Je rezbárom, sochárom, aj publicistom. Otec troch detí žije a tvorí v rodnej obci Kátov v okrese Skalica. Vzťah k drevu získal už v ranom detstve, od otca tesára. Je autorom myšlienky Kvetinových dní, ktoré sú známe aj na medzinárodnej úrovni. Všestranný umelec Andrej Irša (51) nám porozprával aj o tvorbe s motorovou pílou a rezbárskom Olympe.
Kedy ste si, ako sa hovorí, prvýkrát pričuchli k drevu?
Keďže otec bol tesár, ako chalan na dedine som si začal s drevom rozumieť veľmi skoro. Dá sa povedať, že najviac ma ovplyvnil otec, aj keď v mojom prípade nevlastný. Mal som v dielni a v stodole dostatočné zázemie, materiál, nástroje, aj prvé vedenie.
Zatiaľ čo ostatní chlapci hrali futbal, vy ste vyrezávali figúrky?
Prvý profil tváre do polienka trojuholníkového prierezu som vyrezal ako šesťročný capart. Tajne, proti vôli rodičov. Dnes je trojuholníkový prierez toho polienka tvarom môjho loga. Futbal ma nelákal, ale iné veci áno. Ako deti sme boli viac vonku ako doma. Dodnes ma teší, že sme nepodpálili stoh, v ktorom sme fajčili. Našťastie, už v tretej triede som po víťazstve vo fajčiarskej súťaži s fajčením prestal a v dielni som sa naučil kázni a bezpečnejším činnostiam.
Bolo niečo, čo vás v začiatkoch takmer odradilo od rezbárčenia, nejaký doslova tvrdý oriešok?
Už prvé chodenie do rezbárskeho krúžku znamenalo aj povinnosť pracovať v stanovenom čase v dielni. Navštevoval som aj šachový a tanečný krúžok. Bolo krásne počasie a kamaráti takúto povinnosť nemali. Vtedy som naozaj zvažoval, či všetky tie záujmy a povinnosti stoja za to. Na druhej strane, naučilo ma to vedieť vydržať a dosiahnuť, čo som chcel.
Už vyše 20 rokov ste profesionálnym rezbárom. Čo všetko musíte urobiť za mesiac, aby ste uživili rodinu?
Zarobiť na seba, rodinu, dielňu, zamestnanca a iné záväzky, napr. na hypotéku. Oveľa dôležitejšie je ale to, čo som musel urobiť za posledných 30 rokov. Okrem prvotného pôsobenia u dvoch ľudových rezbárov (Ivana Tomeša a Františka Gajdu), som absolvoval intenzívnu výučbu pod vedením akad. sochára a reštaurátora Milana Flajžíka zo Smrdák a kybersochára Adama Krhánka z Brna. Naučil som sa aj zlatiť a pracovať so širšou paletou materiálov. Zložil som skúšky na inštruktora pre práce s motorovou pílou, inštruktora odborného výcviku a uzavrel dohodu na poskytovanie odbornej praxe pre absolventov škôl umeleckého zamerania. Popri práci rezbára som prevádzkoval portál Rezbárstvo.sk. a zároveň som bol redaktorom rezbárskeho časopisu Dotyky a cesty. Vo vlastnom náklade som vydal dve knihy. Intenzívne sa venujem 3D technológiám.
Existuje pre rezbára niečo ako ťažko dosiahnuteľný Olymp?
Do dreva sa veľmi ťažko spracúva riedke ochlpenie, mihalnice, oheň a voda. Sú však možnosti, ako sa to dá urobiť rezbárskymi „fintami“. Mal som možnosť rezať do slonoviny. Išlo o jemne rezanú sošku z 18. storočia, ktorej bolo potrebné dorezať poškodené časti. Krátko po tom sa začali zákony na opracovanie a obchodovanie so slonovinou sprísňovať, dnes to už nie je možné.
Čím sa cítite byť viac? Rezbárom alebo sochárom?
V slove rezba je REZ a dlaBAnie. To sú základné techniky, charakteristické pre toto remeslo. Sochárstvo nie je primárne zamerané len na drevo, rezanie či dlabanie, a navyše ide o umeleckú disciplínu. Len pod pojem rezbárstvo sa moja činnosť už nedá vtesnať.
Venujete sa aj rezbárstvu motorovou pílou, čo musí byť veľmi náročné. Vydali ste o tom aj publikáciu…
Ide o druhé prepracované a doplnené vydanie. Aj keď názov knihy vytvára dojem, že jej autor je „motorovým rezbárom“, nie je to tak. Obsah publikácie je širší. Je v nej vzorník dreva, výklad pojmov a popis techník, tiež niečo z histórie rezbárstva, základy výtvarnej anatómie, až po prácu s 3D technológiami.
Používajú rezbári pri práci motorovú pílu, aby mali skulptúru skôr dokončenú?
Motorová píla je jedným z najefektívnejších strojov, akým sa dajú tvarovo náročnejšie objekty z masívu opracovať. Zároveň je podľa prieskumu medzi rezbármi najpoužívanejším zariadením na tvarové opracovanie dreva. Používajú sa aj elektrické, akumulátorové a pneumatické reťazové píly. Na precíznejšie opracovanie slúžia špeciálne výtvarnícke lišty s jemným delením reťaze.
Ako sa udržujete v kondícii, aby ste motorovú pílu zvládli? Posilňujete?
To netreba. Práce v dielni sú veľmi bohaté na pohyb, aj námahu. Špeciálne pri socharine sú činnosti značne premenlivé a dostatočným cvičením je samotný proces. V dielni som často oveľa dlhšie, ako je bežný pracovný čas.
Pri rezbe motorovou pílou stačí chvíľa nepozornosti a je problém …
Ťažký úraz som našťastie nezažil, ale videl som rany kolegov. Drobné úrazy, ako je odretie, porezanie o hranu zuba, či dreva, popálenie o výfuk, trieska v ruke, alebo v oku, sa občas stávajú aj pri dodržiavaní bezpečnosti a ochrany zdravia. Stačí poryv vetra, nesprávny úkrok, nepredvídateľná okolnosť…
Tvoria s motorovou pílou aj ženy?
Dnes už áno, ale v minulosti sa s takou možnosťou nerátalo. Píly boli oveľa ťažšie. V súčasnosti sa používajú relatívne ľahké píly s jemným delením reťaze a špeciálnymi vodiacimi lištami.
Kde sú najlepší motoroví rezbári na svete?
U nás panuje rozšírený názor, že v USA a Kanade, pretože odtiaľ vraj motorové rezbárstvo pochádza. Tvrdí to aj český majster sveta v rezbe motorovou pílou. Ale nie je to tak. U nás sa motorové rezbárstvo etablovalo už v polovici 60. rokov a to úplne odlišným, reprezentatívnejším spôsobom. V Amerike išlo v začiatkoch o umeleckých amatérov, ktorí rezali medveďov, sovičky, orlov, či škriatkov. U nás sa už v roku 1967, v Moravanoch nad Váhom, konal 1. ročník sochárskeho sympózia, kde sa opracovávalo drevo motorovými pílami. Autormi boli sochári tzv. vysokého umenia a sochy boli vystavované na podujatí Socha piešťanských parkov. Toto podujatie trvá dodnes a má vysokú umeleckú úroveň.
Dúfate, že aspoň niektoré z vašich detí pôjde vo vašich šľapajach?
Rodičia by deti nemali nútiť k tomu, aby si cez ne napĺňali svoje ambície. Jedna z mojich sestier vyštudovala umenie na prestížnej Sorbonne, po tom, čo sa so mnou zúčastnila na niekoľkých sympóziách a „videla do toho“. Čiže v rodine nie som umelcom sám. Dcéra Simonka (17) študuje grafický dizajn v Hodoníne a syna Branka (14) čakajú prijímacie skúšky na povolanie elektrotechnického zamerania. Zdá sa, že sa to môže od môjho zamerania odkláňať, ale sám som profesiou strojár a tá mi bola pri niektorých zámeroch obrovským benefitom. Najmladšieho syna Miška (3) zatiaľ zaujímajú autíčka.
Ste spoluautorom Kvetinových dní v Kátove, ktorých 22. ročník sa uskutoční opäť v máji. Aké boli začiatky tohto úspešného podujatia?
Spresním to, som pôvodcom myšlienky Kvetinových dní. Veľmi dobre si pamätám počiatočnú fázu, keď som musel presviedčať kľúčové osoby, aby som ich pre túto myšlienku získal. Nebolo to jednoduché. Musím podotknúť, že na tom autorstve má zásluhu fungovanie v niekoľkých organizáciách, aj dovtedajšia aktívna účasť na jarmokoch. Tým, čo sa podieľali na organizácii, alebo majú akékoľvek iné zásluhy, patrí vďaka, uznanie, úcta, ale nie autorstvo.
Máte nesplnený sen, čo sa týka rezbárstva alebo sochárstva?
Nie. Snom je aj to, čo sa z akéhokoľvek dôvodu nedá zrealizovať. Preto by som nápady, túžby, predsavzatia a zámery za sny nepovažoval. To, čo si zaumienim, po zrelej úvahe spravidla aj zrealizujem. A ak nie, tak to za to nestálo. Mám niekoľko zámerov, ale tie, prirodzene, neprezradím. Ak si spomenieme na bod 4. môjho kódexu – zachovávame tajomstvá – platí to aj pre mňa.
Jozef Kollár
Rozhovor vyšiel v partnerskom týždenníku Záhorák
