Pred niekoľkými dňami kontaktoval našu redakciu, pretože hľadal fotografiu veľkolevárskeho kaštieľa. Práve tu pred mnohými rokmi začínal svoju medicínsku kariéru. Dnes pripravuje svoju ďalšiu knihu, ktorej dej bude čiastočne situovaný aj do Psychiatrickej liečebne vo Veľkých Levároch. Nielen na svoje profesijné začiatky na Záhorí si v rozhovore ochotne zaspomínal Prof. PaedDr. ThDr. MUDr. et Dr. Jaroslav Maxmilián Kašparů, PhD, dr. h. c., ktorý je ako spisovateľ známy pod autorským menom Max Kašparů. Uznávaný český psychiater, pedagóg, člen sekulárneho rádu želivských premonštrátov, gréckokatolícky kňaz a esperantista dnes pôsobí v Pelhřimove a je autorom kníh s duchovnou tematikou.
Pochádzate z českej obce Žirovnice. Po gymnáziu ste sa rozhodli pre štúdium medicíny – najskôr na Karlovej univerzite a potom na Univerzite Komenského v Bratislave. Čím vás zaujala profesia lekára, a prečo ste si rámci špecializácie zvolili práve psychiatriu?
Medicínu som študovať chcel, ale vtedajší systém prijímacích skúšok na Lekárskej fakulte ma zaradil do štúdia stomatológie, a to ma nebavilo. Zubný lekár je doktor, čo sa dá naštudovať, je to remeselník, čo sa dá odpozerať, ale je to tiež umelec, a to sa naučiť nedá. Pretože mám šikovnejší jazyk než prsty, vydal som sa na cestu psychiatrie, ktorá sa mi veľmi páčila už z doby mojich pražských štúdií.
Začiatky vašej profesijnej kariéry sú späté so Záhorím, konkrétne s Veľkými Levármi. Tu ste po promóciách nastúpili ako lekár do psychiatrickej liečebne…
Dokončiť fakultu všeobecného lekárstva sa mi nepodarilo v Prahe, ale fakulta v Bratislave mi toto umožnila. Mohol som tu vyštudovať a venovať sa svojmu odboru. Aby som mohol v Bratislave študovať a súčasne niekde pracovať, prijal ma vtedajší riaditeľ liečebne ako zdravotného brata. Dochádzal som do Bratislavy, býval v hájovni v ústave, a tam som aj pracoval.
Záhorie sa de facto stalo na určitý čas vaším domovom. Ako si na toto obdobie spomínate?
Spomínam rád, a to hneď z niekoľkých dôvodov. Mohol som tu pracovať a za tri roky som sa naučil z psychiatrie viac než na vysokej škole. Boli tu totiž kvalitní primári. Mohol som tu tiež bývať, priam romanticky v drevenej hájovni na konci ústavného parku, pri krásnom jazere. Mal som tam aj tenisový kurt a na jazere malú lodičku. Čo sa týka priateľov, je to už päťdesiat rokov, a tých z liečebne tu zostalo veľmi málo. V dobe môjho pôsobenia v liečebni k nám chodili pacienti s depresiou. Pred nejakou dobou som kaštieľ navštívil pri ceste z Bratislavy a odchádzal som s depresiou aj ja. Ten krásny objekt očividne chátra. Je to obrovská škoda. Prežil som tu krásne a dobrodružné roky.
Popri medicíne ste vyštudovali aj teológiu a pedagogiku, z oboch odborov máte doktorát. V apríli 2012 ste boli zapísaný do Českej knihy rekordov ako držiteľ najväčšieho počtu vysokoškolských titulov.
Vždy hovorím, že som Slovákom veľmi dlžný. Medicínu mám z Bratislavy, teológiu zo Spišskej Kapituly, pedagogiku z Prešova a manželku z Podolínca. Takže všetko dobré mám zo Slovenska. Pokiaľ ide o tie tituly, mám ich sedem. Neužívam ich, sú dobré až na náhrobný kameň. Každý máme nejaké to hobby, a mojim je štúdium. Okrem toho mám ešte štyri certifikáty z psychiatrie a mojou celoživotnou profesionálnou špecializáciou je liečba hypnózou.
Okrem psychiatrickej praxe sa venujete aj písaniu, ste autorom odborných článkov i viacerých kníh, v ktorých populárnou formou čitateľa zasväcujete do tajomstiev psychiky, vzťahov či duchovna. Kde pre svoje knihy čerpáte inšpiráciu?
V tomto roku mi vyjde už 37. publikácia. Hlavným prameňom inšpirácie je sám život. Moje skúsenosti z 50 rokov psychiatrie, 30 rokov praxe súdneho znalca a roky v spovednici sú naozaj bohatou inšpiráciou.
Aktuálne chystáte knižku, ktorej príbeh bude začínať v Psychiatrickej liečebni vo Veľkých Levároch. Prezraďte o nej, prosím, viac.
Vo Veľkých Levároch sa skončila jedna etapa môjho života, čas študentský, a začal sa život profesionálny. Zažil som tu aj liečebné metódy, ktoré už dnes neexistujú. Elektrické šoky tzv. zaživa, zvieracie kazajky, inzulínové šoky alebo lobotómie. Ťažko som psychicky tieto metódy u pacientov znášal.. A práve o nich píšem v knihe.
Robiť rozhovor s uznávaným psychiatrom a nezískať od neho nejaké rady, to by bola veľká chyba. Všetci sme dnes vystavovaní veľkému tlaku z rôznych smerov, zažívame stresy, počúvame samé negatívne správy. Ako sa s týmto všetkým vyrovnať, zachovať si nadhľad a pokoj v duši?
Dať si informačnú diétu. Neprijímať všetko, čo sa na mňa valí z komunikačných prostriedkov. Počúvať a venovať sa len tomu, čo ma môže obohatiť a dať mi radosť. Jedinec situáciu nezmení.
Niekto skončí školu a v jednej oblasti pracuje celý život, bez toho, aby si „odskočil“ niekam inam. Váš prípad je celkom iný, pracujete ako súdny znalec, učíte na vysokej škole, píšete knihy a k tomu všetkému ešte pôsobíte aj ako kňaz…
Áno, všetko to dohromady. Vzhľadom k tomu, že som gréckokatolícky kňaz, môžem byť ženatý. Po tom, čo mi dovolili z Vatikánu slúžiť aj rímskokatolícky obrad, vypomáham i v tejto oblasti.
Existuje nejaké univerzálne „desatoro šťastného života“, ktorým by sme sa mali riadiť?
Odporúčam toto „sedmoro“: budeme šťastnejší, ak budeme žiť prirodzeným spôsobom života, budeme hľadať jeho zmysel, prestaneme žiť len povrchne, budeme sa držať dobrých životných zásad, prestaneme žiť podmienečnou láskou, budeme na svete aj pre tých druhých a dokážeme odpúšťať. Možno budem mať v Levároch v blízkej dobe verejnú prednášku, tam bude potom určite možné o týchto veciach viac diskutovať.
Ako to vidí?
Max Kašparů vo svojich knihách rád provokuje a vyrušuje. Nerobí to však samoúčelne, ale s cieľom odovzdať svoje cenné skúsenosti a svoj vzácny pohľad na svet. Čo je v živote podstatné prezrádza aj v prednáškach a diskusiách, ktoré možno nájsť na Youtube. V jednej zo svojich prednášok sa venoval i medziľudským vzťahom.
„Ak prežívame dobré stavy pod hrudnou kosťou, tak vytvárame okolo seba dobré vzťahy,“ tvrdí Max Kašparů. Inak povedané, základom života sú vzťahy a náš duševný stav sa odráža vo vzťahoch, ktoré s ľuďmi máme. Ak cítime sami v sebe nesúlad, nepokoj či nervozitu, nemôžeme čakať, že ľudia okolo nás budú prívetiví, milí, bezkonfliktní, pokojní a dobrí. Medzi najčastejších zabijakov dobrých vzťahov patrí komplex menejcennosti, ktorý sme si vybudovali v dôsledku toho, že nás niekto ponižoval. Ak týmto komplexom trpíme, ťažko dokážeme vytvárať zdravé vzťahy. Rovnako nebezpečný je však aj druhý extrém – pýcha, tá vzniká ako komplex „viaccenosti“ a sprevádza ju nezdravé sebavedomie, povýšenectvo a presvedčenie o vlastnej dokonalosti. „Najlepšia je zlatá stredná cesta, na ktorej sa snažíme sami seba korigovať,“ pripomína Max Kašparů. Medzi štyroch najčastejších zabijakov vzťahov zaradil aj „zámenu prostriedkov a cieľov“. Čo to znamená? „Pre muža má byť na prvom mieste žena a pre ženu muž. Ale ak pre jedného alebo pre obidvoch je prostriedkom vyjadrovania lásky niečo iné, napríklad peniaze, sex, majetok, uznanie či záľuby, presúva sa partner na pozíciu prostriedku, ktorý pomáha uspokojovať potreby.“ Žena, pre ktorú sú prvoradé peniaze, nikdy nebude muža milovať pre neho samého, ale iba ako prostriedok, ktorý jej pomôže naplniť jej potrebu. Podobne je to aj v prípade muža, pre ktorého je na prvom mieste sex. Žena preňho nie je najdrahšou milovanou bytosťou, ktorú si treba vážiť, ale len prostriedkom k dosiahnutiu toho, čo on považuje za najdôležitejšie. Náprava v tomto smere je možná, je však potrebné urobiť zásadné zmeny v rebríčku svojich hodnôt. No a zabudnúť nemožno ani na podmienečnú lásku, štvrtého najčastejšieho zabijaka vzťahov. Ide o lásku, ktorá funguje len za určitých podmienok – napríklad ak budeme takí, akých nás chce mať náš partner. Najhlbšou potrebou človeka však je, aby ho niekto miloval bezpodmienečne, teda aby ho prijímal aj so všetkými chybami a nedostatkami. Podmienečná láska teda nie je skutočná láska, je to obchod, a cesta k náprave vedie podľa M. Kašparů len cez proces zmeny vnímania lásky samotnej a jej podstaty.
Miroslava Kovaríková, Týždenník Záhorák
