V Senici sa veľa pamiatok z histórie nezachovalo. Aspoň tak to vyzerá na prvý pohľad. Z omylu vás ale hravo vyvedie Ján Peter, veľký znalec histórie mesta. Rodený Seničan, aj keď na svet prišiel v Skalici, lásku k histórii získal už v detstve. Jeho mama učila dejepis, prastarý otec Pavol Gašpar, správca Evanjelickej školy v Senici, založil školskú knižnicu a organizoval etnografické výstavy.  A hoci Ján Peter pracoval v Slovenskom hodvábe ako technik, jeho celoživotnou láskou sa stala história. Na dôchodku si splnil sen a na Univerzite tretieho veku na FFUK v Bratislave vyštudoval dejiny umenia a archeológiu.

Senica, 1941

Ako člen Muzeálnej rady v Senici, Klubu priateľov histórie a člen redakčnej rady Našej Senice pravidelne písal články o histórii mesta. Aj dnes trávi takmer všetok voľný čas nad kronikami, v archívoch či na burzách starých pohľadníc. Výsledkom jeho dlhoročnej práce je aj kniha Senica púl Vídne, ktorú napísal spolu s historikom Petrom Brezinom z Mokrého Hája. Ide o voľné pokračovanie ich  knihy Senica v nostalgii pohľadníc z  roku 2015, ktorá získala titul Kniha Záhoria.  

Čomu všetkému sa v knihe Senica púl Vídne venujete?

Kniha na 368 stranách sleduje líniu premien Senice zo zemianskeho mestečka na kráľovské privilegované mesto. Prináša osudy ľudí, ktorí svojím životom a prácou prispeli k formovaniu mestečka, svedectvo o jeho národnostnom zložení, poukazuje na bohaté kultúrne tradície a zachytáva históriu všetkých troch tunajších cirkví – katolíckej, evanjelickej a židovskej. Pred 100 rokmi sa obyvateľstvo Senice sa do nich podelilo zhruba na tretiny.  Už názov knihy predurčil do veľkej miery výber udalostí a dokumentov. Podotýkam, že kniha si nenárokuje zachytenie statického vývoja mesta, lebo k niektorým udalostiam sa žiadne informácie a dokumenty nezachovali. Kniha kladie dôraz na fotodokumentáciu a obsahuje vyše 1000 fotografií, z toho asi 60 pohľadníc, ktoré sa nám podarilo zozbierať za posledných 8-9 rokov. Vyobrazených je tu aj takmer 500 rôznych autentických dokumentov. Materiálu sa nám ale podarilo nazbierať omnoho viac. Zostalo nám aj na ďalší diel a možno ho využijeme niekedy v budúcnosti.

Macek Knihy.Zahori

Prečo ste pre svoju knihu zvolili práve takýto  názov?

Seničanom sa kedysi hovorilo „Púlvídeňáci“. V 18. a 19. storočí tu bolo asi 15 zemianskych kaštieľov a kúrií a ženy tu  nechodili v sedliackom odeve, ale boli oblečené „po pansky“. Senickí remeselníci hovorili: „My sme vídeňskí majstri, lebo sme sa učili ve Vídni…“ Senica bola „maďarónske“ mesto a od roku 1872 sídlom okresu s mnohými úradmi a dokonca aj s väzením. Väznili v ňom napr. Hurbana a bol tu aj zemiansky súd SEDRIA.

Na zeleninovom trhu, 1939

Ako vyzerala Senica začiatkom 20. storočia?

Pred sto rokmi mala len cca 3000 obyvateľov a všetci sa tu poznali. Po búrkach náplavy z Kaplinského poľa spôsobili, že v priebehu rokov sa tento priestor vyvýšil aj o meter. V meste boli len 4 základné ulice. Prvé chodníky  nazývané „dratuáre“ boli vybudované v roku 1904.  Postavenie okresného mesta získala Senica zrejme preto, že ako sa uvádza aj v dobových dokumentoch: „Do Senice idú štyri cesty, do Skalice len dve.–“  Rozvoj mesta tak predurčila jeho výhodná poloha.

Tá vždy podporuje aj rozvoj obchodu. Platilo to aj o Senici?

Samozrejme. Kedysi sa tu konali chýrne jarmoky, na ktoré chodil napr. aj sváko Ragan. Celá bývalá Čáčovská ulica (dnes Hviezdoslavova) bola plná remeselníkov. K dnes nevšedným živnostiam patrili napr. gombikári a klobučníci. Obuvníci tu až do príchodu Baťu šili topánky z koží, ktoré si vozili z Brezovej. V knihe je zoznam všetkých Seničanov, ktorým bol už v časoch Rakúsko-Uhorska a v 1. ČSR vydaný živnostenský list. Počas roka sa tu konalo až 8 jarmokov, ktoré trvali aj 3 dni. Každý remeselník či predajca mal na jarmoku svoje miesto. Kováč vtedy trhal aj zuby – tie vytrhnuté si vešal na šnúrku, ktorá bola akousi vizitkou jeho praxe. Kto ich mal na šnúrke viac, ten sa tešil väčšej dôvere. Na mieste, kde dnes stojí budova knižnice, bolo trhovisko, na ktorom ponúkali kravy a kone.  A hoci Senica mala len okolo 3000 obyvateľov, uživil sa tu aj jeden nevestinec. Zrejme ho využívali najmä cezpoľní.  V roku  1949 boli úradmi všetky živnosti zrušené a v záznamoch už o nich nie je žiadna oficiálna zmienka.  Byť živnostníkom sa stalo zlým kádrovým posudkom. Bývalí  živnostníci potom väčšinou  pracovali pod Komunálnymi službami, prípadne načierno popri zamestnaní.

Macek Knihy.Zahori

Príbehy senických živnostníkov ste nedávno predstavili  počas besedy v Múzeu L. Novomeského, kde sa vaša kniha stretla s veľkým ohlasom. Zdá sa teda, že ľudia sa o svoju históriu zaujímajú…

Určite za to môžu jednak rodinné väzby, ale aj skutočnosť, že príbehy, ktoré sa tu odohrali, sú príbehmi rodín, ktoré v Senici a jej okolí dodnes žijú. Mnohé z nich sú veľmi nevšedné a osloviť dokážu aj širšiu verejnosť. Zvlášť obľúbená je kapitola o senických krčmách a hostincoch, ktoré sa tu vždy nazývali šenky a navštevovali ich všetky spoločenské vrstvy.   Okolo roku 1938 ich bolo v Senici až pätnásť.  V krčme U Jakuba vznikla aj známa  pesnička „U Jakuba vykúkal Mikulka“. Keď sa začiatkom 1. ČSR v Bratislave pri Manderláku stretli dvaja Seničania, tak sa údajne poznali podľa toho, že si pospevovali jej melódiu. V tejto obľúbenej krčme, ktorá sídlila na severnej strane námestia, založil Teodor Zlocha, známy senický hudobník, aj Svätojakubský spolek. Vstupným do spolku bolo 20 litrov vína. Najdlhšie existujúcou krčmou v meste bola vináreň Mateja Vaníčka, ktorá vznikla v roku 1830. Búraniu unikla a dodes sa zachovala iba jediná budova bývalého šenku – hostinec Kaňové na Hviezdoslavovej ulici. Vlastníci, rodina Kaňová zo Sobotišťa, sa z kúpy dlho netešila, v roku 1949  úrady Pavlovi Kaňovi živnostenské oprávnenie odobrali. Krčma bola však aj naďalej obľúbená a pravidelne sa tu stretávali zamestnanci bývalej „hodvábky“. V sprievode riaditeľa Miloslava Chomu do nej zavítal aj Alexander Dubček, ktorý sa zúčastnil na položení základného kameňa výroby polyesterového hodvábu. V tejto krčme bolo vždy veselo, starali sa o to muzikanti a rozprávači, vzadu bola aj tajná herňa. Pod týmto objektom sa dodnes zachovala unikátna sieť pivníc, ktorá siaha až po cestu. V rodinnej tradícii dnes pokračuje Pavol Kaňa, tretí v rade.

V Senici je bohatá aj tradícia fotografovania a filmovania. Preslávili ju fotografi takých zvučných mien ako Ján Náhlik a Drahotín Šulla. Mnohí dnes ani netušia, že v Senici žil aj Štefánikov praotec a jeho krstní rodičia. Štefan Fajnor si zobral za manželku zasa sestru Štefánikovej mamy. Vzťah k mestu mal aj Móric Beňovský, žila tu jeho nevlastná sestra. Statkár Ivan Zmertych „Smrtič“ (1880)  prišiel do Senice z Londýna, kde študoval, na velocipéde, ktorý Seničania volali „kostitras“. Tento bicykel sme sa snažili nájsť, ale bez úspechu. Stopa viedla do Šaštína, kde ho jeho majiteľ údajne pred odchodom do Maďarska predal.

Osobitná kapitola je v knihe venovaná aj tunajším veľkostatkárom…

Ako som už spomenul, v Senci bolo kedysi až 15 kúrií a kaštieľov. Do dneška sa zachovali len dva – Machatka, dnes budova Záhorskej galérie, a Vagyonov letohrádok, kde je dnes Múzeum Senica. Každý veľkostatkár mal svoj liehovar, tehelňu a pílu na drevo. Viacerí z nich v meste ale trvalo nebývali. Senické kaštiele a kúrie boli len súčasťou ich neraz väčšieho majetku.

Komu by ste radi poďakovali za pomoc pri vydaní knihy?

Hlavne tým, ktorí už odišli na večnosť – Jozefovi Svatému, prvému senickému kronikárovi v roku 1938, Jánovi Lesákovi, Štefanovi Valentovi, Klementovi Krutému a Jozefovi Kvanďúchovi, ktorí zaznamenávali udalosti. Vďaka patrí aj filokartistom (zberateľom pohľadníc) Michalovi Sládkovi, Vladovi Čaganovi, Šefanovi Gachovi, MUDr. Adrianovi Nečasovi, Jánovi Hromekovi. Samozrejme, ďakujem aj Seničanom, ktorí si zaspomínali na svojich predkov.

S vydaním knihy nám pomohlo Záhorské osvetové stredisko, MsKS a Klub priateľov histórie Senica. Kniha vyšla naším vlastným vydaním s podporou mesta a exprimátora Ľubomíra Parízka a kultúrny dom nám umožnil jej dôstojnú prezentáciu. Potešil nás záujem, s akým sa kniha stretla, v týchto dňoch sa predávajú jej posledné kusy v INFOSEN-e. Materiálu máme dosť, takže možno by sa dalo spraviť aj pokračovanie…

autori knihy Ján Peter a Peter Brezina

Ján Peter, Peter Brezina: Senica púl Vídne. Grafika: Peter Brezina, Ľubica Krištofová, Miloslava Smyková. Tlač: Západoslovenské tlačiarne v Skalici. Jazyková úprava: Jela Petrová.

Viera Bobotová

Rozhovor vyšiel v partnerskom týždenníku Záhorák


.
Toto je čítané

Speváčka LARA MORR vydala novú pieseň S Tebou

S hudobnou novinkou v tomto roku prichádza charizmatická speváčka pochádzajúca z Gbiel,…

BM: Ustekana sobota