Marcel Žilavý je mladý nádejný atlét žijúci v obci Závod. Atletike sa venuje už skoro piaty rok, pričom jeho zameranie je práve na skok do diaľky, hladké šprinty a prekážky. Vo svojich 17 rokoch – v kategórii dorastencov, je už teraz držiteľom piatich slovenských rekordov – jeden z nich je napr. na 100m prekážok v kategórií starších žiakov.
Minulý rok ho však sprevádzalo zranenie a tak si beh cez prekážky na chvíľu nevyskúšal v hale na pretekoch, ale práve z hľadiska životnej skúsenosti. Toto zranenie ho však posilnilo a pridalo veľa motivácie. A možno tak budeme práve tento rok svedkami jeho ďalších nových rekordov! V rubrike Robím, čo ma baví sme ho s radosťou vyspovedali.
Koľko sa už venuješ atletike a po koľkých rokoch práce si začal pociťovať dobré výsledky?
Atletike sa venujem už štyri a pol roka a ako tak spomínam, dobré výsledky som pociťoval od začiatku. Napríklad na Majstrovstvách SR mladších žiakov vo viacboji som prekonal slovenský rekord na 60m prekážok a nasledujúce dva-tri roky som o tom ani nevedel.
Mal si teda už od začiatku výborné predpoklady napredovať v tomto športe. Zaujímal si sa od začiatku o atletiku sám, alebo ťa niekto k tomuto športu priviedol?
K atletike ma priviedla moja učiteľka angličtiny ešte na základnej škole Ing. Dana Zajacová. Na Základnej škole Záhoráckej ma predstavila môjmu terajšiemu trénerovi a dohodla mi tréning. Naň som sa najprv nevedel dlho odhodlať, ale skúsil som to a začalo ma to baviť.
Za akého športovca sa považuješ? Máš v sebe veľkú motiváciu?
Toto by najlepšie vedel povedať môj tréner, ale ja osobne sa považujem za snaživca. Nech robím hocičo, vždy sa snažím, aby som to robil dobre. Nie vždy to samozrejme ide, ale raz to isto pôjde. Z fyzického hľadiska je mojou najsilnejšou stránkou sila a dynamika, preto sa aj venujem silovo-dynamickým disciplínam. No a z toho psychického je to asi ctižiadostivosť. Myslím si, že mám v sebe dosť motivácie pokračovať aj cez prekážky – v podobe napr. zranení, ktoré ma neobišli. Motivácia vždy rastie, keď sa mi podarí dosiahnuť nejaký úspech, či už v podobe osobného rekordu, alebo víťazstva…
Si veľmi všestranný atlét. Ktorým všetkým atletickým disciplínam sa venuješ?
Momentálne môžem povedať, že ako-tak ovládam skoro všetky atletické disciplíny. Najnovšie som skúsil tréning na žrď, čo bola jediná disciplína, ktorú som z viacbojárskych disciplín nikdy neskúsil. Zameranie mám ale na skok do diaľky, hladké šprinty a prekážky.
Ako ti dokáže pomôcť tréner a kto ťa v súčasnosti trénuje? Má veľkú zásluhu na tvojom raste?
Trénuje ma Mgr. Vladimír Handl – telocvikár na Základnej škole Záhoráckej a trénuje ma od môjho samotného začiatku. Čo sa týka pomoci, tak mi pomáha každý deň, keďže ma učí techniku a správne prevedenie cvikov. Jeho zásluha na mojom raste je obrovská, pretože vďaka jeho tréningom som sa dostal tak ďaleko.
Ako sa pripravuješ na dôležité preteky?
Na dôležitý pretek sa pripravujem asi tak, že naň myslím a „hromadím motiváciu“. V hlave sa snažím pripraviť sa na ten stres, ktorý na preteku zažívam a na to, že zo seba vydám maximum!
Nedávno si sa stal majstrom Slovenska v doraste – v šprinte s časom 7,11 s. Na podujatí MSR si pritom získal aj striebro v behu na 60 m prekážok. Povedz, ako si teda spokojný s priebehom tejto udalosti? S akými cieľmi si sem išiel?
Moje ciele boli samozrejme zo seba vydať všetko, čo som dovtedy natrénoval, vyhrať a po natrhnutom svale sa znovu nezraniť. Konečný výsledok v atletike nie je nikdy istý, preto som nevedel, ako to dopadne. Najväčšiu šancu som mal na tých prekážkach, no skopol som štyri prekážky z piatich, čo ma nesmierne spomalilo a narušilo mi rytmus a na konci som to už nedokázal dotiahnuť. Ako tak spomínam na ten beh, som rád, že som si nič nezlomil. Na druhú stranu, víťazstvo na hladkú šesťdesiatku som naozaj nečakal. Rozbeh mi síce veľmi nevyšiel, ale keď sa mi podaril taký super čas vo finále a ešte aj vyhrať, po pokazených prekážkach to bol pocit na nezaplatenie.
Na týchto MSR si prekonal svoj nový halový rekord. Tušil si počas preteku, že bude nasledovať taký dobrý výsledok?
Taký dobrý výsledok som určite nečakal, keďže rozbeh mi nevyšiel podľa predstáv. Dosiahol som čas 7.28s, čo ledva stačilo na postup do finále. Tam som išiel len s dúfaním, že to možno vyjde.
Aký rok ťa ešte čaká? Čo všetko sa budeš snažiť dosiahnuť a aké preteky by si chcel ešte navštíviť?
Čo ma čaká, sám neviem, ale tento rok sa konajú Majstrovstvá sveta do 17 rokov v Keni. Na tieto preteky by som samozrejme s radosťou išiel a budem o to aj usilovať.
Aké sú v súčasnosti podmienky pre tvoje disciplíny a aj pre realizáciu sa mládeže v tomto športe?
Podmienky pre moje disciplíny sú z môjho pohľadu celkom fajn, no neviem, ako by to hodnotilo oko trénera. Zato podmienky pre realizáciu sa mladých začínajúcich športovcov, sú dosť náročné. Zo začiatku všetky finančné náklady musia hradiť rodičia a nie sú malé. Až v neskoršom veku a po dosiahnutí limitov stanovených slovenským atletickým zväzom, športovec dostane finančnú podporu na svoj rozvoj. Táto podpora síce ani z ďaleka neuhradí všetky náklady, no každá pomoc je dobrá.
Aký úspech považuješ doteraz za svoj najväčší a prečo?
Významným úspechom bude asi kvalifikácia sa na Európsky mládežnícky olympijský festival (EYOF), kde som reprezentoval Slovensko v behu na 100m, skoku do diaľky a na 4x100m. Môj najväčší úspech mám práve zo štafety, kde sme obsadili bronzovú priečku.
Byť športovcom nie sú len úspechy, ale takisto aj prekážky. Minulý rok si mal prekážku v podobe zdravotných komplikácií so zadným stehenným svalom, čo ťa trošku zabrzdilo v rozbehnutej kariére. Ako si sa so zranením vyrovnával a aké to bolo po ôsmych mesiacoch znova naplno športovať?
Vyrovnať sa s tým bolo zo začiatku ťažké, bol som smutný a sklamaný. Trénoval som aj so zranením, no len veľmi opatrne a ľahko, aby som neohrozil liečbu a ani nevyšiel z tréningového cyklu. Po tak dlhej dobe bol návrat k súťažiam náročný, pretože som mal stále strach z obnovy zranenia. Po pár pretekoch strach pominul, no v hlave si vždy hovorím „hlavne sa nezraniť“.
Veľa sa teraz so športom skloňuje aj dobrá psychika a jej trénovanie. Platí to aj v tomto športe? Treba sa trénovať aj po tejto stránke?
Psychika je samozrejme dôležitá v každom športe. Ja osobne nepociťujem problémy so psychikou, tak ju ani nejako špeciálne netrénujem. Podľa mňa sa psychika športovcom rozvíja každým pretekom a zbieraním skúseností.
