Malačania Vlado Gembeš a Peter Swan prešli za 23 dní z Dukly na Devín

Zúčastnil sa na expedíciách v Himalájach či Kordillerách, stál tesne pod najvyšším vrcholom Severnej Ameriky Mount McKinley (6 190 metrov), a teraz Cesta hrdinov SNP.  „Trasu poznám už asi 25 rokov, takže bolo len otázkou času, kedy si nájdem čas,“ začína svoje rozprávanie pán Gembeš. Spoločníkom mu bol kamarát Peter Swan. „S Peťom sa poznám od malička. Býval vedľa vo vchode, hrávali sme spolu futbal, chodili sme spolu do školy a aj po škole sme sa neprestali stretávať, boli sme spolu na viacerých turistických horolezeckých akciách napríklad Alpy či Atlas. Navzájom sa veľmi dobre poznáme, takže s Peťom by som sa kedykoľvek vydal do hôr.“ A hoci dlhé roky žije inde, do Malaciek sa rád vracia: „Žil som tu 30 rokov, mám tu  mamu a často sem chodím aj pracovne. Stále som členom turistického oddielu TJ Strojár Malacky a často sa stretávam aj s našimi mladými turistami.“ 

Ich veľké dobrodružstvo sa začalo 14. mája. Trasu  Dukla – Čierna Hora – Bardejovské kúpele – Čergov – Radatice – Košice – Trohánka – Úhornianske sedlo – Dedinky – Telgárt – Andrejcova útulňa – Čertovica – Ďurkova útulňa – Nová Hoľa – Kordíky – Jasenovo – Čičmany – Trenčianske Teplice – Troják – Lopeník – Myjava – Dobrá Voda – Sološnica – Kamzík – Devín zavŕšili 5. júna. Cesta hrdinov SNP má oficiálne 770 kilometrov, avšak malacký tandem uvádza 812 kilometrov, čiže o 44 viac. Kde vznikol tento rozdiel?  „Nedá sa ísť stále po červenej. Niekedy pre pohodlnejší nocľah sme zbehli zo značky, napríklad Košice, Dedinky – Mlynky, Ďurkova útulňa a podobne. Nevyhli sme sa ani občasnému blúdeniu, takže kilometre sa trošku pripočítali,“ vysvetľuje V. Gembeš. Ani na chvíľu nemali chuť cestu vzdať. Našťastie, nezažili žiadne komplikácie – teda okrem bolestí členkov či kolien, ktoré oni nazývajú bežnými. „Na trase sme spali 12-krát na karimatke v spacáku a 10-krát na posteli v teple. Batoh sme sa snažili nabaliť čo najľahšie, ale aj tak sme s vodou niesli na chrbte cca 15 kg. Niesol som spacák, karimatku, varič, niečo na prezlečenie, hygienické veci, lekárničku, a samozrejme, vodu. Mal som jedny trekové topánky, ktoré vydržali až do konca a ešte nejakú turistiku aj vydržia.“

Ktorá časť slávnej „červenej“ bola nakrajšia a ktorá najťažšia? „Vidieť kus nášho Slovenska takpovediac zhora je veľký zážitok. Každý úsek mal niečo do seba, ale pre mňa boli najkrajšie Volovské vrchy – možno preto, že som tam videl na vlastné oči vlka. Najťažším úsekom boli Nízke Tatry – tam nám tri dni snežilo a pršalo.“ Vladimír Gembeš tvrdí, že na Cestu hrdinov SNP si môžu trúfnuť aj začiatočníci. „Pokojne aj začiatočník, nie je to nič extra náročné. Záleží len na tom, len koľko máte času. Netreba ani stan, prespať sa dá v altánkoch alebo ubytovniach. Cestu hrdinov SNP určite odporúčam. Nielenže vidíte kus Slovenska  zhora, ale popri tom ešte stretnete aj zaujímavých ľudí.“

Ak všetko pôjde dobre, najbližšie turisticko-horolezecké kroky pána Gembeša povedú do Afriky. „Už zopár rokov sa chystám na Kilimandžáro, ale kvôli korone to zatiaľ stále odkladám.“ Prezradil nám aj svoje ďalšie sny: „Rád by som videl Chimborado v Ekvádore (6 268 m), Damavand v Iráne (5 610 m) či argentínsku Aconcaguu (6 962 m). Zaujímavá je pre mňa aj púť do Compostely. Ak budem zdravý, pôjdem si ju niekedy prejsť. Plánov je veľa, ale v prvom rade je rodina.“

Na záver sa s V. Gembešom ešte na chvíľu vráťme na Cestu hrdinov SNP. „Aj takto si môžeme pripomenúť našu históriu. Okrem toho, oslobodíte svoju myseľ od bežných starostí, pretože rozmýšľate len nad tým, čo nové uvidíte, aby bolo pekné počasie a kde večer prespíte. Kľudne by som išiel znovu. Na niektoré úseky sa určite ešte vrátim.“