Stretnutie s históriou bolo tentoraz odeté v ľudovom šate. Prednášku architekta o tradičnej výstavbe na Záhorí doplnili prezentácie o dvoch konkrétnych príkladoch rekonštrukcie ľudovej architektúry z okolia Malaciek. O tejto téme v malackom kaštieli rozprávali hostia Ivan Klas, Richard Drška a Alexander Krajčír.
Architekt Ivan Klas, ktorý sa na doktorandskom štúdiu venoval špeciálne ľudovej architektúre Záhoria, konkrétne jeho južnej časti, predstavil vývoj ľudovej architektúry s využitím príkladu neďalekej Stupavy. Zo stavebných materiálov bola pre Záhorie charakteristická hlina. Prevládajúcou sa stala najmä v čase vlády Márie Terézie a jej syna Jozefa II. Pre zamedzenie ničivým požiarom bolo vtedy vydané nariadenie, ktoré zakazovalo používanie dreva ako stavebného materiálu. Domy boli prízemné, najprv jednopriestorové, neskôr trojpriestorové. Typickým znakom tradičnej architektúry boli dvory, ktoré sa neskôr (v 2. polovici 19. storočia) začali uzatvárať. Na oddelenie dvorovej časti a humna (záhrady) sa na Záhorí využívala stodola. Záverečnou fázou si ľudová architektúra prešla v čase prvej Československej republiky. Vtedy ju začali nahrádzať mestské vily.
Koniec ľudovej architektúry
Šesťdesiate roky 20. storočia znamenali koniec tradičnej výstavby. V tom čase dominovalo združstevňovanie, čo znamenalo zánik poľnohospodárskej malovýroby. Tým tradičné obydlia de facto stratili svoje opodstatnenie. Začala sa vytrácať ich výrobná funkcia, zostala už len obytná. „Samozrejme, niekde zostali nejaké záhradky, ale už to nie je na obživu. Je to ako doplnok,“ dopĺňa Ivan Klas. Dnes v mestách i obciach často vidíme skôr mix všetkých možných architektonický štýlov vedľa seba.
Ako vzniklo múzeum v Kútoch
Richard Drška priblížil rekonštrukciu domu z roku 1887 v Kútoch. V súčasnosti je v ňom expozícia ľudového bývania. Zároveň slúži pre folklórne aktivity miestnych nadšencov. Objekt otvorili v roku 2019 po približne trojročnej rekonštrukcii a revitalizácii záhrady. Veľa prác domáci urobili sami, pretože v mužskom zbore Kúcané, ktorý sa okrem iných podieľal na rekonštrukcii, sa našli odborníci z rôznych odvetví stavebného priemyslu. Kúsok z procesu obnovy tohto objektu mohli diváci RTVS (Rozhlas a televízia Slovenska) a ČT (Česká televízia) vidieť v koprodukčnom cestopisnom seriáli Hranica v srdci (diel Dyjský trojuholník), nakrútenom pri príležitosti 100. výročia vzniku Československa.
Kúťania pracujú na rekonštrukcii ďalšieho objektu na pozemku. Je ním stodola z roku 1820, ktorá by slúžila na rôzne podujatia a stretávanie sa ľudí za priaznivého počasia. Na organizovanie podobných aktivít počas chladnejších dní plánujú v budúcnosti vystavať komunitný dom.
Príbeh Domu 1890
Alexander Krajčír predstavil Ľudový dom v Závode (Dom 1890). Názov Dom 1890 dostal podľa nápisu vročenia (1890) na nosnom tráme domu. Nachádza sa v ňom výstava krojov, stretáva sa tu napríklad miestna folklórna skupina Lanšper a je otvorený aj pre verejnosť (viac informácií: www.dom1890.sk). V budúcnosti by v ňom radi organizovali aj rôzne workshopy.
Majitelia dom kúpili v roku 2017. Počas rekonštrukcie objavili tajnú komoru, do ktorej sa dalo vojsť len zhora. Bola oddelená priečkou od komory. Vznikla pravdepodobne pred II. svetovou vojnou, keď si ľudia zvykli vybudovať takúto tajnú miestnosť po zlej skúsenosti s vojakmi z I. svetovej vojny. Dnes tento priestor slúži ako technická miestnosť. Dom vrátili do pôvodného tvaru „L“ pristavaním zbúranej časti z 5000 kusov recyklovaných tehál. Podľa zistení pri rekonštrukcii domu bola najtradičnejšou farbou okien na Záhorí zelená, a preto ju nakoniec zvolili pre okná v objekte. Medzi ďalšie charakteristické farby v našom regióne patrili podľa A. Krajčíra červená a žltá, hoci v istom období prevažovala napríklad v Závode modrá.
Strasti rekonštrukcií
V obidvoch príkladoch sa majitelia pri obnove ľudovej architektúry snažili čo možno najviac zachovať autentické prvky. V súčasnosti je už náročnejšie nájsť pôvodné klince, kovania, skrutky, kľučky či pánty. Niektoré materiály získali zo starých stavieb, určených na zbúranie. Niekedy museli zvoliť aj neautentické prvky, napríklad v Kútoch novšiu podlahu či žľaby a ríny pre odvádzanie vody. „V tom je to kompromis chceného a možného. Robili sme, ako sme najlepšie vedeli,“ povedal v závere svojej prezentácie Richard Drška.
Text a foto: P. Arpášová
