Vladimír Hromkovič z Borského Svätého Jura vyštudoval za opravára výpočtovej techniky, ale cesty ho nakoniec zaviedli do telekomunikácií a následne do gastra, kde sa venoval prevažne motorkárskym eventom. Napokon skončil pri podnikaní a už 15 rokov vlastní spolu s kolegom reklamnú agentúru v Kútoch. A čo je ešte na tomto mladom mužovi zaujímavé? V motorkárskom svete má prezývku Štajny…

Jeho láska k motorkám zahorela celkom klasicky, ako to bolo v minulosti bežné. Chlapec z dediny, každý mal v dvore pioniera. „Len my sme mali babetu, ktorú som otcovi kradol a zažil som na nej svoj prvý, a dúfam, že aj posledný pád na motorke. Dodnes si pamätám, ako ležím doudieraný vo vani a počujem otca, ako nadáva. Nasledoval teda môj vlastný pionier od suseda za 500 korún, s ním rôzne dedinské prerábky a jazdenie po poliach a lesoch. V 15 rokoch som si hneď bežal urobiť vodičský na malú motorku a odvtedy už to je oficiálne hoby. Vekom sa motorky zväčšovali a menili, pribúdali jazdy, partia, motorkárske zrazy a zrazu som zistil, že v tom už dávno lietam a nejako nie je z tohto života cesty späť,“ zaspomínal si Vladimír, ktorý má dnes spolu s manželkou vo svojej garáži tri motorky Harley-Davidson.

Plocha draka Knihy.Zahori

Prezident Iron Rams

Vladimír spolu s priateľmi založil Motoklub Iron Rams. Tvorí ho partia dlhoročných kamarátov, ktorí chceli spolu tráviť čas, cestovať a zároveň byť si rodinou. „Hneď od začiatku sa k nám pridal aj kamarát z iného klubu, srdciar, veselá kopa, a hlavne skvelý človek Honza, o ktorého sme však ešte pred oficiálnym vznikom klubu, bohužiaľ, tragicky prišli. Do nášho klubu sa nedostáva výzvou, ako to zvykne byť vo filmoch. Je to otázka času a lojálnosti ku klubu – ochota klubu pomáhať a zúčastňovať sa na jeho akciách, takže niekedy to môže trvať aj roky, kým sa človek stane našim plnohodnotným členom. Samozrejme, pri vzniku nového klubu existujú v tomto klubovom svete pravidlá, za akých ďalší klub vznikne tak, aby patril do slovenskej motoscény. Takže ani my sme nevznikli zo dňa na deň,“ vysvetľuje Vladimír, ktorého si si členovia klubu zvolili demokratickým hlasovaním za prezidenta Motoklubu Iron Rams.

Na filmy zabudnite

Pre bežných ľudí, ktorí sa o svet motorkárov príliš nezaujímajú, môže byť malým tajomstvom, ako vlastne takéto motorkárske kluby fungujú a čo je v nich zakázané, ba až neodpustiteľné. „Motorkárske kluby fungujú tak ako aj hocijaké iné kluby, spolky a združenia. Majú svoje vnútorné pravidlá, prispôsobené danému klubu, ktoré si stanovili členovia. A potom sú to celoslovenské pravidlá platné pre všetky kluby patriace do slovenskej motoscény. Tieto pravidlá sa vyvíjajú už viac ako 20 rokov, ale ak má niekto predstavu, že je to ako v amerických filmoch, sklamem ho. Je to o jazdení, kamarátskych stretnutiach a samozrejme, o zábave a relaxe,“ hovorí V. Hromkovič, ktorý na svojej motorke už veľakrát obdivoval aj prírodné scenérie Severnej Ameriky a Austrálie. Ako dopravil svoju dvojkolesovú lásku cez veľkú mláku a ako takýto trip vlastne vyzeral?

Za oceán bez motorky

„Áno, okrem našich krásnych slovenských a európskych ciest som sa vďaka spolupráci s cestovnou agentúrou, ktorá sa zameriava na motozájazdy po svete, dostal k príležitosti niekoľkokrát sprevádzať motorkárov za veľkou mlákou a zjazdiť tak jedny z najkrajších ciest na svete a niekoľkokrát sa pozrieť aj na legendárnu Route 66. Ako vozím svoju motorku za oceán? To je asi naozaj najčastejšia otázka, ktorú od laikov dostávame. Prevážať motorky je v dnešnej dobe už nezmyselné, keďže tak ako fungujú po celom svete autopožičovne, tak fungujú aj tie na motorky. Takže si ich vždy požičiavame až na mieste, nejazdíme tam teda na svojich motorkách,“ hovorí Vladimír o cestách do Ameriky.

Trip je o partii

„Každý trip je iný, pretože sa môžete vrátiť na jedno miesto aj desaťkrát, ale vždy to bude hlavne o partii ľudí, s ktorou jazdíte a trávite čas, keď zosadnete z motoriek. Niekto si sadne s partiou tak, že nakoniec s vami absolvuje každý trip a máte ho už ako rodinu, a potom je tu aj presný opak. Kto pracuje s ľuďmi vie, o čom hovorím. Za tie roky som za sebou na motorkách mal stovky ľudí z celého Slovenska, ale aj Česka a iných krajín, ale vždy sa nájdu ľudia a zážitky, na ktoré rád spomínam. Počas týchto tripov som mal možnosť spať naozaj hocikde. V maličkých mestečkách, kde okrem hotela a benzínky nie je takmer nič, v krásnych westernových mestečkách, ale aj vo veľkomestách ako Los Angeles, Las Vegas, San Francisco, Melbourne, Sydney a podobne,“ pokračuje prezident Iron Mans.

Malacké pohľady Knihy.Zahori

Keď sa čerti ženia

„Tak ako je to s mestami, je to aj s počasím. Pri tých desiatkach tisíc kilometrov, rôznych pásmach a ročných obdobiach, sa dá zažiť všetko – od sneženia v Grand Canyone, až po neskutočných +56 stupňov Celzia v  Death Valley.  A samozrejme, aj také lejaky, že priemerná rýchlosť na osemprúdovej diaľnici je asi 15 km/h a z topánok máte solídne akvárium. V drvivej väčšine je však počasie ideálne. Agentúra, pre ktorú jazdím, organizuje širokú škálu zájazdov. Od tých, ktoré trvajú týždeň a sú takpovediac vstupnou bránou pre ďalšie zájazdy, až po trojtýždňové špeciály naprieč USA, alebo austrálsky okruh. Ten sme minulý rok absolvovali prvý raz a bol naozaj neskutočný, preto sa do Austrálie vrátime opäť aj budúci rok,“ dodáva Vladimír.

Ak si niekto povie, že ísť na týždeň jazdiť do USA je hlúposť, tak podľa Vladimíra vôbec nemá pravdu. „Za ten týždeň sa dá toho zažiť naozaj veľa a najazdí sa takmer 3000 km. Okrem toho, že zažije Las Vegas, stihne navštíviť aj niekoľko národných parkov, Grand Canyon a samozrejme, aj sen takmer každého motorkára – legendárnu Route66,“ hovorí o tom čo sa dá stihnúť za týždeň.

Ochutnať celý svet

Samozrejme, na takýchto cestách motorkár aj poriadne vyhladne a musí dobyť aj svoje baterky. „A tu sa dostávame aj k jedlu, pretože to je tá vec, ktorá ma po motorkách baví najviac. Z každého tripu si navláčim kopec korenín a nápadov, a potom doma vyváram. Amerika nie je len o hamburgeroch, ako si každý predstavuje, ale dá sa tam ochutnať naozaj celý svet. Stačí sa len nebáť a skúšať aj to, čo niekedy nemusí vyzerať najlepšie. Tak, ako som ochutnal mušľovú polievku, a dnes sa jej neviem dojesť (pričom mušle neznášam), alebo polievku z bravčového konečníka, aligátora, klokana, cez  širokú škálu jedál naprieč celým svetom,“ popisuje svoje gastrozážitky Vladimír.

Naháňačka s NASA

Za tých takmer 20 tripov, ktoré Vladimír doteraz absolvoval, sa mu nazbieralo veľmi veľa zážitkov. „Možno, až raz budem starý a budem ovládať gramatiku, tak o tom napíšem aj knihu,“ smeje sa. „Drvivá väčšina zážitkov je naozaj príjemná a rád na ne spomínam. Samozrejme, nájdu sa aj také, ktoré mi síce teraz pripadajú občas aj vtipné, ale vtedy by mi nikto nezastrčil do zadku ani zastrúhaný vlas. Naposledy nás napríklad v NASA naháňala ochranka, keďže sme vbehli na motorkách tam, kde sme nemali čo robiť. Vraj sme sa dopustili nejakého zločinu. Ale dopadlo to dobre a návštevu sme si následne užili. Vždy je na čo spomínať a vždy sa dá zažiť niečo nové…“

Sen o osemdesiatke

Hoci spočítať kilometre strávené v sedle motorky za celý život je prakticky nemožné, vo Vladimírovom prípade sú to už istotne pekné státisíce a on dúfa, že ďalšie státisíce ešte v ďalších rokov pribudnú. Kam sa chystá najbližšie? „V januári sme sa vrátili z teplej Floridy a koncom marca už odlietame na krátky týždňový trip do Las Vegas a okolia. Cez leto sa chystám precestovať kúsok Európy a budúci rok, 25. januára, sa vraciame opäť k protinožcom do Austrálie.“

A aký je Vladimírov najväčší motorkársky sen? „Nikdy som taký nemal, ale ak by som si mohol vybrať, chcel by som na motorke sedieť aspoň do osemdesiatky a stále veľa cestovať…“  

Kristína Chudá

Článok vyšiel v partnerskom týždenníku Záhorák


.

BM: Ustekana sobota