Rubrika Robím, čo ma baví vás už zoznámila s mnohými inšpiratívnymi ľuďmi, záľubami, či profesiami, no dnes vkročíme do oblasti, ktorú sme tu doposiaľ nemali. Školstvo. Aj v tomto smere je totiž mnoho ľudí, ktorí milujú svoju prácu a napriek tomu, že to skutočne nemajú ľahké, bojujú ako sa dá.
Júlia Jánošíková je učiteľka matematiky, fyziky a informatiky na Základnej škole v Malackách. V školstve pôsobí šiesty rok, no je živým príkladom toho, že keď vás niečo baví, dá sa dokázať aj nemožné. A za všetko hovoria nielen jej výsledky so žiakmi, s ktorými sa zúčastňuje rôznych súťaží, ale aj jej vlastné úspechy. Ten posledný sa totiž ešte nepodaril žiadnemu učiteľovi na Slovensku! Júlia, ako prvá učiteľka z našej krajiny, pocestuje ešte tento rok do Alabamy, do raketového centra NASA…
Viac už v rozhovore, ktorý prináša motiváciu nielen mladým žiakom, ale aj samotným učiteľom…
Vyučujete matematiku, informatiku a fyziku na ZŠ v Malackách. Bolo vaším snom už od mlada, že by ste sa chceli stať pani učiteľkou a s akou víziou, alebo myšlienkou sa snažíte vykonávať svoje poslanie?
Nazvali ste to úplne presne. Začnem od konca otázky. Je to poslanie. Učím iba šiesty rok, ale zistila som, že je to presne to, čo ma napĺňa. Nie vždy je to jednoduché, ale bojujeme ako asi každá škola a snažíme sa žiakov nielen niečo naučiť a odovzdať im svoje vedomosti, ale hlavne vzbudiť ich záujem dozvedieť sa niečo nové, vedieť, kde si nájsť rôzne informácie a ako pozitívne využívať technológie, ktoré nás obklopujú. Nepamätám si, čím som chcela byť, keď som bola malá, ale na strednej škole si všetci mysleli, že pôjdem študovať právo, keďže sme mali aj základy práva a to ma vždy zaujímalo. Ako mladá som sa v skautingu venovala mládeži, neformálnemu vzdelávaniu a stále som bola v kontakte s mládežou. Po narodení našej dcéry to život zariadil tak, že z praktických dôvodov bolo pre mňa najlepšie stať sa učiteľkou. A od prvého dňa som vedela, že som sa rozhodla správne. S manželom máme šťastie, že naša práca je aj naším koníčkom a hlavne, v manželovi mám veľkú oporu, podporuje ma v mojich školských i mimoškolských aktivitách.
Ako učiteľka ste sa dostali k rôznym zaujímavým projektom, ale o tom až neskôr. Všetko sa to totiž u vás začalo tým, že ste sa v lete v roku 2015 rozhodli, že pôjdete na letnú školu a budete sa aktivizovať aj v rámci svojho voľného času. Akú letnú školu ste navštevovali a čo vám dala?
Letná škola moderných učiteľov sa uskutočňuje každý rok v nádhernom prostredí na pomedzí Českej a Slovenskej republiky v Žítkovej. Ak ste niekto čítali knihu Žítkovské bohyne, tak je to presne tam. To miesto dýcha svojím Géniom Loci a v spoločnosti ľudí, ktorí obetujú svoj voľný čas, aby sa inšpirovali a motivovali do ďalšieho školského roka cítim, že takto strávený čas má zmysel. Letná škola je zameraná na technológie, ktoré do školstva prináša spoločnosť Microsoft a jej partneri. Stretávajú sa tu učitelia z celej Českej a Slovenskej republiky.
Základná škola, na ktorej vyučujete je špecifická tým, že ste v nej dokázali nabehnúť na Office 365 a dnes už túto doménu využívajú viac žiaci ako učitelia. Práve vďaka tomu si vás všimla spoločnosť Microsoft, ktorá vo vás videla potenciál a spravila z vás: Showcase school by Microsoft. Teraz ste školiacim strediskom v regióne. Ako vám spoločnosť pomohla a ako sa vďaka nej môžete rozvíjať?
Spoločnosť Microsoft zapožičala do našej školy tabletovú triedu, ktorú tvorí 20 tabletov s klávesnicami a nabíjacia stanica. Od partnerov máme Jawiq – dotykovú televíziu, programy toglik.sk na spoluprácu žiakov i Classroom aplikácie pre vizualizáciu fyziky, biológie a iných predmetov. Dôležité je uvedomiť si, že mať v škole iba tablety nemá zmysel. Pre prácu s tabletmi je potrebný software, najlepšie určený pre školy. Pre mňa osobne je veľmi dôležité aj to, že ako ukážková škola môžeme s pomocou spoločnosti Microsoft ostatným ukázať, ako vo vyučovacom procese aj so žiakmi pracujeme s týmito technológiami. Podobne ako v ďalších 4 mestách na Slovensku, pripravujeme 13.marca 2017 v našej škole workshop, na ktorý sú pozvaní učitelia z celého regiónu, aby sme ich mohli inšpirovať k práci s technológiami. Ak by niektorá škola mala záujem pripraviť takúto ukážkovú hodinu so žiakmi pre viacero ich učiteľov, aj toto sa dá. Stačí napísať na skolenia@zs4malacky.sk a vieme sa dohodnúť.
Microsoft pre učiteľov pripravuje každý týždeň v stredu o 18:30 hod. webináre (online školenia), na ktorých sa prezentujú nielen odborníci, ale aj učitelia, ktorí ukazujú svoje skúsenosti s technológiami využívanými vo vyučovacom procese. Učiteľom, ktorí majú záujem pripojiť sa, stačí do prehliadača napísať aka.ms/webinare a ďalej ich to už navedie samo.
Sú žiaci aktívni a motivovaní, keďže majú k dispozícii viac technológií?
Žiaci sú veľmi aktívni a zároveň aj motivovaní, pretože technológie sú prirodzenou súčasťou ich života, sú digitálna generácia. Dnes ešte nemôžeme využívať tablety naplno, ale po pripojení do optického internetu určite budeme využívať tieto technológie viac. Keďže nám vyrastá digitálna mládež, mojím cieľom v budúcom období je využívanie tzv. STEM aktivít, ktoré prepájajú manuálnu zručnosť a technológie. Napríklad si môžeme vyrobiť zariadenie, ktoré bude simulovať zemetrasenie a pomocou technológií merať, aké kmity, alebo otrasy pri simulovanom zemetrasení vzniknú.
Vaša škola je skutočne veľmi aktívna, čo sa týka zapájania sa do rôznych súťaží. Prečo je podľa vás dôležité zapájať sa do rôznych projektov a v čom všetkom to môže žiakom pomôcť?
Zapojením sa do súťaží si môžu žiaci pomôcť pri hlásení sa na stredné školy, ktoré zohľadňujú takéto aktivity. Pre učiteľa je to často práca navyše, ale ja aj v tomto vidím veľký zmysel. So žiakmi sa zapájame do súťaží, ktoré môžu absolvovať nielen najlepší, ale aj tí, ktorí nemajú taký silný vzťah k fyzike, matematike či informatike. V minulých rokoch sa mojim žiakom podarilo umiestniť sa na popredných miestach v aktivite „Vedecký obrázkový vtip.“ V rámci školy sa mohli zapojiť všetci, následne sme spoločne vybrali tie najlepšie a poslali ich do súťaže.
Zároveň sme sa zapojili do Minecraftu a súťaže s týmto programom. Jeden zo žiakov, ktorý postúpil až do celoslovenského výberu, predtým nebol excelentným fyzikárom alebo informatikom. Ale jednoducho mu toto sadlo a pripravil v Minecrafte aktivitu na dejepis, v ktorej vytvoril historické prostredie a v ňom úlohy, ktoré žiaci majú splniť na to, aby sa dostali ďalej. Prepojil informatiku, dejepis, matematiku a fyziku, využil svoje logické myslenie a vytvoril veľmi zaujímavú aktivitu.
V rokoch 2014 a 2015 sme sa zapojili aj do aktivity KomPrax, pripravovanej Iuvenou a vďaka nej nielen naši žiaci, ale aj niektorí učitelia, získali certifikát celoslovenskej úrovne, ktorý potvrdzuje, že prešli základným vzdelávaním o projektovom manažmente a neformálnom vzdelávaní. Skúsenosť hovorí toľko, že jeden z účastníkov tohto projektu, ktorý sa hlásil už na vysokú školu do Českej republiky, urobil prijímacie pohovory, ale chýbali mu 2 body, aby ho na školu prijali. Napadlo ho ukázať tento certifikát, škola ho akceptovala a na jeho základe mu doplnila chýbajúce 2 body. Mladý muž bol prijatý na školu, ktorú si vysníval. Preto aj dobrovoľníctvo a aktivity, ktoré robíme mimo svojho zamestnania či školy navyše, nám okrem dobrého pocitu, že robíme niečo pre druhého, môže často získať aj takéto výhody.
Zúčastňujete sa napr. súťaže Vedecký obrázkový vtip, kde musí žiak nakresliť nejaký vtip, ktorý musí mať v sebe vedecké rozmery. Musí teda nad tým rozmýšľať. Aké ocenenia ste z tejto súťaže získali a čo sa žiakom podarilo vytvoriť? Presadili sa v súťaži aj tí, ktorí nie sú úplne zdatní vo vzorcoch, fyzike a matematike?
Áno, túto súťaž mám veľmi rada, nakoľko sa jej môžu zúčastniť všetci žiaci. Niekedy pracovali vo dvojiciach, jeden bol lepší vo fyzike, druhý vedel lepšie kresliť, a tak si navzájom pomáhali a rovesníckym vyučovaním učili jeden druhého.
V roku 2016 získali naše žiačky Sabína Prosňáková a Nina Ivanová 3. miesto odbornej poroty v celoslovenskom kole.
V roku 2015 žiačky Ema Kraščeničová a Natália Búzková svojimi prácami získali 1. a 3. miesto v rámci celého Slovenska. V tomto roku sme získali aj 4. a 5. miesto, čo je v celoslovenskej konkurencii veľmi dobré umiestnenie.
Všetky tieto aktivity závisia najmä od žiakov a ich ochoty vytvoriť niečo navyše, ale hlavne ich k tomu musí inšpirovať sám učiteľ, ktorý tiež musí chcieť a nájsť si také súťaže, ktoré sú aj jemu ako učiteľovi blízke.
Aby sme inšpirovali aj iné školy, spomenieme aj ďalšie projekty. So žiakmi ste boli napr. aj na exkurzii v Cerne vo Švajčiarsku a takisto ste navštívili aj múzeum Alberta Ensteina v Berne. Mohli by ste nám o tomto výlete povedať viac? Zaujímal žiakov? A čo hovorili na múzeum takého velikána, akým bol Albert Einstein?
Amavet je organizácia pre vedu a techniku, ktorá oslovuje školy s rôznymi zaujímavými aktivitami. Jedna z nich je práve exkurzia do Cernu vo Švajčiarsku, ktorá má veľmi zaujímavý program. Cesta autobusom bola síce únavná, napriek tomu to celé stálo za to. Veď dostať sa do Cernu, Paláca národov OSN, múzea Alberta Einsteina, či Technoramy sa nepodarí každý deň. Osobitným zážitkom pre žiakov bolo aj to, že museli byť samostatní a pod dozorom učiteľa byť bez rodičov v cudzej krajine štyri dni. Žiaci museli využiť svoje znalosti anglického a nemeckého jazyka, zistiť si cestu počas rozchodu, dokázať si objednať obed, či kúpiť si niečo v obchode. Jazyková zložka exkurzie bola síce iba doplnkovou, ale tiež veľmi dôležitou. Keďže sme mali sprievodcov, nemuseli sme absolvovať odborné výklady v cudzom jazyku, ale mali sme ich v materinskom jazyku. Cern bol zážitkom nielen pre žiakov, ale aj pre mňa ako učiteľku. Žiaci sa stretli priamo so slovenskými vedcami, ktorí pracujú v Cerne. Zasypali ich otázkami o ich práci. Priamo pri práci videli nielen vedcov, ktorí sledujú sondy vo vesmíre, ale aj vedcov, ktorí pracujú priamo v urýchľovači a sledujú nad povrchom výskum a spracovávajú výsledky výskumu. V múzeu Alberta Einsteina videli Nobelovu cenu, vysvedčenia zo školy a zároveň sa dozvedeli rôzne zaujímavosti z jeho života. Podľa kladných reakcií žiakov viem, že táto exkurzia bola inšpiratívna a zároveň spojila žiakov ako partiu.
Ďalším zaujímavým projektom, ktorí ste so žiakmi absolvovali bol projekt Skype a thon, čiže 48 hodín skypovania po celom svete s učiteľmi a žiakmi, kde sa žiaci mohli dozvedieť o tom, ako to v škole funguje po celom svete a zároveň si precvičiť jazyk, logické myslenie, atď. S ktorými krajinami ste sa spojili, ako žiaci dokázali komunikovať a čo sa im na tomto projekte najviac páčilo?
Skype a thon je, tak ako hovoríte, 48 hodín skypovania po celom svete. Samozrejme nie v kuse, teda aspoň nie pre nás. S učiteľmi z iných krajín celého sveta sme si dohodli skypové stretnutie. Žiaci vopred nevedeli, s kým budú skypovať. Poznali len princíp hry, vedeli, kedy môžu klásť otázku žiakom na druhej strane sveta a tí odpovedali iba áno, alebo nie. Celá komunikácia prebiehala v angličtine. Zo začiatku boli žiaci veľmi bojazliví, ale postupne sa rozbehli a všímali si aj drobnosti tak, aby súťaž vyhrali a ako prví zistili, z ktorého štátu pochádzajú žiaci na druhej strane. V tomto roku sme sa spojili so žiakmi z Českej republiky, Indie, Malayzie a USA. Žiaci boli radi, keď vyhrali. Ale mám pocit, že viac si užili, keď sa mohli aj učiteľa opýtať na to, čo učí v jeho krajine, ako sa tam učí a akí sú žiaci.
Minulý rok ste sa zúčastnili celosvetového programu s projektom Kinetická energia a dostali ste sa na celosvetové fórum v Budapešti E2 pripravené spoločnosťou Microsoft. Aké aktivity ste spolu s učiteľmi podstúpili a koľko zaujímavých učiteľov ste vďaka tomuto projektu spoznali?
Do dnešného dňa som v kontakte s učiteľmi, ktorých som stretla na tejto akcii. Sú to učitelia, ktorí sú zapálení pre svoju prácu a ich povolanie je pre nich zároveň aj poslaním. Je úžasné mať možnosť zdvihnúť telefón a zistiť, ako niektoré veci fungujú na iných školách, v iných štátoch, na iných kontinentoch. Keby som ešte niekedy mala možnosť zúčastniť sa tejto akcie znova, neváham ani sekundu. Tento rok sa celosvetové fórum uskutoční v Toronte. To, čo učiteľ dokáže načerpať na takomto inšpiratívnom stretnutí nie je jednoduché vyjadriť slovami. Okrem toho, že sme mali možnosť zúčastniť sa rôznych aktivít a workshopov, pracovali sme v medzinárodných tímoch na zadaných úlohách. V našom tíme boli učitelia z Malajzie, Saudskej Arábie, Austrálie a Rakúska. Keď náš tím vyhlásili ako druhý najlepší v našej kategórii, bola som šťastná a hrdá na to, že sme dokázali spolupracovať v podstate s dovtedy neznámymi ľuďmi v cudzom jazyku tak, že náš spoločný projekt zaujal porotu.
Čo by sa podľa vás malo na Slovensku v školstve zlepšiť?
Jednoznačne všetko začína pri financiách. No nie pri financiách ohodnotenia učiteľov, ale pri financovaní vybavenosti škôl a žiakov pomôckami. Je nemysliteľné, aby učitelia v 21. storočí museli riešiť, či vytlačia písomnú prácu na A4 alebo na A5 tak, aby ušetrili papier. O tom, koľkí učitelia to už vzdali a používajú vlastné tlačiarne a vlastný papier ani nehovorím. A to je len začiatok. Riaditeľ školy je na to, aby riadil, manažoval školu a nie aby písal projekty a prosil o to, aby mohol trochu zatraktívniť školský proces. Je krásne vidieť príjemné farebné triedy, ktoré sú inšpiratívne a rozbíjajú stereotypy. Vedela by som si predstaviť triedu s kreslami a lehátkami či tulivakmi, kde by žiaci mali pohodlie a nemuseli by sedieť vo formálnych laviciach.
Zaujíma ma, ako vyzerajú vaše klasické hodiny v škole? Na čo kladiete dôraz, ako známkujete a motivujete žiakov?
Ako som už spomenula, snažím sa ich naučiť veci do praktického života a aj teóriu, ktorú preberáme, obrátiť na prax. Aj ja mám klasické hodiny, kedy sedíme v laviciach, počítame a učíme sa klasickým spôsobom, ale snažím sa aspoň raz za čas (ťažko to špecifikovať ako často) našetriť čas tak, aby sme si ukázali niečo praktické, či už s použitím technológií, alebo aj bez nich. Snažím sa, aby aj ten najslabší žiak na fyzike mal možnosť dosiahnuť taký výsledok, aký by chcel. Vediem ich k tomu, aby si sami uvedomovali, akú známku si za svoju prácu zaslúžia a nie aby som ich známkovala len ja. Hodnotím nielen projekty, aktivitu na hodine, domáce úlohy, ale aj písomné práce či kontrolky. Často je na hodine hluk, alebo smiech, počuť aj rozčúlené buchnutie po stole, keď sa niečo nepodarí. Pri práci na projektoch vždy žiakom hovorím, že žiadny vedec nič nevynašiel na prvýkrát. A ak áno, bola to len náhoda. Ani naša práca nie je vždy na prvýkrát fantastická, všetko chce svoj cvik, pozorovať okolie, učiť sa a skúšať.
Čo si myslíte o súčasnom školstve na Slovensku? Ako vnímate fakt, že škola ako keby núti žiakov tráviť čas svojimi negatívnymi stránkami, chce, aby si žiaci opravili problematické predmety, no nemala by škola namiesto toho dať priestor žiakovi realizovať sa v tom predmete, v ktorom práve vyniká? Áno samozrejme je dôležité, aby z problematického predmetu žiak neprepadal, ale čo je isté je, že z toho problematického predmetu sa žiak dostane len na nejakú úroveň, no nikdy v tom predmete nebude úžasný. Ale má zasa predpoklady na niečo iné, bohužiaľ k tomu často žiak sa ani nedostane, lebo sa sústredí na svoje nedostatky…
Snažím sa, aby žiakov aspoň trochu bavilo to, čo sa učíme. Na matematike je to niekedy o niečo horšie, ale už viem prirovnávať nové pojmy k tomu, čomu rozumejú. Keď nechápu výklad, prirovnávam veci napríklad k peniazom, bohužiaľ, žiaci najviac reagujú na takéto prirovnania. Na druhej strane je to pre nich lepšie, aspoň si uvedomia (učím na druhom stupni a tam už žiaci z časti ovládajú hodnotu peňazí), koľko a čo môžu nesprávnym výpočtom stratiť.
Slovenské školstvo má ešte stále mnoho skvelých učiteľov. Ale čoraz častejšie sa nám stáva, že učiteľ stráca svoju autoritu. A nie je to len preto, že by v školstve boli zlí učitelia, ktorí si autoritu nevedia vybudovať, alebo niektorí vynútiť, ale preto, že doma často počujú: „Veď to je len učiteľ!“ Už nežijeme v čase, keď učiteľ a pán farár boli na dedine, či v meste tí najváženejší. Dnes si už žiaci všetko prečítajú na internete, ku ktorému majú voľný prístup. Učiteľ už nie je tým, kto všetko vie a deti ho s úžasom počúvajú.
Áno, aj dnes deti počúvajú s úžasom, ale o tom, čo učiteľ povie z praktického života, čo zažil, čo videl, kam sa dostal. Ja mám to šťastie, že mám manžela programátora, ktorý mi pomáha, mám šťastie, že mám okolo seba ľudí z Microsoftu, ktorí ma naučia, alebo mi pomôžu s technickými vecami okolo technológií. Ale čo tie učiteľky, ktoré takúto možnosť nemajú? Nemajú bežne prístup k tabletom, k počítaču, alebo k iným technológiám. A aj keď chcú pripraviť nejakú zaujímavú hodinu pre žiakov, majú z toho celého strach, alebo stres. Dnes sú už žiaci často lepší než učiteľ v tom, čo ich baví. Ja sa toho nebojím a obyčajne sa žiakov pýtam, ako na danú vec prišli a oni mi radi odpovedia. Aj mne sa stáva, že niečo neviem a žiaci ma chcú na niečom nachytať. Vtedy jednoducho poviem, že neviem, nech mi dajú zdroj danej informácie, že si to naštudujem, pozriem a potom sa o tom môžeme rozprávať.
Ak nebudú učitelia dostatočne akceptovaní ako nejakí tútori či mentori, potom nemôžeme čakať, že sa v školstve niečo zmení. Ak do školstva nepritiahneme profesionálov, ktorí si prešli aj iným zamestnaním ako školstvom, budeme upadať dole. Už nie je najdôležitejšie, aby žiaci vedeli niečo naspamäť, ale aby si vedeli informácie nájsť. Pre mňa je nepochopiteľné, že na olympiáde z fyziky nemôžu žiaci používať Matematicko-fyzikálne tabuľky a za nadštandard sa považuje to, keď vedia ôsmaci počítať príklady, ktoré sa učia až v deviatej triede. Pre mňa je nadštandard, keď žiak za mnou príde, že „toto“ videl a myslí si, že to v nejakom filme bolo zle urobené, lebo fyzikálne zákony predsa hovoria niečo iné. Keď naučíme žiakov kriticky a samostatne myslieť, vtedy bude mať naša práca zmysel, vtedy budú pripravení pre život. Naučíme ich spolupráci a tolerancii, a to bude pre nich devíza do života. Zmeniť by sa mal celý systém školstva, ako aj jeho financovanie, tak aj vzdelávací program a všetko, čo s tým súvisí.
Niekedy mám pocit, že by sme žiakov nemali známkovať. Inokedy sa mi zdá, že známkujeme veľmi benevolentne. Ale čoho výsledkom je to, že učitelia jeden rok môžu mať hodiny prispôsobené sebe, ďalší rok musia ísť podľa iného systému, pretože niekto niečo nové vymyslel? Ak učíme tak, že 2 ročníky idú podľa jedného systému, 3 ročníky podľa iného systému, ktorý ešte dobieha, ako máme všetko zosúladiť? Ako môže učiteľ riešiť dva systémy a to už sa pripravuje tretí? Prečo si nemôžeme vziať inšpiráciu z iných krajín? Prečo si nenecháme poradiť?
Keď príde na školu inšpekcia, sústreďuje sa na papiere, či sú dobre vypísané, či hodina skončila presne za 45 min a či sa skladala z presne stanovených častí. Ale neviem, či presne toto je to, čo by mali kontrolovať. Ja si predstavujem inšpekciu, ktorá príde, skontroluje moju hodinu, zhodnotí, čo som urobila dobre i zle, ale, a to väčšinou nebýva, navrhne mi, ako by som mohla dané chyby zmeniť či napraviť, inšpiruje ma aktivitami, ktoré videla v iných školách a podobne.
Mne osobne veľmi chýba portál, aj keď je mnoho skupín na sociálnych sieťach, ktorý by ma informoval o tom, kde sa aké školenia konajú a na čo sú zamerané, aby som ako učiteľka nemusela tráviť čas skúmaním mailov a webstránok, kde sa čo deje. Predstavujem si stránku, na ktorej vyklikám svoj profil a ona ma bude automaticky informovať o možnostiach vzdelávania, workshopov a nie iba z jedného zdroja, ale ukáže všetky zdroje školení a aktivít, ktoré sa realizujú. Nájsť dobré školenie, ktoré by si človek kľudne aj zaplatil, je problém. Aj keď sú zverejnené, nie je možné k nim pridať nejaké referencie, alebo informácie od účastníkov, čo sa im páčilo, či ho odporúčajú a pod.
Ja osobne som napríklad proti systému testovania žiakov na základných školách. Zbytočne ich to stresuje, v podstate to nič neodzrkadľuje, lebo aj najlepší žiak môže mať zlý deň. Ak chceme porovnávať školy, porovnávajme ich podľa progresu, ktorý žiak spravil. Nikdy nebudú žiaci v rovnakej škále rozmiestnení na všetky školy v meste. Ale aj tá najhoršia škola podľa testovania môže byť tou najlepšou podľa progresu žiaka, ktorý za nejaký čas spravil.
Mám kamaráta, ktorého na základnej škole učenie nebavilo. Mal trojky, štvorky. Potom prišiel na učňovku, kde ho dostal pod krídla učiteľ, ktorý ho motivoval a inšpiroval a on si spravil maturitu. A keďže bol pozitívne motivovaný, začal študovať vysokú školu. Tú úspešne dokončil, urobil si aj doktorát a teraz mu už len veľmi málo chýba k docentúre. Tohto môjho veľmi dobrého kamaráta dávam za príklad žiakom. Pretože, keď žiak chce, dá sa veľa dosiahnuť. Ale musí chcieť aj učiteľ a sme na začiatku, kde je inšpirácia a motivácia učiteľa robiť niečo navyše.
Úžasné je, a k tomu vám srdečne gratulujem, že tento rok vybrali vašu prihlášku spomedzi prihlásených učiteľov z celého sveta a pôjdete na celý týždeň do Alabamy, do Raketového centra NASA. Kedy sa uskutoční táto aktivita a ako ste sa o tejto možnosti dozvedeli a čo tam teda budete môcť zažiť?
Do Alabamy by som mala ísť medzi 14. – 20. júnom 2017. Veľmi sa z toho teším a dúfam, že sa nič nepokazí a všetko sa podarí. Keďže už v minulom roku som bola v skupine učiteľov Microrosft inovative educator expert, mala som pocit, že potrebujem nájsť niečo ďalšie, nový cieľ okrem pokračovania v aktivitách s Microsoftom. Na stránke www.nadaciapontis.sk som našla taký nenápadný článok o tejto aktivite. Vypísala som prihlášku, ale nevybrali ma. Nenechala som sa odradiť a vypísala som prihlášku znova na tento školský rok. Bolo treba vypísať ju v angličtine a napísať, ako pracujem so žiakmi, prečo sa chcem tejto aktivity zúčastniť a čo s nadobudnutými poznatkami a inšpiráciami urobím ďalej. Mrzí ma, že z fyziky pre základné školy bola v rámci Štátneho vzdelávacieho programu odstránená astronómia. Ak má k nej učiteľ vzťah, je to jedno z najinšpiratívnejších učív vo fyzike aj pre žiakov. A ja k astronómii mám vzťah a veľký. Aj dnes sa ju snažím vkladať do jednotlivých ročníkov, ak to povoľuje čas a v danom ročníku je príbuzná téma. A toto je možno dôvod, ktorý ich na mojej prihláške zaujal. Som veľmi milo prekvapená, že sa to podarilo. Predpokladala som, že to potrvá oveľa dlhšie. Samozrejme mám aj strach, keďže sa nemám koho opýtať, aké to bolo a čo je dobré si so sebou vziať, keďže učiteľ zo Slovenskej republiky v tomto programe ešte nebol. Ale idem do toho, chcem načerpať nové inšpirácie na to, aby som ešte viac mohla žiakom ukázať a motivovať ich k štúdiu prírodných vied. Mojím mottom je: „Nechaj svoje myšlienky lietať!“ a o to sa snažím. Keď niečo chcem, snažím sa ísť niekedy aj proti múru a nájsť cestu, ako svoj cieľ dosiahnuť. Aj ja bývam de-motivovaná, nešťastná a vyčerpaná, ale vždy sa v mojom okolí nájde niekto (a to som šťastná), kto ma povzbudí, namotivuje a idem ďalej. Tak, ako v každom inom zamestnaní, aj my, učitelia, máme možnosť rásť a hľadať si svoje cesty a ľudí okolo seba, ktorí nás posunú opäť niekam ďalej.
Čo všeobecne hovoria na vašu aktivitu vaši kolegovia?
Toto je veľmi ťažká otázka. Asi by ste sa mali opýtať mojich kolegov. Ale môžem povedať, že nepociťujem žiadne negatívne reakcie. Ak môžu, pomôžu tak, ako je v ich silách. A to je pre mňa dôležité.
Aj keď všetky svoje aktivity robím bez nároku na odmenu (teda zadarmo, tak, ako väčšina učiteľov, ktorá robí niečo navyše), pre mňa je odmenou to, že sa žiaci aspoň niekedy tešia z hodín, ktoré spolu máme. A najväčšou odmenou pre mňa je, napriek tomu, že učím iba šiesty rok to, keď stretnem bývalého žiaka a on mi povie, že vďaka tomu, že som ho učila fyziku, tak si ju zamiloval a nejakej jej časti sa ďalej venuje.
Raz som pri rozlúčke dostala od deviatakov diplom, na ktorom bolo napísané: „Udeľujeme za RÁDIOAKTÍVNY prístup k vyučovaniu.“ Do dnešného dňa mám tento diplom doma a keď nevládzem, pozriem sa naň.
