Aj keď práve nie ste fanúšikom bojových športov a MMA, pravdepodobne ho budete poznať. Stal sa totiž tvárou Tipsportu a pravidelne sa objavuje v jeho reklame na televíznych obrazovkách. Ronald Paradeiser (26) z Gbiel je zápasník, ktorý si sympatie získava svojou skromnosťou a disciplinovanosťou, ako aj skvelými výkonmi.
Máloktorý bojovník v jeho veku sa môže pochváliť takými úspechmi a skúsenosťami. Presne vie, čo chce a vytrvalo ide za svojím cieľom, čo dokázal aj v zatiaľ poslednom zápase s veteránom Bellatoru Fisherom, ktorého knokautoval v 3. kole…
Kedy a ako ste sa dostali k bojovým športom?
K športu som inklinoval už odmalička, skúšal som napríklad futbal. Rodičia boli, našťastie, rovnako naladení a výrazne ma podporovali. Na základnej škole som začal navštevovať tréningy karate a postupne som vyskúšal všetky bojové športy, ktoré boli na Záhorí dostupné. Po prechode na strednú školu som začal trénovať v bratislavskej OFE, a tam sa to všetko odštartovalo.
Nie každý športovo nadaný človek záľubu premení na profesionálnu kariéru. Vám sa to podarilo…
Mal som trochu šťastie a veľmi pevnú vôľu. Šťastie som mal v tom, že som si vybral bojový šport, ktorý na Slovensku a v Česku zažil obrovský boom. Ľudia ho radi pozerajú, a to znamená, že v ňom začalo byť už trošku viac peňazí a dá sa týmto športom uživiť. Aby ste v tom však boli dobrí, musíte mať za sebou tisícky hodín tréningov, a na to potrebujete pevnú vôľu. Samozrejme, v ceste do profesionálnej MMA mi pomohlo veľmi veľa ľudí, a za to im patrí veľké ďakujem. Je skvelé, že už v tej dobe mi verili. Keď sa na to takto spätne pozriem, myslím, že mi verili viac, ako som si vtedy veril sám.
Diváci majú váš bojový štýl radi. Čím je podľa vás špecifický, ako by ste ho charakterizovali?
Ja som bol vždy škatuľkovaný ako postojár, ktorý má dlhé ruky a nohy a vie si držať dištanc. Ale v poslednej dobe sa toho veľa zmenilo a ja som si veľmi obľúbil zem a wrestling. Necítim sa tam už stratený, práve naopak – cítim nad svojimi protivníkmi fyzickú prevahu. To mi, paradoxne, rozviazalo ruky aj v postoji, pretože sa už nemusím báť takedownov. A prečo majú môj štýl ľudia radi? Ťažká otázka, ale asi preto, lebo sa snažím stále niečo tvoriť, a občas si dovolím aj nejakú tú frajerinku.
Napriek mladému veku máte za sebou slušný počet profesionálnych zápasov a ste považovaný v tomto športe za veľký talent. Vynikajúcu formu ste potvrdili aj 17. júna v Oktagone 44, kde ste knokautovali veterána viacerých svetových organizácií Andrewa Fishera. Z vašej strany išlo o zápas s doteraz najvyššie postaveným zápasníkom v kariére. Čo pre vás toto víťazstvo znamená?
So svojím výkonom v nemeckom Oberhausene som spokojný. Samozrejme, bolo tam veľa chýb, za ktoré ma už tréneri spucovali, ale celkovo to bol z mojej strany dominantný výkon, ktorý mi otvoril veľa dverí. Jedny z nich môže predstavovať aj titulový stret so súčasným šampiónom ľahkej váhy Losenem Keitom, po ktorom volám už od začiatku roka. Ale až víťazstvo nad Fisherom mi zaručilo, že ďalší zápas bude titulový, takže sa naozaj teším.
Príprava na zápas je nepochybne náročná. Ako vyzerá a čo je na nej z vášho pohľadu najťažšie?
U mňa je príprava na zápas celoročná záležitosť, okrem tých pár týždňov, kedy si dávam voľno kvôli zdraviu a regenerácii. Inak na sebe pracujem stále, a mení sa to len podľa toho, ako dlho mám do zápasu a na čom chceme s tímom popracovať. Najnáročnejšie je to určite z časového hľadiska, pretože pred zápasom musí ísť rodina a všetko ostatné bokom a ja sa musím plne sústrediť na tréningy. Rodina tým trochu trpí, ale už si na to zvykli a vedia, že to robím aj pre nich.
Nepochybujem, že každý súper je pre vás dôležitý. S akými pocitmi vstupujete do klietky? Máte aj nejaké rituály?
Presne tak, každý súper je pre mňa skúškou, ktorú chcem splniť čo najlepšie. Mám veľa rituálov a zvykov pred zápasom, od stále rovnakých raňajok v zápasový deň až po skoro vždy identický vstup do klietky. Udržiava ma to v takom zápasovom nasadení, a moje telo a myseľ vedia, čo za tým pokračuje. Do klietky vchádzam vždy už s jasnou mysľou, ale pred zápasom mám hlavu zahltenú veľkou motiváciou a aj veľkými obavami. Snažím sa to dostať do nejakého balansu, pri ktorom dokážem podávať tie najlepšie výkony.
Máte rodinu, a to znamená, že sa treba poriadne obracať. U nás je však šport podhodnotený, aspoň väčšina z jeho odvetví. Aká je momentálna situácia MMA zápasníkov na Slovensku?
Až teraz som sa dostal do štádia, kedy sa športom uživím. To sa však bavíme o bežnom živote a bežných výdavkoch. Kempy a príprava, to sú extrémne drahé záležitosti, takže čo sa týka tréningov, cestovania, stravy a podobných vecí, bez sponzorov by to jednoducho nešlo.
Pred pár rokmi ste sa netajili ambíciou dostať sa do svetovej TOP desiatky. Zmenil sa nejako váš cieľ? Aká je vaša súčasná méta, či už v krátkodobom, alebo dlhodobejšom horizonte?
Moje plány zostávajú rovnaké a krôčik po krôčiku si ich plním. Momentálne som na 131. priečke, takže už iba 120 miest a som tam. Posledný zápas ma posunul výrazne dopredu a so svojimi manažérmi v podstate každodenne riešime, čo ďalej. Verím, že o pár rokov budem môcť v rozhovore povedať, že svoje slová som dodržal a ciele splnil.
Miroslava Kovaríková, Týždenník Záhorák, Foto: archív RP
