Petr Vrátil je spoluzakladateľom legendárnej tanečnej skupiny UNO, ktorá svojho času nemala v Československu konkurenciu. V úspešnom muzikáli Drakula bol umeleckým šéfom tanečnej zložky, ako manažér spolupracoval s Ivetou Bartošovou a Leonou Machálkovou. V súčasnosti žije s manželkou Luciou v Skalici, kde obaja učia na ZUŠ Dr. Janka Blaha.
Skalica je síce krásna a historická, ale predsa, čo chýba rodenému Pražanovi v tomto malom meste?
Takto som o tom nikdy nepremýšľal. Od svojich 20 rokov žijem mimo Prahu, aj Československa, a nikdy som nemal pocit, že mi niečo chýba. Bolo úplne jedno, či žijem vo veľkomeste, malom meste, alebo na dedine, v Nemecku, Švajčiarsku, či na Slovensku. Veľmi záleží na tom, koho máte po svojom boku a akú partiu máte okolo seba. Predtým to, samozrejme, bolo UNO a dnes je to moja žena Lucka. Skalicu sme si ako domov vybrali zámerne, pretože Lucka tu má svoje korene. Žil a pôsobil tu jej pradedo, Dr. Pavel Blaho. Detstvo a prázdniny trávila v tomto meste so svojím dedkom JUDr. Jankom Blahom, operným spevákom a zberateľom ľudových piesní. Taktiež to máme odtiaľto o niečo bližšie do Prahy.
Ako sa dostal absolvent konzervatória – odbor ľudový tanec – k modernej TS UNO, ktorá bola od svojho vzniku (1986) absolútnou špičkou v ČSFR a úspechy žala aj v Nemecku a Švajčiarsku?
To je jednoduché, všetci stáli členovia UNO sú absolventmi Štátneho konzervatória Praha. Boli sme ročník so špecializáciou na ľudový tanec pre potreby Československého štátneho súboru piesní a tancov. A práve tam sme – Richard Hes, Dana Gregorová a ja – založili UNO. Neskôr do nej prišli aj ostatní naši spolužiaci.
Šéfa skupiny Richarda Hesa údajne pri choreografii inšpirovali videoklipy Michaela Jacksona. Ako si spomínate na spoluprácu s ním, ale aj s Richardom Genzerom, ktorý sa neskôr presadil aj v televízii?
Videoklipy Jacksona ovplyvnili nás všetkých. V tej dobe to bolo niečo úplne nové a nevídané, choreografia, tanec a aj kostýmy. Je logické, že sme to hltali a chceli sme sa k tomu čo najviac priblížiť. Asi najviac to bolo poznať vtedy, keď vyšlo cédečko Bad a k tomu videoklipy. Hneď potom Richard vytvoril choreografie v tomto duchu na niektoré piesne, ktoré mali veľký úspech doma aj v zahraničí. Richard nás veľmi dobre poznal a vedel, čo má na koho stavať. Niekedy sa stalo, že sa to veľmi dobre netancovalo, ale nebol problém to zmeniť. Keď niekto prišiel s návrhom, ako to urobiť lepšie, Richard s tým vždy súhlasil. Týkalo sa to najmä akrobacie, alebo partnerskej práce a zdvíhačiek. Nehovorím, že to vždy prebehlo v pokoji a bez emócií. Richard bol geniálny choreograf s úžasnou víziou a výbornými nápadmi. Škoda, že nás opustil tak skoro, mohol ešte pre tanečný svet toho veľa urobiť. Ale čo je dôležitejšie, bol výborný kamarát. Richard Genzer (Geňa) je trochu iná kapitola. Do UNA prišiel až po ukončení konzervatória, kde tiež vyštudoval ľudový tanec. V tej dobe UNO už vystupovalo v divadlách, TV programoch, jazdilo po zájazdoch… Nezažil éru barov, diskoték a varieté, keď sme ráno trénovali, odpoludnia bol gymnastický tréning a v noci sme mali vystúpenie. Keď prišiel, okamžite sa stal benjamínkom súboru, nepokazil žiadnu srandu. Bol a je veľmi dobrým tanečníkom. Poznáme sa už od detstva, naše babičky mali chalupy skoro vedľa seba, jazdili sme k nim na prázdniny. Geňa nie je sám, kto sa po ukončení TS UNO presadil v televízii. Všetci pokračovali úspešne, aj v iných odboroch, nielen v kultúre.
Čo majú ľudový a moderný tanec spoločné?
Každý tanečník by mal mať klasické základy a je jedno, či je klasikár, ľudovkár, alebo modernista, a potom sa ďalej špecializovať na smer, ktorý si vyberie. Ľudovky s moderným tancom toho veľa spoločného nemajú, ale niektoré prvky alebo akrobacie sú dosť podobné. V modernom tanci sa tiež používa veľa zdvíhačiek a partnerské práce, ktoré majú základ v ľudovkách. Pre tanečníka ktorý má vyštudovaný odbor ľudový tanec, je oveľa jednoduchšie prejsť na moderný tanec.
Niektorým choreografom sa páči vnášať moderné prvky do predstavení folklórnych súborov, iní to odsudzujú. Čo si o tom myslíte?
Ja to tiež nemám veľmi rád. Folklór je krásny taký, aký je, či je český, alebo slovenský. Určitá štylizácia tam, samozrejme, môže byť, ale stále vychádza z folklóru. Všetko ostatné tam nepatrí, a už vôbec nie moderné prvky. To je taká dehonestácia národného kultúrneho dedičstva. Potom je ale druhá vec, a to napr. muzikál. Pokiaľ sa do moderného tanca zasadí pár ľudových prvkov, nie je to nikdy na škodu. Záleží na tom, ako citlivo sa toho choreograf zhostí a kam to zaradí. Pamätám sa, že UNO malo jednu takú choreografiu so Světlanou Nálepkovou, keď práve v modernom tanci boli zasadené prvky z ľudoviek. V zásade to ale neodsudzujem.
V muzikáli storočia, ako nazvali Drakulu (premiéra v r. 1995), ste boli umeleckým šéfom tanečnej zložky. Po 30 rokoch sa teraz chystajú obnovené predstavenia. Podieľate sa na nich?
TS UNO ukončila svoju činnosť v roku 1997 sériou vystúpení v Paláci kultúry. S Richardom sme obnovili tri najúspešnejšie celovečerné predstavenia – Šach mat, Nikitu & Biliár, a tým sme oficiálne ukončili jednu éru našich životov. Do muzikálu Drakula som nastúpil až po roku jeho hrania, mal som totiž ešte povinnosti v Nemecku na muzikáli KEEP COOL. Až potom som nastúpil ako umelecký šéf nielen v Prahe a Bratislave, ale aj v Prešove. Viem o tom, že Drakula má 30 rokov a chystajú sa obnovené predstavenia, ale na tom sa už nepodieľam a ani by to nešlo. Veľa vecí sa časom zmenilo nielen v réžii, ale aj v choreografii.
Ako manažér ste spolupracovali so speváčkami Ivetou Bartošovou a Leonou Machálkovou. Bolo to náročnejšie ako tancovať, alebo robiť umeleckého šéfa?
S Ivetou som spolupracoval 5 rokov a s Leonou 3 roky ako hlavný manažér. Nedá sa presne povedať, čo bolo náročnejšie, každá pozícia vyžadovala svoje, ale keď tak o tom premýšľam, tak asi najnáročnejšie je byť tanečníkom.
V čom sa od seba I. Bartošová a L. Machálková odlišovali?
Každá bola trochu iná, ale s obomi sa mi spolupracovalo veľmi dobre.
Je pravdou, že Leona, ktorá pochádza z Moravy, chodievala ako mladá spievať na Karlov most v Prahe, kde ju objavil Jiří Suchý a pozval ju do divadla Semafor?
Táto otázka by mala smerovať skôr na Leonu, ale je pravda, že mala angažmán v divadle Semafor.
Prečo už nie ste jej manažérom?
Prišla doba, keď som začal mať pocit, že mi život preteká medzi prstami a nemám na nič čas. V tej dobe som žil v Prahe a moja žena v Bratislave, vídali sme sa veľmi málo, pretože sme boli obaja až príliš pracovne vyťažení. Došlo to až tak ďaleko, že keď sme mali svadbu v Skalici, hrozilo, že bude bez nás a obrad bude v zastúpení, pretože ja som mal ísť na vystúpenie s Leonou do Viedne a Lucka s Michalom Davidom. Nakoniec to ale dobre dopadlo a svadbu sme absolvovali. Preto som sa s Leonou dohodol o ukončení spolupráce a odišiel za manželkou do Bratislavy.
V súčasnosti učíte aj s manželkou na ZUŠ v Skalici. Ako môže pedagóg ovplyvniť, aby sa talentované dieťa dostalo čo najďalej?
Veľa záleží na tom, ako chce na sebe pracovať. Keď nechce, tak sa môžete snažiť ako chcete a nedosiahnete nič. Ale sú aj opačné prípady, a to je potom radosť s takým tanečníkom pracovať a posúvať ho ďalej. Moja žena má vyštudovaný operný spev a učí aj moderný spev. Už niekoľko rokov má v triede sestry Hanu a Petru Horské, ktoré sú talentované, ale aj nesmierne pracovité. Je radosť s nimi pracovať a posúvať ich hranice možností vyššie v technike, aj v náročnosti piesní. S manželkou spolupracujeme na muzikálových číslach, v ktorých ja staviam choreografie a Lucka má pod palcom spev.
Pomáhate manželke s jej agentúrou, ktorá zastupuje českých umelcov na Slovensku. Čo je náplňou vašej práce?
Lucka vlastní a riadi svoju agentúru už 25 rokov. Sprostredkúva českým umelcom rôzne akcie, ako sú firemné a plesové vystúpenia, televízne a filmové nakrúcania, rozhovory do rádií, stretnutia s novinármi, koncertné turné. Ide o popredných umelcov českej populárnej scény. Jej práca nie je však len o tom, že dohovorí vystúpenie, ale musí skontrolovať a zaistiť veľa vecí s tým súvisiacich, ako je ubytovanie v hoteloch, technika, zázemie, plánovanie zvukových skúšok… V takýchto chvíľach nastupujem v našom tandeme aj ja. Snažím sa trochu ju odľahčiť od organizačných vecí. Fungujeme spolu veľmi dobre…
Jozef Kollár
Článok vyšiel v partnerskom týždenníku Záhorák
