Keď sa povie pravá dáma, legenda slovenského hereckého sveta, energická žena a ešte k tomu nefalšovaná Záhoráčka, netreba ďalej rozmýšľať o koho ide. Marína Kráľovičová sa narodila v dedinke Čáry v roku 1927 do pracovitej sedliackej rodiny, ako najstaršia dcéra spomedzi piatich detí. Zo záhoráckeho všedného života, sa ako veľmi mladá a neskúsená dostala do komunity velikánov, nielen z hereckého sveta.
Napriek tomu, že prišla na svoj prvý konkurz ako doslova nepopísaný list, srdcia divákov si získala mnohými postavami, Marilyn Monroeová z hry „Po páde“, Edith Piafová z „Krásneho ľahostajného“, či George Sandová z „Leta v Nohante“. Režiséri jej vyberali veľké postavy a Marína hrala vždy najlepšie, ako vedela. Povedali by ste si, že taká veľká osobnosť vo voľnom čase len oddychovala? Ani náhodou, mala totiž svoje deti i milujúceho manžela, Miroslava Procházku. Dokázala svoje deti vychovať, prežiť šťastné manželstvo a hrať na javisku aj so zlomenou rukou! Žiadne predstavenie nikdy neodmietla a energiu čerpala na javisku. Dnes už hrá pani Marína svoju 72-hú divadelnú sezónu a v divadle doslova žiari. Záhoráckym pôvodom sa nikdy netajila, naopak, srší z nej číra prirodzenosť a vtip. Na Zahorí sme na ňu všetci náležite hrdí, veď takúto osobnosť, je doslova radosť spovedať! Verím, že si dnešnú rubriku Robím, čo ma baví, budete čítať s úsmevom na tvári!
Narodili ste sa a vyrastali ste v dedinke Čáry na Záhorí. Ako vás vychovávali rodičia a ako vás poznačil záhorácky pôvod?
Detstvo si nosí človek v sebe po celý život a tak i ja som navždy Záhoráčka a Čáranka. Do našej dediny ani poriadna hradská neviedla, peškom som chodila tých päť kilometrov do Šaštína do školy a neskór na opačnú stranu denne podobnú vzdialenosť na vlak do Kútov. Môj otec bol chudobný sedliak a ja najstaršia z piatich detí. Rodičia pracovali od rána do večera v jednom kole, sedieť som ich videla iba pri jedle, nuž a my deti sme od mala samozrejme pomáhali tiež. Sečku rezať, okopávať role, pásť kravy, s trakáčom k Myjave veľké prádlo plákať. Ale na detstvo si spomínam iba krásne, na ten kopec detí na dvore, na driapanie peria a rozprávačky pri ňom, na tú slasť v ústach, keď otec jedinký raz do týždňa krájal medzi nás ôsmych ten kúsok mäsa k paradajkovej omáčke, na vôňu borovíc, či smiech a spev mojej mamy.
Kde sa u vás zobrala sila a mladícka odvážnosť ísť v 18 rokoch na konkurz herečky a zažiariť? Vedeli ste vôbec vtedy, že sa vo vás skrývajú také úžasné herecké vlohy?
Odvážnosť? Mladosť a nevedomosť a tiež istá tvrdohlavosť, že som si nikdy nepripúšťala, že niečo neviem. Naopak, na každú novú vec som kývla, že teda skúsim. Veď som ani nevedela, kto je Shakespeare o ktorom v predsálí konkurzu adeptky debatovali. Bola som nepopísaný list a všetko som dohnala.
Na konkurz vás prijali a potom ste sa začali čoraz viac kamarátiť s divadelným svetom a dostávali ste stále nové a nové postavy. Od koho ste sa vtedy najviac učili, kto bol vašim vzorom a čo vás spočiatku najviac fascinovalo na divadle?
Fascinoval ma celý ten môj nový život vo vtedajšej martinskej intelektuálnej elite, kde som sa ocitla ako Alenka v krajine zázrakov. Prišla som s perinami v noši na chrbte, hovoriac skór po záhorácky ako po slovensky a ocitla sa rovnými nohami medzi velikánmi, o ktorých som sa učila v čítankách. Bola tu Matica, Živena , spisovatelia, maliari, hudobníci, vzdelanci. Július Barč Ivan , Fulla, Mária Rázusová Martáková a predovšetkým veľký slovenský básnik Štefan Krčméry, ten ktorý ma prvý pomenoval Marínou. Keď som o dva roky bola prijatá do národného divadla, ovplyvnil ma najviac okrem Andreja Bagara (teda toho, kto ma na konkurze objavil a ktorý sa stal aj mojím prvým hereckým partnerom v Bratislave) Jozef Budský – veľký divadelný mág – môj učiteľ na konzervatóriu a kľúčový režisér môjho hereckého života.
Boli ste súčasťou divadelnej generácie hercov, akými boli Ctibor Filčík, Július Pántik, Elo Romančík, Mikuláš Huba, Karol Machata a ďalší. V čom vnímate rozdiel v divadelnom svete vtedy na začiatkoch v porovnaní s tým, ako to je dnes?
V sústredenosti, pospolitosti, súdržnosti. Je mi ľúto nadaných kolegýň, ktoré nemajú herecké príležitosti, aké sme mali my. Keď teraz odišla do hereckého neba moja kolegyňa Zdenka Grúberová, uvedomila som si, že aj ona, podobne ako ja, začínala na javisku strašne mladá. Kým dnes dokončia dievčatá vysokú školu, odrastú z úloh naiviek. A ten hlavný rozdiel? Viac sa píše o súkromí herca, ako o tom, čo robí. Viac sa myslí na peniaze, ako na tvorbu.
Dnes ste stále členkou SND a hráte s mladými hercami. V SND ste od roku 1948 a energiou sa teda môžete rovnať so súčasnou mladou hereckou generáciou. Ako to robíte? Máte recept na šťastný život?
Žila som vždy radostne a s vtipom. A mala som veľa lásky. Preto mi ostala do zásoby. Takisto mám vrodený optimizmus. Okrem toho si myslím, že človek bol stvorený na prácu. Pracujem nonstop v riadnom zamestnaní od svojich 15 rokov, kedy som sa zamestnala v kaderníctve, teraz hrám svoju 72 divadelnú sezónu. Na večnosti sa na-odpočívam habadej.
O vašej pracovitosti svedčí aj fakt, že ste počas celej vašej kariéry nevynechali ani jedno predstavenie, hrávali ste dokonca aj so zlomenou rukou, navyše, popri kariére ste vychovali 2 deti, s ktorými máte pekný vzťah a prežili ste šťastné manželstvo po boku spisovateľa, novinára a básnika Mira Procházku. Mnoho herečiek nemá na výchovu detí popri práci čas, alebo aj na lásku…Ako ste to dokázali všetko zvládať? Ako ste mali usporiadané priority, aby sa vám to podarilo?
Neviem ako, ale bola som mladá a tak všetko išlo. Domovníčka mi dotlačila dieťa v kočíku do divadla, Hana Meličková zahlásila: „Otvára sa mliekáreň“, ja som kojila a bolo. Pokračovali sme ďalej v skúške. Predstavenia trvali veľmi dlho, zavše aj päť hodín. Schillerových Zbojníkov sme hrali asi do pol jednej v noci, to už nechodili spoje, režisér Rakovský hru napokon skrátil, lebo herci by museli prespať v divadle. Keď som prišla po predstavení domov, ešte som vyvarila šesťdesiat plienok. Syna som kojila deväť mesiacov, teta Meličková mi ho už potom nedovolila kojiť, lebo mal väčšie stehná ako ja, najradšej by ma celú zjedol. Okrem neho som dojčila ďalšie tri deti, ktorých mamičky nemali mlieko, bola som taká dojka. Mlieko som nosila do laktária, ktoré bolo kúsok od nás. A priority? Tak ako kedysi, na poli – dôjsť po ten najbližší krík, a okopať najbližšiu a potom ďalšiu najbližšiu riadku.
Keby ste sa mohli obzrieť späť, naprieč celou hereckou dráhou, ktorá postava vám bola k srdcu najmilšia a prečo?
Herec, ak má byť presvedčivý, sa na javisku stotožní s každou postavou a v skúškovom období, či pri predstavení, na inú ani nemyslí. Ale pokiaľ chcete vedieť, ktoré postavy ma sprevádzajú po celý život, okrem Manon Lescautovej, ktorú mi raz muž preložil a venoval k sviatku, sú to tie, ktoré naozaj žili a ktoré autori obdivuhodne vystihli: Marilyn Monroeová z hry „Po páde“, Edith Piafová z „Krásneho ľahostajného“, či George Sandová z „Leta v Nohante“. Často sa mi za istých okolností vo vlastnom živote vynárajú ich repliky a postoje k daným problémom. Napríklad Sandová, ktorej veľkou láskou bol poľský klavírny génius Chopin, vravela : “ Najťažšie zo všetkého je žiť s cudzincom“.
V jednom rozhovore ste povedali, že sa snažíte preniknúť postavám do duše a doslova s nimi žijete. Nestáva sa, že vás potom niektoré ovplyvňujú v reálnom živote? A vôbec, kedy sa dá povedať, že ste s naštudovaním postavy stopercentne spokojná?
Postavy ostávajú vo mne. Sú mojou súčasťou. Dva – tri mesiace som ich študovala, stále som rozmýšľala, čo by sa ešte dalo vylepšiť. Ešte aj dnes ma budia. Mám pocit, že som tej postave ostala niečo dlžná. Zobudím sa a zrazu mi to príde! Škoda, že až teraz. Mohla som byť lepšia.
Keď sa vaša mamina dozvedela, že vás prijali na konkurz do divadla, vraj vás bila s čepcom so slovami: ,,Komediantku robiť nebudeš!“ Vy ste našťastie nebrali tieto slová vážne a prežili ste s herectvom celý život, získali ste titul národná umelkyňa, v roku 2007 Krištáľové krídlo v kategórii divadlo a tých ocenení by som mohla ďalej menovať veľa. Ako je to možné, že vám sláva nikdy nestúpla do hlavy, alebo že vás toto povolanie nikdy neomrzelo?
Aj keď sa mi občas úlohy, partneri, tlak, či situácie nepáčili, vždy hľadám ten uhol pohľadu, z ktorého je vidieť aj na nejaké pozitíva. No a potom je tu to najhlavnejšie v divadle. A to sú diváci. Nech sa mi akokoľvek nedarilo, vedela som, že aj zajtra vyjde slnko, prídu diváci, dobijú mi baterky, a ja sa dodnes teším na ďalšie stretnutie s nimi. Človek si uvedomí, že ľuďom robí radosť. Keď sa objavím na scéne a oni mi zatlieskajú, viem, že sa na mňa tešili, že ma radi vidia… Je to úžasné a vtedy cítim, že som nežila nadarmo.
Ste stelesnením pravej dámy. Milujete módu, inšpiráciu by sme mohli od vás brať aj v spôsobe života…Čo by podľa vás mala mať správna žena? Dali by ste inšpiráciu pre mladé dámy?
No vidíte, taká Marka z Čárů a vlastne až na výnimky ma režiséri obsadzovali do úloh veľkých dám. Až tak, že keď som mala zahrať sedliačku, tak som mala pred tou rolou trému. Ale mama bola aj našou dedinskou krajčírkou, prvá skrátila v Čároch ženám sukne. Takže ten zovňajšok a čo k tomu patrí mám určite po nej. No a správna žena by mala podľa mňa mať na tvári za každých okolností úsmev.
Máte motto, ktorého sa držíte celý život? Ak áno, aké?
„Žena má dobre vyzerať aj v truhle“. Alebo to, ktoré som okukala v dopravných prostriedkoch: “ Keď stojíte, držte sa“. A do tretice : „Ak chceš byť šťastný – buď“.
Čo vás v práve načatom roku čaká a čo vy čakáte od neho?
V minulom roku sme s Národným cestovali až do troch vzdialených destinácií. Bačovu ženu sme hrali v Bukurešti a Leni v tureckej Burse a tesne pred Vianocami aj na festivale v Tel Avive. Nad javiskom bežia vždy titulky v príslušnom jazyku a je fascinujúce sledovať reakcie a chápanie tých tak rozmanitých divákov. Opäť som sa presvedčila, že divadlo a umenie vôbec zbližuje ľudí a národy. Tak by som si ako pamätníčka svetovej vojny takého zbližovania a pochopenia želala čo najviac.
Moja rubrika nesie názov: ,,Robím, čo ma baví“ a snažíme sa ňou inšpirovať ľudí. Čo by ste poradili našim čitateľom, ktorí by možno chceli vo svojom živote niečo zmeniť a chceli by sa začať venovať tomu, po čom ich srdce túži?
Chcete niečo zmeniť? Tak šup šup, meňte. Ale pozor, nie všetko po čom srdce túži stojí za to. Mojou motiváciou vždy bolo, že tu nie sme pre seba, ale pre druhých. Takže chcete niečo zmysluplného v živote robiť? Do toho, ROBTE.
Čo vás v divadle naposledy nadchlo? Alebo všeobecne v umení?
Predovšetkým ma po prvý raz doslova omráčil balet. Stalo sa tak v SND pri hosťovaní Eifmanovho súboru z Petrohradu a ich Čajkovského Anny Kareniny. A vôbec- na hosťovačky k nám odporúčam chodiť. Nedávno som tak videla bravúrnu Ivu Janžurovú v Audiencii pre kráľovnú. Nadchli ma aj mnohé vynikajúce výstavy v Bratislave, či u susedov vo Viedni.
Len pred nedávnom ste oslavovali „dvoch snehuliakov“, ako ste to vy pomenovali. Blíži sa tohtoročná 90- tka. Ako ju oslávite?
Najradšej by som bola len v kruhu rodiny. Som najstaršia zo všetkých piatich súrodencov a keď sme nedávno slávili 75tku brata Petra, spočítali sme, že máme dokopy skoro 430 rokov. Ale moja druhá rodina, tá divadelná, chystá narodeninový gala večer v novej budove SND, skôr ako hold celej našej slnečnej generácie, ktorá tu niečo vytvorila a dúfam, zanechala stopu. Teším sa, že aj mojich skvelých kolegov uctia. Veď k nim patril aj ďalší Záhorák, s ktorým môj osud spojili sudičky, herec svetového formátu Karolko Machata.
