Najväčšie a najvýznamnejšie sviatky kresťanského cirkevného roka Veľká noc nesú v sebe prvky kresťanskej vierouky, ale aj niektoré zostatky obradov našich slovanských predkov z predkresťanského obdobia. Celé veľkonočné obdobie je preto popretkávané náboženskými obradmi i ľudovými tradíciami, ktoré sa vzájomne dopĺňajú a vytvárajú neopakovateľnú atmosféru.
Kvetnou nedeľou (po novom Palmovou nedeľou) sa začínalo obdobie veľkonočného týždňa alebo svätého týždňa, ktorý sa niesol v znamení príprav na Veľkú noc. V domácnostiach vo veľkom upratovali, pripravovali veľkonočné pokrmy, piekli tradičné koláče ako je pletený sladký koláč z kysnutého cesta „cauetka“, bábovka „gugla, makovník, orechovník, osúchy s rôznymi posýpkami a koláč v tvare baránka. Na „zelený štvrtek“ zaviazali na kostole zvony a tak stíchli až do „bíuej soboti“, kedy sa opäť rozozvučali večer po „skríšení“. Namiesto zvonenia sa na kostolnej veži len rapkalo rapkáčmi a klepalo drievkami. Ľudia zachovávali pôst a zvykli variť zelené pokrmy – napríklad špenátový prívarok s vajíčkom. Ak nemali k dispozícii špenát použili mladú žihľavu alebo v niektorých prípadoch aj zelené listy šťaveľa (v záhoráckom dialekte „šťavík“.)
Na „Velkí pátek“ ešte pred východom slnka bolo zvykom umývať sa v potoku, aby boli všetci po celý rok zdraví. Voda symbolizovala očistu, zdravie a v neposlednom rade i krásu. Mladé devy verili, že potom budú „dríčné“. Aby bol akt očisty efektívny, pri umývaní bolo treba takto odriekať:
Vodičko čistá,
ti tečeš z ran Ježiša Krista.
Ti obmívaš brehi aj drobné kameňí,
umi aj mja, hríšné stvoreňí.
Veľký piatok bol dňom smútku, dňom Kristovej smrti. Bolo prikázané dodržiavať prísny pôst alebo konzumovať len pôstne jedlá: biele polievky, obvarené cestoviny s posýpkou, kyslé ryby, pila sa čierna žitná káva. Veľký piatok bol jediný deň v roku, kedy sa v katolíckych kostoloch neslúžila svätá omša. Ľudia chodili do kostola, ale len sa pokloniť a pomodliť k symbolickému Ježišovmu hrobu. Zdržiavali sa po celý deň prác so zemou, pretože v nej ležal ukrižovaný Kristus. Gazdovia pozorne sledovali počasie. Dážď v tento deň predznamenal „žížniví“ (suchý) rok.
Biela sobota bola pokračovaním pôstu a vrcholila „pálením Judáša“ pri kostole, kde sa symbolicky spaľovali zvyšky svätených konárikov alebo suchej výzdoby. Oheň okrem očistnej funkcie prinášal teplo, svetlo a nádej. Omša sa konala po zotmení a trvala do neskorých hodín. Bohoslužbou, procesiou v kostole a okolo kostola nazývanou „skríšení“ sa skončilo obdobie 40 dňového pôstu. Po návrate z kostola sa už mohli začať konzumovať mäsité jedlá.
Na Veľkonočnú nedeľu sa svätili v kostole pokrmy. Gazdiné si do pletených košíkov alebo tašiek vyložených vyšívaným sviatočným obrúskom naukladali varené maľované vajíčka, čerstvé vajíčka, údené mäso (najčastejšie lopatku), čistý pletený koláč „cauetku“, bábovku „guglu“, pečeného cukrového baránka, chlieb, niekedy aj chren a takto prinášali jedlo na posvätenie do kostola.
Vajíčka pôvodne maľovali prirodzenými farbami napríklad odvarom zo šupiek z cibule alebo odvarom z čiernej kávy. Po uvarení ich pretreli masťou kvôli peknému lesku. Šikovnejšie dievčence alebo gazdinky obliepali vajcia ešte pred uvarením v niektorom odvare bylinkami, ktoré vytvárali zaujímavý dekor alebo pokvapkali vajíčko pred varením voskom. Až neskôr sa na maľované vajcia lepili rôzne kupované nálepky s jarnými motívmi alebo sa používali kupované špeciálne farby na vajíčka.
Bolo zaužívané, že z posvätených, z kostola prinesených pokrmov, musia všetci trocha zjesť, aby si zachovali zdravie, silu a boli ako rodina súdržní. Kosť z údenej posvätenej lopatky pripevnili na maštaľné dvere alebo priamo do maštale, aby ochránili statok od zlých síl, ktoré by mu mohli spôsobiť neželané choroby a kravám úbytok mlieka.
Pod vplyvom kresťanstva sa rozšírila konzumácia niektorých špecifických veľkonočných jedál, ktoré vychádzali z kresťanskej symboliky. Patrilo k nim napríklad sladké pečivo v podobe veľkonočného baránka, pečené v hlinenej alebo plechovej forme. Koláč v tvare baránka býval bohato zdobený polevou z cukru a vaječného bielka. Baránok mal na krku uviazanú mašličku, oči mal zo zrniek kávy a vystavovali ho v okne od ulice. Častokrát ho ani nekonzumovali, lebo slúžil len ako dekorácia. Dôležité miesto v sviatočnom jedálnom lístku patrilo aj mäsitým pokrmom, ktoré boli po dlhom pôste vítanou zmenou v stravovaní. Prednosť malo údené posvätené mäso, bravčovina, hydina, ale podľa možností aj mladá kozľacina z domáceho chovu.
Veľkonočný pondelok patril neviazanej zábave – chlapčenskej a mužskej šibačke po záhorácky „šlahačke“. Kým dni svätého týždňa a samotná veľkonočná nedeľa mali svoje pevné miesto v dedinskej komunite a boli popretkávané náboženskými úkonmi, šibačka na veľkonočný pondelok bola spontánnym prejavom najmä medzi mladou generáciou. V Zohore rovnako ako aj v iných obciach na Záhorí sa spravidla len šibalo „šlahalo“ a občas sa voňavkovalo tradičnými voňavkami ako bola konvalinka alebo orgován. Oblievačky praktizovali až neskôr v 60. a 70. rokoch starší mládenci, zrejme v dôsledku informácií z iných regiónov. Menší chlapci začali používať striekacie pištoľky naplnené vodou, neskôr plastové fľaše a starší i plastové vedierka. „Šlahat“ chodili malí chlapci, ale aj školáci a regrúti, rovnako i ženáči. Školopovinní chlapci sa snažili navštíviť domácnosti svojich spolužiačok, starší mládenci prichádzali za svojimi frajerkami, dospelí navštevovali príbuzné, susedy a známe. „Šlahalo“ sa korbáčmi, upletenými z vŕbového prútia. Zelená ratolesť a korbáče z nej upletené boli znakom obnovy prírody, pričom sa pri šibaní mala preniesť sila z prírody na ľudí. Približne v 70. rokoch 20. storočia prišli do módy korbáče z „bužírky“, z farebne obalených drôtikov alebo sa šibalo vareškami. To sa praktizovalo hlavne na veľkonočných zábavách, ktoré organizovali rôzne korporácie spravidla v nedeľu a keď sa nedeľa prehupla do veľkonočného pondelka, tak už priamo na zábave začala „šlahačka“ vareškami, paličkami, prútikmi, ale aj korbáčmi.
Dospievajúci chlapci si už pred Veľkou nocou plietli dlhé korbáče z prútia smútočnej vŕby a nosili ich na pleciach v skupinkách po 4-5. Okrem toho mal so sebou každý ešte aj malý korbáč. Na korbáč im dievčence uväzovali farebné stužky. Takýto omašľovaný korbáč zvykli pripevniť v krčme na stenu a tam zostal do nasledujúcej Veľkej noci. Šibanie sa stalo kolektívnou záležitosťou, nebolo doménou len chlapcov a mládencov, ale každý manžel a otec sa snažil vyšibať doma svoju manželku a dcéry a potom išiel šibať príbuzné a známe. Dievčence, ale aj dospelé ženy, boli v zásade radi keď ich“ šlaháči „neobišli, lebo verili, že po šibaní už „neoprašivjejú“. „Šlaháčov“ zvykli obdarovať vajíčkami, pohostiť vareným údeným mäsom s chrenom, chlebom, vínom, pálenkou, koláčmi. Ak prišli chlapci z rodiny, dostali aj finančnú odmenu. Malí chlapci pri šibaní odriekali nasledujúcu riekanku:
Šibi ribi,
masné ribi.
Dávaj vajca ot korbáča,
Ked mi nedáš, višlahám ťa.
Pri šibaní dospelejších dievčat a hlavne zrelých žien sa šibačka nezaobišla bez komentára: abi tí ruki neboleli a dobre robili, abi tí nohi dobre bjehali, abi ten chrbet dobre noše vuačiu, abi tá huba nepapulovaua, aby tá huava rozmýšlaua….
V Zohore sa v 60.-70. rokoch 20. storočia rozšíril zvyk na „šlahačku“ navštevovať krstných rodičov nielen so zámerom vyšibať ich, ale najmä deti v predškolskom veku rovnako dievčence i chlapci si chodili spolu s otcom ku krstným rodičom po výslužku „pro šlahačku „– okrem sladkostí, ovocia, maľovaných vajíčok a peňazí dostávali aj okázalé dary – kolobežky, trojkolky, mechanické hračky, bicykle, dievčatká dostávali bábiky, kočíky. Deti, ktoré išli na jeseň prvýkrát do školy si vyšlahali od krstných rodičov alebo aj od starých rodičov školské aktovky s pomôckami. Veľká noc sa tak stávala príležitosťou na prestížne obdarúvanie, ktoré má pokračovanie aj v dnešných časoch.
V minulosti bol rozšírený zvyk, že chlapci a muži šibali len dopoludnia, preto sa so šibaním začínalo už skoro ráno, častokrát boli dievčence ešte v posteli a poobedie patrilo dievčenskej šibačke. Rovnako utorok šibali dievčence chlapcov napríklad v škole. Tento zvyk však zanikol a nepretrval do súčasnosti, ako je to v prípade chlapčenskej a mužskej šibačky.
Veľkonočná šibačka je jednou zo zachovaných tradičných zvyklostí v našej dedine, pretrvávajúcich až do súčasnosti.
Oľga Drahošová
