Venuje sa cimbalovej hudbe, súčasťou nej sú husle, kontrabas a cimbal a reprezentuje tak tradície, zvyky, hudbu vašich predkov. Aké kroje sú pre vás typické? Máte aj nejaké špeciálne zvyky, typické práve pre vašu obec?
Detský folklórny súbor sa venuje hlavne obnovovaniu a udržovaniu dávno zabudnutých tradícií a zvykov z Veľkých Levár a okolia. Cimbálofka Leváranek s 11-ročným primášom Marekom Simkom je súčasťou súboru, lebo sprevádza DFS Leváranek a po novom aj FSk Leváran (starších členov súboru). Vo svojom repertoáre však má piesne z rôznych kútov Slovenska a taktiež piesne z Moravy. Názov „cimbálofka“ pochádza ešte z roku 1930, kedy vo Veľkých Levároch pôsobila habánska cimbalová hudba a cimbalistom bol Rudolf Zúbek (Cimbálofka Rudi Zúbka), neskôr bol cimbalistom Štefan Holý. Mojej maminke sa podarilo znovuobjaviť slávnostný kroj pre deti a mládež, v ktorom dominujú farby belasá a biela. Na kroji musí byť však jeden prvok ružový. Typickou ozdobou slobodných dievčat pre našu dedinu a niektoré iné v našom okolí bola ozdoba na vlasy zo stužiek a korálikov, nazývaná „kocúrek“. Prednedávnom však moja maminka, vďaka starým fotkám a spomienkam najstarších žijúcich obyvateľov našej obce, znovuobjavila aj kroje pre dospelých, ktoré teraz nosí FSk Leváran (folklórna skupina).
Koľko členov má tento súbor a akému repertoáru sa predovšetkým venuje?
S počtom členov je to podobne ako s britským počasím – stále sa mení. Ale momentálne je v súbore okolo 75 členov, nie všetci sú z Veľkých Levár. Chodia k nám deti a dospelí aj z okolia. Súbor sa venuje výlučne autentickému záhoráckemu folklóru. Vo svojich pásmach využíva predovšetkým ľudové piesne zo zbierky Janka Blaha a piesne z repertoáru speváčky Evy Studeničovej z Moravského Svätého Jánu.
Aj ty sa môžeš pochváliť, že pokračuješ v tom, čo začali tvoji rodičia, keďže vedieš mladšiu cimbálovku. Koľko rokov majú tvoji žiaci a ako blízko majú k tejto hudbe?
Väčšina členov mladšej cimbalovej hudby aktívne tancuje v súbore už odmalička, čiže k folklóru prirodzene inklinujú. Na hudobné nástroje však nehrajú dlho a tak spolu zatiaľ nacvičujeme len jednoduché detské ľudové piesne. Členmi mladšej cimbálofky sú: kontrabas – Karolínka Vrablecová (13 rokov), husle a spev – Sabinka Vrablecová (10 rokov), husle – Katarína Brichtová (13 rokov), husle – Klárka Semrisová (7 rokov), druhé husle a spev – Laura Pochylá (11 rokov), husľová kontra – Olívia Krebsová (11 rokov) a za cimbalom sa striedajú moje žiačky Anička Kopečková (9 rokov) a Karinka Semrisová (5 rokov).
Chodievate často na rôzne kultúrne podujatia?
Súbor Leváranek chodí často na vystúpenia nielen v okolí, ale aj do zahraničia. Cimbálofka Leváranek hráva aj samostatne na iných podujatiach, ako napríklad na oslavách a svadbách. Ja však hrávam aj v záhoráckej cimbalovej muzike Šibénka s primáškou Nikolou Lánikovou z Holíča.
Leváranek sa venuje nielen hudbe, ale aj na rôznym zvykom, detským hrám, či tancom. Dokonca aj ty sama máš certifikát učiteľa ľudových tancov. Mohla by si teda priblížiť vašu tvorbu aj v týchto oblastiach?
Všetky zvyky, tance, pranostiky, staré žartovné piesne, či rečňovanky sme získali s maminkou pomocou terénneho výskumu v našej dedine od najstarších občanov. Taktiež nám veľmi pomohla skúsená folkloristka a multiinštrumentalistka Juliana Kučerková, ktorá sama viedla niekoľko rokov detský folklórny súbor Sekulánek. Tieto cenné informácie neskôr maminka spracovala do niekoľkých pásiem s rôznymi tancami, či hrami. Ja som mala za úlohu všetky prepisy nôt. S tancami to však vždy bolo tak, že sme sa ich najprv museli naučiť my dve, alebo ja s bratom, aby sme ich mohli učiť aj ostatné deti v súbore. Preto som si vlastne ako štrnásťročná urobila spolu s maminkou kurz učiteľa ľudových tancov.
Vianočné sviatky už klopú na dvere. Každým rokom by sme si mali pripomínať aj dlhoročné tradície a zvyky. Ako sa realizujete so svojim súborom práve cez tieto najkrajšie sviatky v roku? Čo práve vtedy hráte? Máte niečo typické na Vianoce?
Cez Vianoce robíme každoročne vianočné vystúpenie, v ktorom predstavujeme starodávne zvyky z Veľkých Levár a okolia a to od Lucie do Troch kráľov. V tomto predstavení účinkujú každý rok všetci členovia súboru. Atmosféru Vianoc dokresľujú najmladší členovia prezlečení za anjelikov. Cimbálofka Leváranek hrá samozrejme typické vianočné koledy. Ja dokonca na Vianoce oprášim fujaru, ktorej tóny pripomínajú príchod pastierov do Betlehema.
Viesť mladšiu cimbalovku a venovať sa tradičným ľudovým piesňam, je niečo dnes už vzácne. Prečo to ty sama robíš? Čo ti to do života prináša?
Keďže som vyrástla s folklórom a hudbou v srdci, je to pre mňa prirodzené a jednoducho ma to baví. Folklór mám vrytý hlboko v srdci a neviem, čo by sa muselo stať, aby som s tým prestala. Venujem sa tomu už odmalička a do života mi to dáva veľké skúsenosti čo sa týka učenia detí, dáva mi to pocit, že robím niečo užitočné, ale hlavne folklór milujem a neviem si predstaviť, že by som mala veľa voľného času. To by som asi neprežila.
Hre na cimbal sa venuješ aj na konzervatóriu v Bratislave. Čo hráš úplne najradšej?
Študujem na štátnom konzervatóriu v Bratislave v triede profesorky Herty Ugorovej. A keďže som v maturitnom ročníku, tak mám veľa cvičenia, hŕbu skladieb a ešte viac etúd. Najradšej mám skladby, ktoré sú napísané priamo pre cimbal, pretože tzv. transkripcie pre cimbal sú niekedy hotová katastrofa. Celkovo sa mi páči hudba romantizmu, no najradšej na cimbale hrávam skladby od skladateľov ako je A.Pek, J.Dadák, J.Mazourová alebo G.Allaga. Ale najviac zo všetkého ma baví hrať práve ľudové piesne.
Kde sa v budúcnosti vidíš? Chcela by si viac hrať pre ľudí, alebo radšej vychovávať mladšie generácie?
Ja sa vidím v oboch možnostiach. Uvidím však, čo prinesie život. Baví ma hrať folklór a baví ma rozdávať ho do sŕdc druhých. Preto hrávam s cimbalovkami a preto s tým neplánujem prestať. No ako svoju budúcu prácu si volím rozhodne učenie hry na cimbal. Chcem ísť v šľapajach svojej prvej učiteľky, ktorá ma naučila nielen hrať, ale aj neopísateľné množstvo iných dôležitých vecí. Hlavne ma naučila milovať hudbu, rozumieť jej a prenášať túto lásku k hudbe na poslucháčov. A presne toto sa budem snažiť naučiť svojich žiakov. Milovať hudbu a milovať cimbal tak, že sa ho nikdy nevzdajú. Chcem ich naučiť nielen ako zahrať tak, aby mi efektne „lietali paličky“, ale zahrať skladby tak, aby ulahodili duši človeka. Okrem toho sa však mienim ďalej venovať aj svojim ostatným záľubám ako je kreslenie na steny, čítanie kníh, alebo písanie príbehov na wattpade.
