A kto by mohol ignorovaťsnahu holíčskych pedagógov základných škôl o uvedenie malých prváčikov do „osídiel“ Jána Ámosa?! Môžem povedať, že som o tomto už ich „ixtom“ počine nevedel a bol som viacnásobne prekvapený.
Najprv tým, že je to nielen na začiatok školského roka, ale aj na začiatok vzdelávacej púte malých človiečikov predsa len odvážny, či až neuvážený čin, lebo viem, že i v odborných školách ako je ZUŠ – ka, s ktorou mám skúsenosti, bol vždy problém na Gbelské hody vybrať nejaký program, lebo sú mesiac po začiatku školského roku, takže som si myslel, že to bude niečo také len aby to bolo. A tu bolo prekvapenie druhé! Pedagógovia, ale hlavne učiteľky prváčikov berú v tomto a určite nielen v tomto smere svoje poslanie naozaj vážne a verte mi nieje to robota- zamestanie, i keď je s tým riadna robota! Je to naozaj poslanie!
Programy takýchto rozsahov a kvalít bývajú na koncoročných koncertoch a tu všetko vzniklo naozaj za „pár“ týždňov, lebo aj škola po rekonštrukcii (ešte neskončila/ začala s oneskorením a pri dnešných vzdelávacích plánoch je naplánovaná skoro každá minúta, takže vtesnať do „zaosnovaného“ času, ešte aj nácvik detí, prípravu rekvizít a vôbec celú dramaturgiu od nápadov až po ich úplnú realizáciu je naozaj skoro zázrak. Ale… zázraky sa nedejú len tak, vždy je za nimi nejaký človek, ktorému sa musí chcieť a keď sa chce ešte aj všetkým, tak sa potom aj niečo naozaj udeje, i keď tento „zázrak“ blahorečený určite nebude. Nevadí, zostal v mysliach divákov – rodičov a v srdiečkach jej malých aktérov naveky zapísaný ako prvý kultúrny dotyk so školou, základom to života. S ľahkosťou presvedčil možno aj vystrašených prváčikov z prvých vážnych povinností, že škola nehryzie, ba naopak je kamarátka a s tou abecedou naozaj otvára vrátka do sveta poznania.
Celkom nesychravý utorkový podvečer otvorila v kultúrnom dome v Holíči nežným vtipným konferansom p.učiteľka Mária Gortová, ba aj primátor mesta Zdenko Čambal svojím „nezbedne“ ladeným príhovorom ešte viac uvolnil už aj tak milú atmosféru v plnej sále. Organizátori mali trému, rodičia mali trému, len prvožiačikovia – herci, speváci a tanečníci, sedeli až príliž poslušne (to ste mali vidieť na generálke- blázinec/ na lavičkách a čakali na svoju šancu dobyť dosky čo znamenajú svet. A dočkali sa! V tomto vyváženom programe nebolo favoritov, no nedá mi nespomenúť dve „Horehronky“ i keď echt Záhoráčky-Holíčanky, Luciu Časovú a Natáliu Skalovú, duete „Najkrajšie stromy sú na Horehroní“ sa krásnymi a zvonivými hláskami snažili presvedčiť prítomných o kvalitách hornohronských lesných porastov i napriek kalamitám „zločinca“ kôrovca! My Záhoráci sme verní svojím krivým borinám, boričkám, ba i borovičkám, no museli sme uznať, že dievčatká majú talent od Boha a keď sa im bude niekto venovať, naozaj to môžu dotiahnuť aj na popularitu tej slávnej a veľmi príjemnej, ešte nepokazenej dievčinky Kristíny. Takže diváci a poslucháči pozor na duo Lucia a Natália! Riaditeľ ZUŠ-ky v Holíči Peter Kovárik, ktorý zvukovo režíroval celé podujatie ich už určite zaregistroval a pomyslene prijal do svojho košiara… a bola by to škoda neurobiť!
Minidivadielko – na jeseň celkom aktuálne – Rozprávka o repe, (škoda že už cukrovar v Hodoníne a Břeclave zrušili, naše deti by s tou, i keď obrovskou repou kvóty EU nenarušili/, básničky, pesnička – Geometrické tvary, pútavo a ľahkou formou hry učí det nenásilne poznávať zložité obrazce, Rapotavá básnička, tanec „Bobík“od Evy Kondlovej, či už spomínané sólistky, všetko plynulo ako hodinky „Made in Swiss“ a drobné chybičky a „nezábudky“ boli milým a humorným korením inak bezchybnej a dobre dramaturgicky pripravenej akcie, na príprave ktorej sa podielali i tu nemenovaní zainteresovanci! Záverečná „davovka“, vtipne dramaticky spracovaná ABECEDA podľa školskej predlohy roztlieskala všetkých prítomných a bola naozaj dôstojnou pomyselnou čerešničkou na lahodnej a sladkej torte, i keď narýchlo upečenej. (a to som piekol trocha aj ja s tou záverečnou pesničkou/ Deti pani učiteľky Miriam Kubincovej a Soni Halovej dokázali sebe, svojim rodičom, pedagógom i vedeniu mesta, že sú pripravené na náročnú cestu, cestu do života na našom Záhorí… Slovensku… ba aj na celom svete… a možno aj niekde inde. Človek nikdy nevie… aj astronaut Eugene Andrew Cernan zatiaľ posledný človek na mesiaci je pôvodom „našinský“ z Vysokej nad Kysucou odkiaľ sa vysťahoval jeho dedo Štefan Čerňan.
I keď sa o tejto bohumilej a už tradičnej akcii nebude písať vo všetkých svetových médiách, deti si odniesli okrem určite pekného zážitku z rúk riaditeľa školy – Imatrikulačný list, z rúk primátora mesta úžasnú knihu – Učiť sa mi zachcelo alebo ako zvieratká naučili deti čítať a od triednych učiteliek medailu z perníka, ktorú niektorí aj promtne zjedli. (tak jej treba keď nebola zo zlata/
Takže… pán riaditeľ Roman Švec, máš šikovné deti, dobrých pedagógov… i „Marka Terka“ by zatlieskala… Bravóóó!
PNL
