„Keť svätí Štefan blato vifúkal, buďe pekná jar.“

 

Na druhý sviatok vianočný si domáci zvykli trošku pospať v očakávaní príjemne a veselo stráveného dňa. Kým prvý sviatok vianočný patril rodine, na druhý sviatok boli ľudia veselší a neostávali iba doma. Včasne ráno, ešte za tmy, sa v roľníckych domoch otvárali dvere a vychádzali z nich mládenci, ktorí išli brodiť kone do potoka, rieky alebo len tak v snehu, aby boli zdravé a rezké. Aj starí ľudia vychádzali opatrne z domu a mierili k studenej vode, aby si v nej aspoň ruky umyli, pretože takýmto spôsobom sa im malo prinavrátiť zdravie.

Pri tomto umývaní sa hovorilo:
„Toto je voďička bistrá,
od Pána Ježiša Krista,
gdo sa s touto voďičkou umije,
všetko zlé ho pomiňje.“

Počas vianočných sviatkov bývala ešte po prvej svetovej vojne vo viacerých roľníckych domácnostiach v rohu izby slama, z ktorej na Štefana urobili povriesla a obkrútili nimi ovocné stromy, aby dobre rodili, ale prakticky tým bránili aj ich vymrznutiu.

Vo väčších mestách chodievali od sviatku svätého Štefana až do Troch kráľov potulní bábkari, mládenci či deti zo sirotincov a hrávali na väčších priestranstvách obľúbené biblické hry – O Adamovi a Eve, O narodení Ježiška alebo O troch kráľoch. V katolíckych kostoloch zatiaľ zneli kostolné orchestre, spievali spevácke i cirkevné zbory. Večer si mládež a dospelí dopriali štefanskú zábavu.

A na záver zopár pranostík, ktoré sa viažu k tomuto dňu: „Ak sa vetry na svätého Štefana spolu chytia, veliké priekopy a záveje narobia“, preto bolo treba poriadnu zimu očakávať, ale tiež: „Keď duje vietor na Štefana, bude víno budúceho roku plané“. Vravievalo sa tiež, že „Keď svätý Štefan blato vyfúka, pekná jar sa za tým ponúka“.


.