Náš región je bohatý nielen na prírodné krásy, ale za sebou má aj bohatú históriu. Kedysi bol domovom Keltov, v čase Rimanov sa po ňom preháňali germánske kmene, zrodilo sa tu významné centrum Veľkomoravskej ríše a do jeho vývoja významne zasiahli aj Habsburgovci. Z dávnej minulosti sa nám zachovali aj niektoré vzácne pamiatky, mnohé ďalšie však možno iba čakajú na svoje objavenie, aby znovu ožili ako bájny Fénix. Práve na túto tému sme sa porozprávali s Petrom Grznárom, pamiatkarom Krajského pamiatkového úradu Trnava.
Máme na Záhorí historické pamiatky, ktoré si zaslúžia pozornosť pamiatkarov a Záhoráci by mali byť na ne patrične hrdí?
Áno, samozrejme. Územie dnešného Slovenska bolo niekoľko storočí súčasťou Rakúskej monarchie a práve Záhorie sa nachádzalo relatívne blízko Viedne, kde sídlili vládnuci Habsburgovci. To je aj dôvod, prečo si cisárovná Mária Terézia vybrala Holíč, kde vybudovala na mieste staršieho vodného hradu jedno zo svojich cisárskych sídel. Ešte viac prispel k celkovému rozvoju Záhoria jej manžel František Štefan Lotrinský, ktorý si vybral Holíčske a Šaštínske panstvo na vybudovanie rozsiahleho systému hospodárskych stavieb súvisiacich s chovom hospodárskych zvierat a poľnohospodárskou funkciou, či výrobou. Išlo o rôzne sýpky, stodoly, mlyny, ovčiarne, kravíny, bažantnice, veľmi známa je manufaktúra na výrobu majoliky v Holíči, rozsiahly žrebčín či známa kačenáreň v Kopčanoch. Zaujímavé sú ale aj ďalšie objekty schopné produkovať zisk, či efektívne spravovať majetky, ako boli prenajímateľné hostince, horárne, domy lesníkov, správcov, záhradníkov, porybných a podobne. Uvedené architektúry predstavovali v 18. storočí vrchol dobovej stavebnej kultúry z hľadiska veľkorysých dimenzií, kvalitných stavebných materiálov a špičkového remeselného prevedenia. Mnoho z nich sa zachovalo až dodnes a stále sú využívané, čo najlepšie ukazuje, ako solídne a nadčasovo boli postavené.
Ktoré sú podľa vás tie najvzácnejšie?
Tých dominánt je viac, ani neviem, kde skôr začať. Určite sem patrí medzinárodný archeopark Mikulčice – Kopčany s unikátne dochovaným veľkomoravským kostolíkom z 9. storočia, spomenutá cisárska rezidencia v neďalekom Holíči, ale i veľmi pekné historické centrum Skalice s veľkou koncentráciou kultúrnych pamiatok z rôznych období. Pre akcentovanie estetických a historických kvalít pamiatok je ale dôležité aj ich bezprostredné okolie, a to je ďalšia devíza Záhoria. Tým, že nedošlo k industrializácii tohto územia a výstavbe nadmerného množstva nevhodných výrobných, dopravných a skladových stavieb, nachádzajú sa pamiatky v kultivovanej, historicky autentickej kultúrnej krajine. O akú hodnotu ide, si vždy spomeniem, keď v televízií pozerám Tour de France, toto rodinné striebro francúzskeho športu. Cyklisti na záberoch prechádzajú nádhernou kultivovanou krajinou posiatou historickými stavbami a domnievam sa, že toto je aj jeden z dôvodov svetovej popularity tohto podujatia.
Pri ochrane pamiatok zrejme spolupracujete aj so samosprávou. Ako hodnotíte túto spoluprácu?
Vo väčšine prípadov je dobrá, pretože vo vedení samospráv sú často miestni ľudia, ktorí majú k svojej obci či mestu osobný vzťah. Tí si prirodzene uvedomujú, že kultúrne pamiatky alebo archeologické nálezy sú kultúrnym dedičstvom, ktoré je potrebné chrániť. Tí šikovnejší zároveň vedia na obnovu pamiatok získať prostriedky z rôznych grantov, čo aspoň čiastočne minimalizuje záťaž obecného rozpočtu.
Máte aj nejaké negatívne skúsenosti, napr. zo strany niektorých vlastníkov objektov, ktoré patria k historickým pamiatkam?
Áno, samozrejme, zväčša sa to týka neúdržby pamiatky, či rôznych nepovolených zásahov, ktoré pamiatku poškodzujú. V nedávnej dobe sme sa stretli aj so snahou vybudovať obrie logistické centrum na cennom území medzi spomínaným Kostolom sv. Margity v Kopčanoch z 9. storočia a rezidenciou Márie Terézie v Holíči. Odborníci, ako aj väčšina verejnosti, tieto snahy odmietli. Diskusiu, ktorú stavba vyvolala, vnímam ako pozitívny signál, pretože ľudia si začínajú uvedomovať, že kultúrne dedičstvo nie je len nejaká prastará stavba, ktorá by sa mala chrániť, ale niečím omnoho viac. Je to súčasť ich pociťovanej identity a doklad šikovnosti, umu a kvalitného remesla ich predkov. Pamiatky sa tak stávajú dôvodom na oprávnenú hrdosť, ako aj neustálou výzvou pre našu generáciu. Dokážeme my v 21. storočí vytvoriť také hodnoty, ktoré budú obdivovať a chrániť naši potomkovia? Priblížime sa k ich remeselnému majstrovstvu? A preto ochrana našich pamiatok nie je druh svojrázneho staromilectva, ale predovšetkým investícia do budovania nášho vzťahu ku krajine, k našim predkom, a vlastne i potomkom, ktorí sa ešte len zjavia na scéne. O tom, že to má širší význam, svedčí rozvoj turistického ruchu a s tým súvisiacich služieb a pracovných príležitostí všade tam, kde sa k svojmu kultúrnemu dedičstvu stavajú citlivo.
Sú podľa vás na Záhorí miesta, objekty, ktoré by si zaslúžili ochranu pamiatkarov?
V súčasnosti Krajský pamiatkový úrad Trnava systematicky mapuje práve barokové stavebné dedičstvo Františka Lotrinského na Záhorí. Zisťujeme, že mnohé stavby z tohto obdobia stále existujú, sú v relatívne dobrom technickom stave a niekedy dokonca slúžia na to, na čo boli pred bezmála tromi storočiami postavené. V poslednom období sme napríklad riešili rozsiahlu barokovú sýpku v Gbeloch, či obhliadali hospodárske stavby z 18. storočia na majeri v Petrovej Vsi, ale aj iné drobné stavby v rôznych katastroch. Veľmi zaujímavou, no nedocenenou stavbou, sú aj pozostatky renesančného kaštieľa s bastiónovým opevnením na mieste známeho Šaštínskeho hradu, spomínaného už pred vyše 700 rokmi. Stavba, značne doničená socialistickým prístupom k pamiatkam, slúžila dlhé roky ako textilná fabrika, ide o známu Trikotu. Pri prípadnej rekonštrukcii, ktorá bude rešpektovať historické hodnoty stavby, má tento objekt potenciál stať sa ďalšou dominantou mesta Šaštín-Stráže popri známej bazilike.
Zaznamenali archeológovia alebo pamiatkari na území Záhoria v ostatnom čase nejaké nové objavy?
Posledné roky priniesli v oblasti archeológie mnohé nové objavy, a to na vcelku neočakávanom mieste – pri ťažbe dreva v borových lesoch. Pri ťažbe na viatych pieskoch, ktoré sú práve pre Záhorie typické, sa uskutočňuje pomerne hlboká mechanizovaná skrývka terénu, ktorá narúša pozostatky pravekého a slovanského osídlenia. Práve vďaka tomu sme ho objavili. Ukazuje sa totiž, že Záhorie, ako súčasť tzv. Jantárovej cesty vedúcej z juhu Európy až k Baltskému moru, bolo v minulosti pomerne husto osídlené, určite viac, ako sme si doteraz mysleli. V dobe rímskej išlo o germánske kmene, v období predtým o Keltov. V priebehu vrcholného stredoveku sa Záhorie stalo súčasťou pohraničného pásma Uhorska nazývaného aj konfínium. Toto územie bolo relatívne riedko osídlené, pretože išlo o hraničné pásmo. No v predošlom období sa na západnej hranici Záhoria pri rieke Morave nachádzalo aj jedno z centier Veľkomoravskej ríše, známe Mikulčické hradisko Valy, čo svedčí o význame Záhoria aj vo včasnom stredoveku.
Myslíte si, že toto územie je prebádané dostatočne, alebo je ešte stále čo objavovať?
Ako ukazujú posledné nálezy, Záhorie nevydalo ešte všetky svoje tajomstvá. Napredujú aj metódy archeologickej vedy, využívajú sa rôzne prírodovedné analýzy, ktoré nám pomáhajú určiť vek nálezov, rekonštruovať prírodné prostredie v dávnej minulosti, či dozvedieť sa viac o populácii našich predkov. Ukazuje sa rovnako, že systém pamiatkových úradov predpisujúcich archeologické výskumy pri stavbách či ťažbe je veľmi prínosný pre poznanie našej minulosti. Osobne sa veľmi teším na objavy v najbližších rokoch či desaťročiach, ktoré, ako verím, ešte v mnohom prepíšu dejiny Záhoria v praveku a stredoveku.
Rozhovor vyšiel v partnerskom týždenníku Záhorák
