Hudobník telom aj dušou. Walter Bartoš (63), dobre známy aj na Záhorí, žije v podstate celý život v Strážnici. Od mladosti ho lákala história, a tak po maturite viedli jeho cesty na Filozofickú fakultu Masarykovej univerzity v Brne. Získal doktorát z filozofie a diaľkovo študoval na ďalších dvoch fakultách tejto univerzity, na ktorej 5 rokov pôsobil aj ako učiteľ. V súčasnosti prednáša na súkromnej univerzite históriu, filozofiu a ekonomiku. Jeho druhou životnou láskou je hudba.
Mali ste odmalička pozitívny vzťah k hudbe a spevu? Kým ste chceli byť ako malý chlapec?
Áno, celý život mám spojený s hudbou. Narodil som sa v 60-tych rokoch, čo ovplyvnilo moje hudobné cítenie. Pieseň I can’t stop loving you, ktorú pôvodne spieval Ray Charles, som často počúval a do pamäti si ju zafixoval ako pieseň od Pavla Nováka pod názvom Chcem zabudnúť. Mám tú pieseň stále pod kožou a dosť často si ju aj hrávam. Ale pýtali ste sa, kým som chcel byť, keď som bol malý. Ako 4-ročný som chcel byť smetiar, lebo sa mi páčilo veľké auto. Neskôr som chcel byť vysokoškolským učiteľom a hrať hudbu s profesionálnymi hudobníkmi. To sa mi v živote aj splnilo.
Aká bola vaša cesta k hudbe a aký štýl hudby hráte?
Celý môj muzikantský život sa venujem basovej linke, takže hrám na basgitaru a kontrabas. Základy hry na kontrabase som získal na ZUŠ v Strážnici od vynikajúceho hudobníka, skladateľa a aranžéra Emanuela Kuksu. Potom som mal to šťastie, že som sa stretol so skvelými hudobníkmi, od ktorých som sa veľa naučil. Napríklad môj nevlastný otec, ktorý bol džezovým hudobníkom a nahrával v brnenskom rozhlase, mi dal pevné základy walking bass. Tie základy boli naozaj skvelé, pretože keď som prehrával dve učebnice priamo z Berklee College of Music, tak som si s tými znalosťami a zručnosťami od neho vystačil takmer do polovice. Neskôr som súkromne navštevovať Konzervatórium Jaroslava Ježka v Prahe, čo mi poskytlo zasa ďalšie skúsenosti, pretože som v tomto prostredí mohol hrať s hudobníkmi ako bol Karel Gott. Pokiaľ ide o hudobný štýl, pohybujem sa medzi džezom, funkom, bluesom a rockom. Je to taký mix, ktorý sa prenáša do kapiel, v ktorých hrám.
Môžete nám ich predstaviť?
Pred 14 rokmi som založil vlastnú kapelu WBand, žánrovo je zaradená v hudobnom priestore, ktorý som už spomínal. Máme skúsenosti z festivalov v Poľsku, Nemecku, na Slovensku a v ČR. V r. 2019 sme zvíťazili v národnom kole súťaže Czech Blues Challenge, takže sme reprezentovali ČR na súťaži European Blues Challenge vo švédskom Malmö. V konkurencii 25 národných víťazov sme skončili v prvej polovici. Potom sa naša kapela trochu zmenila, v súčasnosti hráme v 5-člennej zostave a sú v nej dvaja Záhoráci: riaditeľ ZUŠ v Holíči a výborný hudobník Peter Kovárik a skvelá speváčka z toho istého mesta Michaela Vraňuchová. Kapelu dopĺňa môj syn Walter na gitare a bubeník Mirek Mikeska. WBand má aj unplugged formát, v ktorom hrám na kontrabase a na druhej akustickej gitare hrá Igor Vraňuch, tiež Holíčan, ktorého korene však siahajú do Prešova. Okrem toho hrám ešte v dvoch kapelách: v Dura Blues Clube, s ktorým sme hrali aj na Blues Alive v Šumperku, a v Petra Börnerová Band. Mimochodom, v oboch týchto kapelách hral predo mnou na basgitare Fedor Frešo. Vlani sme spolu so synom Walterom a bubeníkom M. Mikeskom sprevádzali juhoafrického bluesmana Geralda Clarka. So synom sme absolvovali turné po ČR aj s klaviristom a spevákom Stevom Claytonom, trojnásobným držiteľom ocenenia Britský bluesman roka.
Koľko CD máte na konte?
Mám nahrávky z brnenského rádia z konca 80-tych rokov a za posledných 5 rokov som vydal tri CD, z toho dve živé vystúpenia z Rádia Proglas a jeden sólový album, kde sa ku mne pridali kolegovia z WBandu, ako aj saxofonista Michal Žáček, známy zo spolupráce s Petrom Lipom, B-Side Bandom, Vlastom Redlom a klaviristom Chickom Coreom. Na klávesy si v niektorých piesňach zahral aj Ondřej Hájek, dvorný klavirista Karla Gotta, a dve piesne nahral na gitaru Palo Hrnčirík z Holíča. Moje CD sa volá I¨m old unsightly and sentimental (Som starý, nevzhľadný a sentimentálny). Pozostáva z mojich vlastných skladieb a džezových štandardov, ktoré som si sám harmonicky upravil a aranžoval.
Text a hudbu si píšete sám? Kde čerpáte inšpiráciu?
Texty píšem výlučne ja a na hudbe sa podieľame všetci. Inšpirácie sú rôzne, ale vždy to nejako súvisí s mojimi osobnými skúsenosťami. Preto je skutočná a autentická. Hudba je celá o pocitoch, ktoré sa snažím nejakým spôsobom sprostredkovať. V Strážnici máme najdlhšiu platanovú aleju v strednej Európe, skvost, ktorý vysadila v 19. storočí rodina Magnisovcov. Veľmi rád sa v nej prechádzam a čerpám z nej inšpiráciu. Vymyslel som si vlastnú skladbu Jeseň v Strážnici, ale nejako sa nemôžem dostať k tomu, aby som ju nacvičil a nahral. Možno sa to podarí tento rok.
Máte ešte nejaký hudobný sen?
Ten sa mi už splnil, pretože hrám v kapele s vlastným synom. Mimochodom, je to výborný gitarista. Takže čím dlhšie spolu budeme hrať, tým lepšie. Keď sa mi podarí nasmerovať k hudbe ešte aj vnuka Damiánka, bude to výborné. To by som ešte chcel…
Kristína Chudá
Rozhovor vyšiel v partnerskom týždenníku Záhorák
