Rodák zo Stupavy – Miroslav Habrek pôsobí v letectve už 14 rokov. Svoj úplne prvý let absolvoval už ako sedemnásťročný a v súčasnosti je jedným z najmladších kapitánov na svete!
Už odmalička mal v hlave jasno, čo je jeho skutočná vášeň. Dnes bezpečne prepravuje ľudí po celom svete a najkrajší pocit je preňho to, keď môže vidieť východ slnka z najkrajšej kancelárie na svete. Aké úskalia, ale aj radosti prináša život pilota, to sa dozviete práve dnes, v rubrike Robím, čo ma baví!
Kedy ste sa rozhodli pre povolanie pilota?
Lietadlá ma chytili za srdce už odmalička! Vždy som bol veľmi technický typ. Ako malý chlapec som si začal stavať modely lietadiel a pravidelne som chodieval na letisko do Vajnor, kde v minulosti sídlil aeroklub a letecká škola. Vždy som sa pozeral na oblohu a na obzor. Rozmýšľal som, čo je za ním. Keď som mal 17 rokov, už som mal za sebou základný výcvik a v 18-tich rokoch som mal v ruke pilotnú licenciu! Nasledujúce dva roky som pôsobil ako inštruktor v leteckej škole a čakal som na vhodnú príležitosť začať lietať ako dopravný letec. Navyše, počas svojho detstva, som objavil veľkú inšpiráciu a vzor vo svojom otcovi, ktorý je bývalý vojenský pilot a lietal na stíhačkách. Uniforma však bola v šatníku našej rodiny už o generáciu predtým. Môj starý otec totiž tiež nosil uniformu! Napriek tomu, že mi otec odporúčal, aby som sa na prelome storočí živil niečím iným (smiech), lekár, počítačový hacker, či právnik, rozhodol som sa aj tak podľa seba. Verím, že človek si vytvára svoju realitu a ja som vždy cítil, že táto voľba je pre mňa správna. Určitým spôsobom je pre mňa inšpiratívna aj osobnosť Milana Rastislava Štefánika.
Okrem Vašej rodiny, aké sú reakcie z vášho okolia na toto rozhodnutie?
To, že chcem lietať, som už vedel skutočne skoro! Moji blízki ma vždy v mojom snažení podporovali. Reakcie širšieho okolia boli a sú rôzne. To je prirodzené. Často sa stretávam s veľmi skreslenou predstavou. Ľudia si totiž myslia, že všetko, čo robím je len cestovanie, stále si užívam, posedávam v bare na pláži a mám úplne všetko, čo si človek v živote môže priať. Nie je to však úplne takto, aj keď vo všeobecnosti sú podmienky spojené s týmto zamestnaním veľmi dobré. Moja práca je zároveň moje hobby. Nerobím ju primárne pre peniaze. Je to bez pochýb úžasné povolanie, je to vášeň, no všetko krásne v živote, je aj prirodzene niečím vykúpené. Mám tým na mysli súkromný život pilota. Aj keď mnohí z nás majú fungujúce rodiny, je to v týchto intenciách naozaj náročné zamestnanie. Nielen pre samotného pilota, ale predovšetkým pre jeho partnerku, deti a všetkých blízkych. Mnoho dní trávim sám na cestách v zahraničí, žijem doslova na hotelovej izbe. To už si naozaj mnohí, ktorí si to nevyskúšali, nevedia predstaviť. V neposlednom rade nesie kapitán dopravného lietadla na svojich ramenách zodpovednosť za ďalších 200 ľudí! A toto musí kontinuálne vždy vnímať na prvom mieste. Podľa toho aj samozrejme zaujímať postoj aj k životospráve a odpočinku.
Pociťujete túto zodpovednosť dennodenne pred odletom?
Zodpovednosť musím pociťovať vždy, ak by som ju raz ráno pred odletom nepociťoval, asi by som sa rozhodol odísť do penzie. (smiech) V lietadle ľudia do mňa vkladajú svoju dôveru. Bezpečnosť cestujúcich a mojej posádky je pre mňa vždy prioritou. Je nevyhnutné toto vnímať pri rozhodovacom procese a samotnom managemente letu. Pilotovanie beriem ako normálnu, ale samozrejme nesmierne zodpovednú a dôstojnú prácu. Vnímam to vždy s pokorou a úctou k stroju, ktorý pilotujem.
Aký bol váš úplne prvý let? Pamätáte si naň?
Pamätám! Bolo to vzrušujúce aj zvláštne zároveň. Ťažko to popísať. Veď som mal len sedemnásť! Úplne sám som absolvoval let asi po dvanástich letových hodinách na vetroni, všetko vtedy prebehlo úplne normálne, no kolená sa mi triasli ešte keď som prišiel večer domov! Postupom času to ale človek začne vnímať ako prirodzenú vec. Prvému letu predchádza naozaj zodpovedná a dlhodobá príprava. Povinný výcvik, ktorý treba odlietať, je 200 hodín. Potom je potrebné zložiť záverečnú skúšku a kvalifikovať sa na konkrétny typ dopravného lietadla. Ja som začínal lietať na bezmotorových lietadlách, vetroňoch, čiže na lietadlách, ktoré plachtia a vo vzduchu sa držia len vďaka termickým stúpavým prúdom vzduchu a rôznym efektom spolupôsobenia vetra, slnka a terénu. Neskôr som absolvoval základný výcvik na lietadle Zlín Z – 142. Po zvládnutí základného výcviku, nasleduje lietanie v noci, prístrojová kvalifikácia, viacmotorové lietadlá, postupne až na úroveň obchodného pilota. Teoretická časť výcviku a skúšky, pre získanie licencie dopravného pilota – potrebnej, ak máte záujem postúpiť po splnení podmienok na pozíciu kapitána, obsahuje značnú matériu vedomostí z rôznych oblastí. Všetko prebieha v anglickom jazyku. Typových kvalifikácií existuje prakticky toľko, koľko je typov dopravných lietadiel. Ja mám v súčasnosti kvalifikáciu na lietadlo Boeing B737 verzie 300 až 900.
Medzi ktoré krajiny v súčasnosti ako kapitán lietate?
Naposledy som bol v Izraeli v Tel Avive, predtým som viezol našu slovenskú futbalovú reprezentáciu na Maltu a minulú zimu som napríklad pôsobil 186 dní v New Delhi v Indii, odkiaľ sme lietali do Dubaja, Bangkoku a rôznych iných exotických destinácií v Ázii. Roky predtým som počas zimnej sezóny pôsobil v Hongkongu, Pakistane, Kanade, Maledivách a Afrike. V zime lietame tiež do Karibiku a na Island. V letnej sezóne operujeme charterové lety z Európy. Závisí to všetko od toho, kam nás náš zamestnávateľ vyšle a tam potom pôsobíme!
Ako vyzerá váš klasický týždeň?
Náš život sa odvíja od toho, aký deň nám naplánuje plánovač, teda zamestnanec plánovacieho oddelenia. Plánovacie oddelenie je dôležitou súčasťou každej leteckej spoločnosti. Toto oddelenie komunikuje s obchodným oddelením a kontinuálne obsadzuje posádky na jednotlivé lety. Vždy dostanem môj plán letov na určité obdobie dopredu, niekedy aj na mesiac a podľa toho sa zabalím. Niekedy sú to lety „na otočku“, ako napr., keď v lete letíme z Bratislavy na Rhodos a naspäť. Vtedy viem, že pôjdem o druhej ráno do roboty a o 11 doobeda som späť doma, ale inokedy mám naplánovaný mesačný pobyt, povedzme v Ománe, zabalím sa teda a vydám sa na cestu.
V ktorej krajine sa vám doteraz najviac páčilo?
Ja osobne veľmi inklinujem k Ázii, ku krajinám ako Thajsko, Malajzia, či India. Táto časť sveta je pre mňa mimoriadne zaujímavá aj preto, že ma odmalička fascinovali bojové umenia, východná kultúra a ich filozofia. Avšak, všetky krajiny majú samozrejme niečo do seba!
Čo je pre pilota náročnejšie – vzlietanie, alebo pristávanie?
Aj vzlietanie aj pristávanie sú považované za najťažšie fázy letu. Vtedy musí byť pilot najviac sústredený. Keď sa pristátie podarí tak, že ten dotyk ani nie je cítiť, je to krásny pocit! Dôležitý ale nie je ten potlesk, ktorý pasažieri niekedy posádke venujú (aj keď je to samozrejme príjemné), no je to pre mňa skôr ten pocit bezpečia a komfortu, ktorý sme ľuďom mohli ponúknuť.
Zažili ste už aj skutočne nebezpečné situácie počas letu?
Zažil som rôzne problémy spôsobené a spojené s výkyvmi počasia – búrky, monzúny a ďalšie, ktoré spôsobili, že sa nám let o niečo predĺžil a museli sme hľadať novú vhodnú trasu letu -vyhýbajúc sa búrkam. Obzvlášť v bengálskom zálive sú podmienky, vďaka počasiu v monzúnovom období, naozaj sťažené. Niekedy je nutné pristáť z dôvodu nevhodného počasia na alternatívnom letisku. Zažil som tiež situáciu, keď sme museli okamžite pristáť na inom letisku po našej trati, z dôvodu zdravotného stavu jedného cestujúceho. Všetko vtedy dobre dopadlo. Závažnejšie situácie, naozaj núdzového charakteru, som nezažil, no na takéto situácie ako piloti pravidelne trénujeme na simulátore, kde si všetky poruchy na lietadle skúšame, simulujeme a učíme sa, ako ich jednotlivo, prípadne vo vzájomnej kombinácii, riešiť. Ak vznikne počas letu na lietadle porucha, ktorá sa už v minulosti vyskytla, vtedy použijeme už zavedený a trénovaný postup. Náročnejšie sú však situácie, ak by sa počas letu stalo niečo, čo je doposiaľ neznáme, niečo nové. Ale aj takéto situácie sú súčasťou mojej práce a musím byť vždy pripravený bezpečne ich riešiť. Napriek možnému dojmu, z jednotlivých televíznych seriálov a filmov, je ale štatisticky letecká doprava bez pochýb najbezpečnejšia zo všetkých.
Viete si teraz ešte predstaviť, že by ste začali robiť niečo úplne iné? Predsa len, zažívate skoro každý deň zaujímavé zážitky, ako by ste reagovali, keby ste teraz museli robiť rutinnú prácu?
Človek si zvykne na všetko. Keď som doma dlhšie, chýba mi trochu dobrodružstvo spojené s cestovaním, ale som normálny, zdravý chlap, chcem mať fungujúcu rodinu a vedel by som si predstaviť trochu zvoľniť z pracovného tempa tak, že by som toľko nechodil na služobné cesty do zahraničia. Vyhovovalo by mi, keby som raz za čas išiel na dlhšiu cestu, ale väčšiu časť roka by som pôsobil z domova. Popri lietaní, ale robím už aj teraz normálnu prácu. Pôsobím v kancelárii na letisku v Bratislave, v rámci našej leteckej spoločnosti ako zástupca letového riaditeľa, čiže mám skúsenosti aj s prácou v kancelárii, pracujem na počítači, normálne za stolom. A tým sa to všetko tak nejak vykompenzuje. Do toho ešte okrajovo podnikám, čiže aj toto sú moje ďalšie vášne a radosti. Vyštudoval som Právnickú fakultu na Univerzite Komenského. Čiže, odpoveď na otázku znie: áno, vedel by som si predstaviť robiť aj niečo iné.
Čo je pre vás najkrajšie na vašom povolaní?
Je to už moja spomínaná ,,kancelária“, ktorú mám zo všetkých určite najkrajšiu na svete!(smiech) Na tom kategoricky trvám! Pri pohľade z okna, keď vyletím ponad vrstvu mrakov, vidím ráno východ slnka a vtedy si naozaj poviem, že toto moje povolanie má romantickú stránku, má zmysel a svoje kúzlo. Rozmýšľam v nej nad tým, čo robím, dávam si pozor na všetko, ale takisto si uvedomujem, že je dôležité tráviť čas aj niečím iným, športovať, atď. Ako kapitán si musím zachovať vždy chladnú hlavu, tri sekundy sa poriadne nadýchnuť a až potom konať…
Ako sa teda udržujete v kondícii?
Odmalička som robil karate, trávim čas aj v posilňovni, chodím pravidelne do sauny a na wellness. Veľmi dôležitá je pre mňa aj správna životospráva! Veľa pilotov miluje plachtenie, chodenie do prírody, pretože práve tam sa odreagujú, nájdu pokoj. Ja sám žijem život plný vášní a radostí. V budúcnosti sa plánujem venovať napríklad jazde na koni a športovej streľbe.
Máte ešte stále v sebe motiváciu?
Určite áno. V letectve je veľa možností, akým smerom sa môže človek uberať. Aj ja mám rád isté miesta, ale mám aj silnú väzbu k rodine, k domovu a k našej krajine, som vlastenec. Nakoniec by som chcel ostať tu doma, na Slovensku. Žiť na hotelovej izbe, na opačnej strane planéty až do dôchodku, sa mi veľmi nechce, a preto mám ďalšie ciele, sny a chcem sa usadiť.
Aký je v súčasnosti záujem o toto povolanie?
Záujem o toto povolanie u mladých ľudí, podľa mňa, momentálne klesá. Tradičné letecké spoločnosti dávali v dávnej minulosti letectvu punc akejsi absolútnej výnimočnosti. V súčasnosti sa ten punc vo svete čiastočne stráca, čo je zapríčinené aj príchodom nízko-nákladových leteckých spoločností. Ľudia, ako bežní cestujúci, už túto dopravu vnímajú menej zaujímavo, nastúpia a odvezú sa kam potrebujú. V dnešnej dobe mladých ľudí zaujímajú viac informačné technológie. Ak chce niekto lietať a byť pilot, musí to byť preňho vášeň. Nemôže tam rozhodovať finančná stránka. Ľudia majú tendenciu si veľa vecí zjednodušovať. Veľa mladých letcov po čase táto práca odradí, začnú si uvedomovať, že musia na sebe tvrdo makať – veď len štúdium predstavuje povinnosť zvládnuť 14 predmetov a 16 000 otázok v angličtine. Už len tu to veľa ľudí vzdá, ich predstava voziť sa na krásnom lietadle nestačí, skoro zistia, že sa musia veľa učiť a tvrdo na sebe pracovať. Nalejme si čistého vína – je tu nutné naozaj priznať si, že o pár vlasov som v začiatkoch kvôli tomu prišiel aj ja, ale stálo mi to za to! Bolo a je to všetko o tvrdom štúdiu a sebadisciplíne. Bol to môj dlhodobý cieľ, pre ktorý som niečo musel urobiť a nedostal som to len tak pre nič za nič!
Poďme ešte k tomu cestovaniu. To nie sú len krásne krajiny, ale aj skutočný život, realita domorodcov, ľudí bez domov, politika v danej krajine, atď. Stretol si napr. reálne s vojnou?
Najmä na strednom východe. Na letiskách sú síce prísne bezpečnostné opatrenia, ale videl som ľudí a krajiny poznačené vojnou, kde bola absolútna chudoba a mal som možnosť pocítiť, že tí ľudia sa nemajú tak dobre, ako my. Nemajú ani zďaleka toľko, čo my. Sú súčasťou spoločenského konfliktu a to vidím už na ich tvárach! No mentálne ma tieto skúsenosti ako človeka veľmi obohatili. Uvedomujem si vtedy skutočné hodnoty a aj to, že na Slovensku patríme k 5 percentám najšťastnejších ľudí na tomto svete. Keď ste v Pakistane a vidíte na ulici ako sa deti hrajú v blate a šesťmetrovej halde odpadkov a ich jediná hračka je stará hrdzavá konzerva, vtedy si uvedomíte skutočné hodnoty! Videl som miesta, kde boli ľudia extrémne chudobní a ich priemerná mesačná mzda bola 20 dolárov! Nemajú nič, ale sú šťastní! Keď som sa s nimi rozprával boli pozitívne naladení a tešili sa vždy z maličkostí. Tu je to možno trošku iné. My v Európe, sa často hneváme kvôli hlúpostiam, v električke, v autobuse sme zle naladení len tak, z práce…Keď som ako mladý človek mal možnosť vidieť tieto kontrasty, veľmi mi to pomohlo do života. Začal som nad týmito vecami hlboko uvažovať…
Vždy, keď prídem do môjho rodného mesta, idem s kamarátmi na pivo a počúvam miestne problémy, ktoré sa doma dejú a viem, že je dôležité porozprávať sa o nich, no za bránami tohto mesta tieto problémy neznamenajú skoro nič. Vo svete sú oveľa väčšie problémy! Nehovorím, že nerád chodím medzi známych, práve naopak, som veľmi spoločenský človek, no veľa si doma uvedomujem a aj to, ako ten čas letí. Vidím to na svojich rodičoch, na kamarátoch, ktorí majú rodiny, atď. U letectva som 14 rokov a prakticky posledných 7 rokov neviem, čo sa dialo. Mám veľa zážitkov, fotografií, ale všetko ubehlo tak rýchlo, že človek ani nevie, čo sa vlastne dialo.
Využívaš vo svojom zamestnaní aj psychologické poznatky, to, ako by mal človek pracovať s ľuďmi, atď.?
Ako kapitán, ktorý velí posádke, musím sledovať, ako ľudia reagujú na jednotlivé podnety. S ľuďmi pracujem ako s tímom. Každý sme iný, máme iné zmýšľanie a na každého platí niečo iné. K tomuto smeru som sa dostal bližšie na právnickej fakulte a psychológia mi mnohokrát v živote pomohla. Baví ma aj filozofia, hlavne tá antická, ktorá je nesmierne zaujímavá a človek v nej nájde odpoveď na všetko! Ďalším mojim snom, ktorý by ma veľmi obohatil, je učiť filozofiu na fakulte vysokej školy…
