Juraj Hrabal, dnes už častejšie prezývaný umeleckým menom Jimmy Pé, je známy predovšetkým vo svete elektronickej hudby. Jeho najznámejšou skladbou u publika je Hudson River, no on sám má zo svojej tvorby najradšej skladby ako MicroLove, či I wanna get.
Rodák z dedinky Moravský Svätý Ján pritom ani spočiatku nesníval, že by sa raz mohol stať jedným z najznámejších producentov na Slovensku, tobôž, že by jeho skladby hrávali jeho najobľúbenejší zahraniční DJ-i. V Jurajovom prípade sa však opäť potvrdilo, že keď robíte to, čo vás baví, prináša to radosť nielen vám, ale aj ostatným a môžete dokázať aj to, o čom ste ani nesnívali!
Rubrika Robím, čo ma baví je o ľuďoch, ktorí v tej svojej oblasti dokázali upozorniť na seba a na svoju prácu/tvorbu. Tvojou srdcovkou je svet elektronickej hudby. V tomto žánri ťa veľa ľudí nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí, pozná pod pseudonymom Jimmy Pé. Máš k nemu špeciálne vysvetlenie/vzťah? Alebo to vzniklo len tak, pretože sa ti to páčilo?
Jimmy Pé je odvodené z mojej prezývky Jimmy Práskač, ktorá vznikla veľmi dávno, keď sme išli na festival Beseda u bigbitu a odvtedy mi to prischlo. Neskôr, ešte na strednej škole, keď nebolo na hodinách informatiky čo robiť, začali sme hrávať Counter Strike a spolužiak mi vtedy vymyslel nick name Jimmy Pé a ten som si potom ponechal aj do hudobného sveta. Najskôr som sa písal ako Jimmy Pe(é), len párkrát sa mi vtedy stalo, že si ľudia mysleli, že pochádzam zo Španielska kvôli (é) v zátvorke, tak som to potom jemne upravil na jednoduché Pé.
Od tvojho debutového albumu Insomnia si sa posunul ďaleko. Sníval si na začiatku, že budú tvoje meno poznať aj v zahraničí? Ako si sa vlastne k tejto hudbe dostal a čo ťa na nej najviac uchvátilo?
Na začiatku som veľmi počúval punk, lenže časom ma omrzela jeho jednoduchosť a tým, že som hral na gitaru a mal som chuť sa v nej ďalej zdokonaľovať, začal som hľadať inú hudbu. Narazil som na kapelu Radiohead, ktorá sa okamžite stala mojou srdcovou záležitosťou a cez nich som sa pomaly dostal k elektronike. Pamätám si, že zo začiatku som bol uchvátený hlavne zvukom, aký elektronická hudba má. To mi ukázalo nový svet a chcel som niečo podobné časom skúsiť spraviť aj ja sám. To, že ma začali hrávať moji hudobní heroes sa mi ani nesnívalo! Dokonca, keby sa to dodnes nestalo, tak by som tomu asi stále neveril, že sa to niekedy podarí.
Tvoju tvorbu by sme mohli charakterizovať ako klubovú elektroniku s basovejšími bangrami. Dostala sa dokonca do povedomia a do playlistov tvojich obľúbených DJ-ov (Craze, Baauer atď), čím si v podstate dosiahol svoj osobný úspech. Koľko trvá, kým sa ti podarí vytvoriť skladbu ako napr. Hudson River? Cítiš napr. pri tvorbe, že táto vec bude mať úspech a táto zasa menej?
Ak dokončím skladbu, tak si vždy myslím, že táto by mohla mať úspech, lenže realita je častokrát iná. (smiech) Momentálne sa snažím už rýchlejšie pracovať, tým že to už robím 10 rokov skoro denne, tak nejaké základné veci ako rytmika a prvotný nápad viem spraviť celkom rýchlo, ťažšie je, keď sa človek na niečom zasekne, alebo premešká tú kreatívnu eufóriu danej skladby. Práve preto sa snažím nápad čo najskôr dokončiť, kým ním žijem, čiže vo výsledku je to asi týždeň nočného produkovania.
Pamätáš si na úplne prvý moment, keď si sa dozvedel, že tvoju skladbu hral tvoj obľúbený DJ? O akú skladbu išlo a aký to bol vlastne pocit?
Pamätám si na to úplne presne. Bolo to ráno v nedeľu, keď som sa po zobudení išiel pozrieť, čo je nové na Facebooku. Kamoš vtedy postol video zo sobotnej noci v Amsterdame, kde hral The Gaslamp Killer a na konci videa som počul asi dva tóny z mojej skladby. Okamžite mi začalo búchať srdce a hneď som vyskočil z postele k oknu a išiel zisťovať, či bolo možné, že zahral moju skladbu. Bol to track “Elare“. Najskôr sa mi to zdalo byť nepravdepodobné, pretože tú skladbu som ešte nemal vydanú. Na internete som potom našiel, že už ju nejaký čas hráva a zistil som, ako je to možné. Na moje Fake Fantasy EP mi robil remix tiež známy producent Daedelus, ktorý je kamoš s Gaslamp Killerom a ten mu ju odporučil!
Dnes je náročné vytvoriť si dobré meno v hudobnom priemysle. Aký bol ten tvoj kľúč k úspechu? Veď umelec musí vynaložiť do toho veľmi veľa energie a nie vždy sa mu podarí preraziť…
Neviem, či mne sa práve podarilo preraziť. Je super, že ma hrávajú moji vysnívaní DJ-i, ale tam to aj bohužiaľ skončilo v tom zmysle, že som nedostal žiadnu ponuku zo zahraničia niekde vydať skladby v známejšom vydavateľstve, alebo prísť niekam zahrať. Tento svet je veľmi komplikovaný a je naozaj ťažké preraziť vonku bez toho, aby ťa niekto pretlačil, ale stále tomu verím, že sa to dá a jedného dňa to dúfam príde. Stojí ma to veľa energie a už aj zdravia, ale nič iné ma tak za svoj život nechytilo, ako produkcia hudby a ten pocit, keď dokončíte skladbu, s ktorou ste fakt spokojný. Ten pocit je droga!
O to ťažšia pozícia je to pre teba, nakoľko si robíš aj sám seba producenta, dokonca si založil aj progresívne vydavateľstvo Gergaz Label. Myslíš si, že je to pre teba lepšie, keď si robíš aj vlastného producenta? A ako to všetko stíhaš?
Treba povedať, že vydavateľstvu Gergaz sa už venujem trochu pomenej, keďže mám veľa roboty s hudbou a nestíhal by som to všetko riešiť. Gergaz teraz hlavne funguje vďaka Vladovi Škublovi. Osobne si neviem predstaviť, že by mi niekto mal robiť producenta. Neviem ani o nejakom prípade môjho obľúbeného producenta, že by mu niekto iný robil hudbu a on ju vydával pod svojim menom. Viem, že to tak funguje v komerčnom svete, ale tam to je celé viacej biznis než hudba.
Môžeš dnes povedať, že sa už svojou hudbou aj živíš?
V priemere hrávam každý víkend za rok, ale ešte to stále nie je i moja primárna práca. Robím v komerčnej televízií a tá práca ma baví. Je tam časová voľnosť, čo mi dosť vyhovuje, keďže do rána robím hudbu a nedokázal by som vstať o šiestej do roboty, čiže tá robota mi až tak nevadí. Určite by som bol rád, kebyže sa časom stane hudba mojou prácou, ale už dlhšie som sníval živiť sa videom a produkciu mať ako koníček. Nechcem byť zatiaľ finančne závislý na hudbe a vkladať do nej existenčnú nervozitu.
Si typ umelca, ktorý ma obrovský potenciál a dobré meno si dokáže získať nielen na Slovensku. Mal si už aj nejaké zahraničné ponuky, prípadne máš sny, ktoré by smerovali dostať sa viac do povedomia v zahraničí?
Určite by som chcel viacej hrávať vonku, spoznať nové publika a mať vizuálnu show. Takú, akú chcem už dlhé roky, len zatiaľ je stále problém celé to zaplatiť. Párkrát som už hral v zahraničí na známych festivaloch a vždy sa teším, keď príde takáto možnosť.
Ktoré skladby považuješ za svoje úplne najlepšie a také, ktoré by si ľudia, ktorí ťa ešte nepoznajú určite mali vypočuť?
Najviac ľudí asi pozná skladbu Hudson River. Ja osobne ju neberiem za to najlepšie, čo som kedy spravil, ale úplne chápem, prečo tak dobre funguje. Osobne mám veľmi rád MicroLove, Plunker – ktorá vyjde 1. augusta, Vsezer, staršia vec I wanna get… A vlastne celé posledné Masika EP! Poslednú dobu robím viacej klubovú hudbu, než hudbu na počúvanie. Je to pre mňa prirodzené, keďže ju momentálne najviac počúvam a čerpám z nej inšpiráciu.
A akých umelcov uprednostňuješ? Čo momentálne počúvaš?
Ako som spomínal, tak je to teraz viacej klubová hudba (bass music, trap, future, beats, hip hop), keďže stále potrebujem nové tracky do mojich setov. Už je toľko dobrých producentov, že sa mi často stáva, že ti neviem povedať koho skladbu práve hrám. Ale čo ma teraz najviac zaujal album, tak to je Vince Staples – Big Fish Theory. Veľmi sa mi páči, ako to je celé zprodukované a teším sa na jeho show na Szigete!
Aký by podľa teba umelec mal byť všeobecne? Mal by sa napríklad vyjadrovať aj k spoločenskej situácii? Rád vyjadruješ svoje názory?
To asi záleží od toho, či ten daný umelec vôbec sleduje dianie okolo seba a trápi ho, čo sa vo svete deje. Niekto to úplne ignoruje a niekto zase jasne hovorí svoj názor. Ja som skôr za, ak sa umelci vyjadria k problémom, ktoré ich trápia, predsa ich sleduje veľa ľudí a môžu niekomu aspoň otvoriť oči. Čo sa týka mňa, nemám s tým problém, len moje slovo určite nemá takú váhu, ako niekoho z raperov tu u nás…
