Rodáčka z Kútov – Tamara Šefčovičová je dnešný hosť rubriky Robím, čo ma baví. Vďaka svojim cestovateľským zážitkom nám ponúkla zaujímavý rozhovor o svojom živote a príležitostiach, ktoré sa ako mladá študentka rozhodla využiť.
Spočiatku jej kroky smerovali do Oxfordu, kde sa pripravovala na vysokú školu, no zabývala sa na istý čas aj v Londýne, kde študovala na univerzite Queen Mary filmový odbor. Momentálne pracuje a žije vo Španielsku, v nádhernom meste Barcelona, kde sa snaží uskutočniť svoje pracovné sny vo filmovom priemysle! O tom, ako sa jej to darí a aké má so svojim potenciálom plány, nám Tamara porozprávala s radosťou. Inšpirujte sa!
V rubrike Robím, čo ma baví sme ťa chceli vyspovedať najmä vďaka tvojim cestovateľským zážitkom. Už niekoľko rokov totiž študuješ v zahraničí. Zaujímavosťou je, že lásku k cestovaniu máte asi v rodine však? Nakoľko aj tvoj brat žije v Japonsku…
Mám veľmi rada cestovanie aj keď, nanešťastie, necestujem veľa. Odvtedy, čo pracujem je to ťažšie kvôli nedostatku času. Vždy som cestovala len v Európe. Môj brat cestuje viac a do exotickejších miest. Naposledy bol na Filipínach. Tento rok žije v Južnej Kórei.
Ty si si ale namierila trochu inam. Rok si študovala v Oxforde, kde si sa pripravovala na výšku, neskôr si strávila štyri roky štúdiom v Londýne, kde si si vybrala odbor: ,,Film studies and Hispanic studies”. Ako si spomínaš na svoje začiatky v Londýne, na tvoju jazykovú znalosť a na celú zmenu prostredia?
Začiatky v Oxforde boli náročné. Myslela som si, že moja angličtina je výborná, ale zistila som, že bola len na mojom gymnáziu. Navyše, musela som si zvyknúť na britský prízvuk, žiť sama, byť samostatná a zodpovedná. Našťastie som mala vždy okolo seba úžasných ľudí, či už mojich profesorov, alebo kamarátov. Rodičia mi pomohli najviac, bez nich by som nikdy nemohla len tak odísť a študovať v zahraničí. Som im za to naveky vďačná. Oxford bol fajn, ale Londýn bol ako sen. Neviem si predstaviť žiť inde než vo veľkom meste. Žiť medzi toľkými kultúrami je nezabudnuteľné. V Londýne som mala vždy pocit, že tam patrím a že som vítaná. Ľudia sa tu hýbu a fungujú veľmi rýchlo. Väčšina ľudí sa na to sťažuje, ale pre mňa je to najlepšie. Stále sa hýbať…
Prečo si si vybrala práve tento odbor? Inklinovala si k nemu vždy? Naplnil na škole tento odbor tvoje očakávania?
Moja univerzita Queen Mary nemohla byť lepšou. Profesori sa ku mne správali ako k seberovnej, vždy chceli vedieť, aký mám názor a čo chcem. Až tam som sa naozaj naučila vyjadriť svoj názor a myšlienky. Mali sme veľa seminárov, premietaní, univerzita nám vždy poskytovala veľa aktivít a príležitostí. Vždy som chcela študovať film, hlavne scenáristiku. Španielčinu som si vybrala len náhodou. Vždy má bavili jazyky a tento odbor ponúkal erasmus na celý rok. Študovať španielčinu bolo veľmi dobré rozhodnutie.
Dnes je už u študentov veľmi populárne využiť možnosť erasmu. Túto príležitosť si si vyskúšala aj ty a rok si strávila vo Valencii. Čo ti tento pobyt dal? Ako si bola spokojná so životom tam?
Erasmus bol asi najlepší rok môjho života. Samé párty, výlety a občasné testy, či eseje. Spoznala som veľa ľudí z celého sveta, s ktorými som stále v kontakte. Bol to výnimočný rok. Valencia je krásne mesto, má krásne more a študentský život je fakt super.
Momentálne si už ale doštudovala a žiješ v Španielsku v nádhernom meste Barcelona. Myslíš si, že toto je to pravé miesto pre teba?
Barcelona je už moja konečná destinácia. (smiech) Naozaj som bláznivo zaľúbená do tohto mesta. Je tu úplne všetko, veľa ľudí zo všetkých častí sveta, more, hory, ale aj jedlo je úžasné a čo je hlavné, život je tu krásny. Mesto sa stará o svojich obyvateľov veľmi dobre a stále sa tu niečo deje. Pikniky, festivaly, kino na pláži… Kultúrny život je tu veľmi bohatý. Aj keď som sa musela začať učiť katalánčinu, ktorá tu prevláda. Je to taký mix španielčiny a francúzštiny.
Aké je tu typické jedlo, či zvyky, zaujímavosti, ktoré si stihla zatiaľ obkukať?
Našťastie sú tu jedlá z celého sveta, nielen ,,tapas“ ako v Andalúzii. Pre mňa ako vegetariánku, sú tu jedlá a reštaurácie úžasné. Môžem ísť do vegánskej, vegetariánskej, indickej, či gréckej reštaurácie. Občas sa snažím variť si aj sama, lebo taký jeden obed tu vyjde okolo 10 eur (niekedy menej a niekedy zasa viac). Platy sú tu však vyššie. Na Barcelone sa mi veľmi páči, že ľudia sú tu stále vonku, v kaviarňach, či v reštauráciách…Zvyky sú tu iné, ale zasa nie sú radikálne odlišné. Napríklad Vianoce, alebo Veľká noc sa tu veľmi neoslavujú. Je tu ale veľa iných sviatkov. Naposledy sme oslavovali ,,Sant Joan“- čiže noc, kedy sa oficiálne začína leto. Ľudia idú na pláž a o polnoci sa všetci vykúpu v mori. Podľa tradície to slúži na očistenie všetkých negatívnych vecí, ktoré sme pozbierali predchádzajúci rok. Všetci sú na pláži, alebo v plážových baroch, jedia a pijú…
Spočiatku si v Barcelone učila angličtinu v akadémii, no už od septembra sa začne nová etapa tvojho života, nakoľko začneš pracovať vo filmovom štúdiu. Môžeš nám o tom povedať viac? Čo bude tvoja náplň práce a aké bolo dostať sa na túto pracovnú pozíciu?
Som priam nadšená, lebo konečne budem robiť niečo, čo ma baví. Aj keď učiť nebolo zlé, no popravde som bola tento posledný rok už v takom štádiu, že som si hovorila, keď znova budem musieť vysvetliť rozdiel medzi past simple a present perfect, asi sa zabijem. (smiech) Prácu som dostala tým, že som si vyhľadala anglické filmové štúdiá v Barcelona a napísala som mail. Týmto som dostala prácu v Erika Lust štúdiu. Erika Lust je veľmi známa režisérka. Teraz o nej robili dokument na netflixe, vyhrala veľa ocenení napr. v Cannes. Robí filmy o ženách, ktoré sú silné, vedia čo chcú a neboja sa prejaviť svoj názor. Jej filmy sú esteticky krásne, scenáre sú vtipné a inteligentné.
Aký je filmový priemysel vo Španielsku?
Je veľmi lákavý, lebo je tu veľa talentovaných režisérov a scenáristov, ale nie je dostatok peňazí. Dostať sa do filmového priemyslu je tu ťažké. Ťažšie ako v Anglicku.
Ako sa na novú prácu tešíš? Máš už ďalšie sny, čo by si chcela ďalej dosiahnuť vo filmovom priemysle?
Momentálne píšem knihu, ktorú sa budem snažiť dokončiť toto leto. Rada by som pracovala so scenármi a robila niečo kreatívne. Je dosť možné, že začnem spolupracovať aj s jednou castingovou agentúrou, tiež od septembra, čo by bolo úplne úžasné. Casting ma dosť baví.
Môžeš prezradiť, o čom kniha bude?
Najskôr to mala byť rozprávka pre deti, potom niečo ako Malý Princ a teraz sama neviem. Má to prvky magického realizmu. V podstate je to o malom dievčati, ktoré sa rozhodne vydať sa na cestu. Počas tej cesty stretáva rôznych ľudí a popritom všetkom sa zmení na ženu. Je to o sile ženy, predstavivosti a rôznych príbehoch, ktoré som počula, alebo aj zažila.
Veľa času si teda strávila v Anglicku, ale aj v Španielsku. Máš už dosť skúseností a určite aj veľa zážitkov. Čo by si určite odporučila cestovateľom, aby v týchto krajinách išli navštíviť? Aké sú tvoje obľúbené miesta?
Čo sa týka Anglicka, tak by som všetkých poslala len do Londýna. Veľa ľudí má rado ten typický anglický vidiek, kde stále prší a všetko je zelené. Ja prírodu až tak nemusím. Neviem si predstaviť, že by som zasa išla žiť do toho večného dažďa. Na druhej strane, Španielsko má úplne, ale úplne všetko. Každý jeden región je iný, ako ten druhý. Je dosť zaužívané hovoriť:,,To je typický Španiel“. Lenže ono je to úplne inak. Napríklad tu v Katalánsku sú ľudia dosť rezervovaní a držia si odstup. Naopak, v Andalúzii sú ľudia veľmi priateľskí, až prehnane niekedy. Príroda je úplne nádherná, taktiež Pais Vasco, Galícia…
Myslíš si, že máš talent na jazyky?
Anglicky a španielsky hovorím plynule. Anglicky viem už pomaly lepšie, ako po slovensky. Nemyslím si, že mám talent na jazyky, skôr som bola donútená naučiť sa ich, aby som mohla prežiť. Teraz navyše začínam s katalánčinou.
Ako ti to ide? V čom je tento jazyk zaujímavý?
Je to ťažšie ako španielčina, kvôli výslovnosti. Vyslovuje sa úplne inak, ako sa píše. Osobne uprednostňujem španielčinu. Myslím si, že znie lepšie. Katalánčina sa na ňu podobá, ale niektoré slová sú úplne isté, ako vo francúzštine. Napríklad ďakujem sa nepovie ,,gracias“, ale ,,merci“… Tu je katalánčina veľmi dôležitá, ľudia sú veľmi hrdí na to, že sú Katalánci. Nepovažujú sa za Španielov a radi by sa osamostnatili.
Človek, ktorý chce žiť v zahraničí a uskutoční si svoj sen, určite zmení aj svoj život do detailu. Cestovanie obohacuje. Súhlasíš s tým? Čo všetko dalo cestovanie tebe?
Jednoznačne súhlasím. Cestovanie mi dalo nezávislosť, schopnosť byť samostatným človekom a spoliehať sa najviac sama na seba. Dalo mi tiež množstvo priateľstiev, stretla som najúžasnejších ľudí, zažila a videla krásne miesta. Cestovanie mi otvorilo oči a obohatilo myseľ.
Čo sa ti páči všeobecne v zahraničí, čo sa týka mentality ľudí a zvykov? Čo by si z toho napr. preniesla k nám na Slovensko?
Najviac sa mi páči, že sa nikto do nikoho nestará, ľudia sú liberálni, otvorení a nikoho neodsudzujú. Myslím si, že na Slovensku sa veľmi kritizuje. Tu je všetko jedno, ľudia sú spokojnejší, aj keď nemajú viac peňazí (nakoľko je tu stále kríza, no predsa len Katalánsko je ešte najbohatšou časťou Španielska). Je mi veľmi sympatické, že ľudia si tu vedia užívať život. Čo sa týka Anglicka, je úžasné, že sa tu ľudia dokážu sťažovať a že ich vypočujú a tým pádom sa zmenia veci k lepšiemu. Chýba mi to tu v Španielsku, Angličania sa totiž neboja zvýšiť hlas a bojovať za svoje práva. Španieli sú veľmi pasívni v tomto, alebo asi nemajú radi konflikty… Na druhej strane, Angličania vedia byť aj dosť arogantní. V Španielsku mi chýba aj typická anglická slušnosť. V Anglicku sú ľudia veľmi zdvorilí, pri všetkom hovoria ,,ďakujem“ a ,,prosím“. V Španielsku to nie je zvykom. Ale každá krajina má dobré aj zlé stránky. Zatiaľ mi Španielsko vyhovuje a myslím si, že v Barcelone už aj zostanem. Dokázala by som sa vrátiť aj do Londýna, ale na Slovensko už asi nie. Rada sem idem na prázdniny, je tu celá moja rodina a všetci mi chýbajú. Keby však všetci boli tu so mnou v Španielsku, asi by som sa na Slovensko už nikdy nevrátila…
