Dvojnásobný majster Slovenska vo futsale a reprezentant SR Daniel Čeřovský s futsalom i futbalom začínal v Malackách. 22-ročný športovec hrajúci za MIMEL Lučenec nám prezradil, aké má podmienky futsal na Slovensku, prečo ho uprednostnil pred futbalom, či kam by to chcel v tomto športe dotiahnuť.
Prečo dostal u vás futsal prednosť pred futbalom? V čom je pre vás atraktívnejší?
Prišlo to úplne spontánne, celú futbalovú kariéru som odohral za Žolík Malacky. Keď som mal asi 15 rokov, v zime počas prestávky sme s chalanmi začali hrávať futsal za Canariu Malacky. Takto to chodilo, až dokým sme skončili dorasteneckú kategóriu. Po pôsobení v Canarii som dostal ponuku hrávať za Pinerolu Bratislava, chcel som si vyskúšať najvyššiu slovenskú súťaž. Popri tom som stále hral futbal v Malackách, ale futsal u mňa definitívne dostal prednosť až po skúsenostiach z extraligy a mládežníckej reprezentácie. Neskôr, po dvoch rokoch, prišla pozvánka do slovenského A-tímu, z čoho som bol veľmi prekvapený, ale motivovalo ma to do ďalšej práce vo futsale. V čom je futsal atraktívnejší než futbal je ťažké povedať, pretože aj napriek podobnosti sú to úplne rozdielne športy. Najviac ma však oslovuje vyššie tempo a intenzívnejšia hra než vo futbale.
S Pinerolou aj Lučencom sa vám podarilo vyhrať slovenskú ligu, s Lučencom dokonca bez jedinej prehry v sezóne. Aký je váš futsalový sen?
V Pinerole som strávil dve krásne sezóny, ktoré mi dali veľa do osobného i športového života. V prvej sezóne sa nám nepodarilo prejsť cez Slovan Bratislava v semifinále, nakoniec sme brali tretie miesto. V nasledujúcej sezóne boli naše ambície ešte vyššie – chceli sme titul, ktorý sa nám nakoniec aj podarilo vyhrať. Čakalo nás predkolo Ligy majstrov na Cypre, po vypadnutí v ňom sa však klub neprihlásil do extraligy. Keďže som chcel ďalej hrávať, hľadal som nový klub. Oslovil ma Lučenec, tento klub je v súčasnosti našou elitou s najvyššími ambíciami. Sezónu sme mali vynikajúco rozohratú, neprehrali sme ani jeden zápas, ale pre koronavírus sa predčasne skončila, a tak sme boli vyhlásení za majstra. Samozrejme, že by som si to radšej športovo vybojoval, ale myslím, že vďaka sezóne bez prehry sme si to zaslúžili. Mojím najväčším snom ale zostáva hrať v zahraničí jednu z top líg, či už španielsku, ruskú alebo portugalskú ligu, a takisto prvýkrát v histórii dostať Slovensko na záverečný turnaj majstrovstiev Európy alebo sveta.
Na akej úrovni je futsal na Slovensku? Dá sa týmto športom uživiť?
Futsal na Slovensku určite nie je v optimálnom stave. Podobne ako v ostatných športoch, aj vo futsale je cítiť nedostatok peňazí. V porovnaní s ostatnými krajinami sme na tom vo futsale zle, nemôžeme sa s nimi zatiaľ rovnať. Dúfam, že v budúcnosti príde zlepšenie. Aj na Slovensku sa však dá hrať profesionálne, záleží však na dohode klubu a hráča.
S reprezentáciou Slovenska máte za sebou viacero zápasov v mládežníckych kategóriách i s mužmi. Ak by ste si mali vybrať najkvalitnejšieho súpera, proti ktorému ste nastúpili, ktorý by to bol? Na aký reprezentačný zápas máte najlepšie spomienky?
Veľmi rád spomínam na zápas v Trnave proti Rusku, naň prišlo cez tisíc ľudí. Rusko patrí k svetovej futsalovej elite, prišli sem hráči z top líg, niektorí z nich hrajú v Barcelone či iných elitných kluboch. Ťažko sa vyberá najťažší súper či najlepší zápas, na každý jeden spomínam v dobrom a verím, že ich budem môcť odohrať ešte veľa. Preto sa snažím reprezentačné stretnutia odohrať naplno a vydať zo seba všetko pre tím.
V čom sú brazílski legionári v našej lige odlišní od slovenských futsalistov?
Ak to hodnotím vo všeobecnej rovine, podľa mňa sú veľmi zábavní, priateľskejší a sem-tam trochu viac temperamentní a náladovejší než našinci. Čo sa týka individuálnej hry, všetci sú na tom vynikajúco, majú skvelú techniku. U mnohých však vidím, že sa snažia hrať viac na seba než pre tím, ale samozrejme, sú aj výnimky.
M. Binčík. Foto: Facebook Futsalslovakia
