Zohorčan David Mackovič je analógový fotograf, ktorý sa do čitateľskej pozornosti zapísal knihou Plochá dráha Zohor. Aká bola cesta ku knihe nám prezradil v rozhovore, ktorý odhaľuje detaily vzniku tejto publikácie.

Kniha Plochá dráha Zohor spracúva zachovaný fotografický archív starých rodičov autora, doplnený o vlastné fotografie, spomienky pamätníkov a texty znalcov plochodrážneho športu. Motivácia pre vytvorenie tejto knihy nebola jasná od začiatku aj keď vedel, že je to téma ktorej by sa chcel raz venovať naplno. Až diplomová práca mu k tomu dala ten správny náboj. Nápad prišiel od Davidovej rodiny, ktorá bola súčasťou plochodrážneho diania v obci Zohor. Od nich počúval príbehy a pomaly sa zbierala aj chuť s tým niečo urobiť a dostať tieto zážitky medzi ostatných ľudí. Plochá Dráha v Zohore nefunguje, s výnimkou roku 1992, už takmer 40 rokov a povedomie o týchto udalostiach je na nízkej úrovni.

Príbeh Zohorskej plochej dráhy je príbehom, ktorý je plný rýchlosti, odhodlania, kamarátstva, športového zápolenia, ale aj pádov a zranení s tragickým koncom. Je to príbeh rozhodne hodný každého, kto má rád nielen plochú dráhu alebo sa pohybuje na záhorí, ale vďaka tomu ako je kniha spracovaná, je zaujímavá aj pre nadšencov fotografických kníh. „Rozpráva príbeh jedného fiktívneho pretekárskeho dňa – to bol môj koncept ako poskladať hromadu archívneho materiálu do knihy a ešte ho aj doplniť mojím fotografcikým vkladom.” dodáva autor.

Ako dlho trvalo vytvorenie tejto knihy?

Kniha bola v procese zhruba 2 roky. Projekt začal ako moja diplomová práca na Univerzite Tomáše Bati v Zlíne kde som bol študentom Ateliéru Reklamní fotografie. Po diplomke som knihu prihlásil do súťaže Book in Progress v Prahe, kde som získal prvé miesto a to mi následne umožnilo dopracovať knihu do finálnej podoby a vydať ju.

Aké boli najväčšie výzvy pri tvorbe tejto knihy?

Určite balancovanie obsahu knihy tak aby bola zaujímavá a dokázala držať pozornosť a pohľad diváka. Sám viem aké to je, keď ma kniha prestane baviť po pár stranách, alebo že si ju prelistujem a nemám chuť sa k nej už vrátiť.

Aké boli najzaujímavejšie momenty pri fotení?

Keďže kniha pozostáva predovšetkým z archívneho materiálu Zohorského automotoklubu, mojich vlastných fotografii je v knihe pomenej, avšak zachytávajú opačnú stranu a zobrazujú aktuálnu podobu. Fotografovanie zohorských jazdcov bolo jednoznačne najzaujímavejšie, sú to ľudia, ktorí majú už čo to odžité, majú veľa príbehov o ktoré sa radi podelili počas fotenia a srší z nich taká čarovná energia, ktorú mám hrozne rád.

Aký typ fotoaparátu a techniky ste používali?

Fotografoval som digitálnou bezzrkadlovkou, dnes už bežným prístrojom ale pri portrétoch jazdcov som používal stredoformátovú filmovú zrkadlovku. To je môj preferovaný spôsob fotografovania, ale treba zvážiť, kedy si to môžem dovoliť.

Ktorá fotografia je vaša obľúbená a prečo?

Obľúbených ich mám veľa. Mám rád portréty, ktoré som fotografoval s pretekármi a tie fotky mám veľmi rád, ale mám rád v podstate všetky, ktoré sú v knihe, inak by som ich tam nevybral. Ale mám také tri, ktoré mi vždy vybehnú na rozum, keď nad tým rozmýšlam. Jedna je fotka motocyklu JAWA na dráhe pred pretekmi – motorka je tam úplne čistá a ide z nej skvelá atmosféra aj vďaka dobovým farbám, ktoré pochádzajú z diapozitívu na ktorý bola fotka odfotografovaná. Druhá je fotografia, ktorá zobrazuje plastové kelímky na pitie pozapichované v oplotení dráhy. To mi prišlo ako perfektne výstižný moment, kedy môžeme vidieť, že ľudia si to užívali, svietilo slnko a bolo to super. Poslednou fotkou ktorú by som chcel vypichnúť̌, je tá ktorá je v knihe úplne poslendá – finiš jazdy so šachovnicovou vlajkou, ktorá aj pre mňa znamená taký pomyslený koniec a dokončenie tohto projektu.

Na to, aby si David pamätal budovanie plochej dráhy je príliž mladý ročník. Rozprávanie jeho starých rodičov v ňom ale vyvolalo emócie, ktoré chce odovzdať čitateľom knihy, dúfajúc, že získajú povedomie o tom, čo sa dialo v najlepších rokoch plochej dráhy a všimnú si vložené detaily a pochopia jeho pohľad na udalosti.

David rád fotografuje ľudí. „Ak sa necítim až tak dobre, tak sa raděj sám potulujem a všímam si úplne iné veci – dorbnosti, svetlo, banality.” dodáva. Na otázku o plánoch do budúcnosti sa usmieva a priznáva, že nápadov má veľa. Zatiaľ nevie povedať, čo bude jeho ďalším projektom, ale jedno je isté – môžeme od neho očakávť ďalšie fotografické dielo plné kreativity.

V rozhovore s Davidom Mackovičom sme spoznali nielen proces tvorby jeho knihy Plochá dráha Zohor, ale aj jeho vášeň pre fotografiu a príbehy, ktoré sa skrývajú za každým záberom. Je zjavné, že jeho práca je nielen o zachytení obrazov, ale aj o odovzdávaní emócií a histórie. Skromná rada pre začínajúcich fotografov od autora znie: „Treba byť citlivý, všímať si, a byť spokojný s tým, čo fotím, a robiť to hlavne pre seba.”, aj keď sám seba skromne pokladá za začiatočníka.

Knihu Plochá dráha a ďalšie knihy zo Záhoria si môžete zakúpiť v našom internetovom obchode s knihami o Záhorí – Knihy.Záhorí ↵.

 


.

BM: Ustekana sobota