Práca roľníka v minulosti bola v každom ohľade počas celého kalendárneho roka veľmi náročná. V letnom období sa poľnohospodárske práce zintenzívnili a gazdovia začali zbierať úrodu.
Koncom júna na Petra a Pavla, v závislosti od počasia a zrelosti obilnín, začínala žatva „žňa“ – práca spojená so zberom dozretého obilia. Žatva patrila k namáhavým činnostiam, ale bola pre gazdov očakávaným vyvrcholením hospodárskeho roka. Žatevné práce si vyžadovali množstvo pomocníkov. Preto bohatší gazdovia v dedine, ktorí obhospodarovali väčšie polia, využívali formu susedskej a rodinnej vzájomnej výpomoci alebo si najímali za dohodnutú odmenu pomocníkov „tovaricháru“.
Chudobnejší ľudia, ktorí nemali svoj vlastný záprah, ale vlastnili role, odrábali pri žatve dohodnutý počet dní za zapožičaný záprah. Pracovať na poli sa začínalo ešte pred východom slnka a končilo sa neskoro večer. Najskôr sa žali oziminy a potom jariny. Všetky práce sa robili ručne. Obilie sa žalo kosami. Aby bol zabezpečený plynulý chod kosenia, za koscom postupovala žnica, ktorá odoberala kosákom pokosené obilie a v hrstiach ho kládla na zem na pripravené povrieslo „provrísuo“. Povriesla sa vopred pripravili z ražnej slamy, neskôr sa používal špagát. Hrste obilia ukladali viazači do snopov a viazali. Snopy ukladali do „mandlíku“. Po skončení žatvy obilie v snopoch z poľa pozvážali do stodôl a neskôr pri peknom počasí mlátili na priestranstve pred stodolou alebo priamo v stodole na „mlatovni“. Spočiatku sa mlátilo cepami, neskôr si bohatší gazdovia samostatne alebo aj spoločne kupovali mláťačky na ručný alebo aj benzínový pohon, rovnako aj vejačky. Hospodárstva sa postupne modernizovali a prácu si mechanizovali. Vymlátené obilie sa pred uskladnením čistilo viatím za pomoci vetra a na hrubších sitách „rešetách “od pliev. Obilie sa pred uložením muselo vysušiť a roztriediť podľa využitia – na mletie na múku, na siatie ako osivo a na krmivo pre hospodárske zvieratá. Čisté zrno sa uskladňovalo v truhliciach na obilie, umiestnených v komore alebo na povale. Žatvu bolo treba čo najskôr dokončiť, lebo dažde a búrky hrozili v letnom období takmer denne.
Po skončení žatevných prác bolo zvykom poďakovať za dobrú úrodu, ale patrilo sa zároveň aj pohostiť všetkých pomocníkov. Preto jednotlivé gazdovstvá pripravovali na záver žatvy slávnosť s pohostením dožinky. Tie majú pôvod ešte v predkresťanskom období, kedy sa verilo, že prosperitu hospodárstva a zdravie členov rodiny riadili nadprirodzené sily. Magická funkcia dávnych dožiniek sa zmenila na ďakovnú a stala sa oslavou ťažkej práce roľníka. Gazdovia sa sami aktívne zúčastňovali na žatve a preto si vážili prácu pomocníkov. Bez nich by žatvu ťažko zvládli.
Z najkrajších klasov žnice uplietli zo všetkých druhov zožatého obilia veniec a do neho zaplietli najskôr poľné kvety, neskôr to boli vyrobené papierové kvety a stužky. Vybraný pár z mladých žencov a žníc, sviatočne vyobliekaných v krojoch, priniesol veniec do domu gazdu a gazdinej v sprievode ostatných pomocníkov. Niekedy sa priviezli na vyzdobenom voze v sprievode hudby. Mladý pár žencov sa takto prihováral domácim:
Miuí náš hospodár, miuá hospodiňko. Už sme vám požali, de ste enem co mjeli. Ked sme to spravili, vjence sme uvili, abi sme vám hospodáru tento dali do daru a Boha prosili, abi vám dau posiui, abi ste mjeli tolko pjekních dzecí, kolko je v temto vjenci kvící, abi ste dicki tolko pásli statku, kolko je v temto vjenci kuáskú. Abi sme od vás dostali tolko súdkú piva, kolko očú sa tu na vás dzíva. Abi nám naša hospodiňka daua plní súdek červeného vínka. A proto, miuí hospodáru, prijmite od nás tento vjenec do daru.
Gazda s gazdinou pomocníkov pohostili, pripravili oldomáš, pretože bolo zvykom, že náklady pri nájomnej práci a výpomoci znášala rodina, pre ktorú zúčastnení pracovali. Veniec zavesili v dome alebo pod strechu, kde zostal do druhého roku. Pohostenie a zábava, ktorá nasledovala bola nevyhnutným uvoľnením a oddychom po namáhavom pracovnom nasadení pri zbere obilia. Ostatné zberové práce boli tiež dôležité, ale žatva bola z pohľadu hospodárov najhlavnejšia a najťažšia práca.
Dožinky sa nezaobišli ani bez prednášania vinšov a spevu dožinkových piesní. Ich autormi boli často krát dedinskí učitelia, prípadne dedinskí „písmáci“, ktorí mali schopnosť vyjadrovať sa vo veršoch. V našej obci sa zásluhou folklórneho súboru Zóhran zachovali nasledovné texty dožinkových veršov:
Bože nás požehnaj, šecko nám dobré daj,
Aj zdravjá, aj chleba, /:více nám netreba.:/
Bože nás požehnaj, aj ti naše volki,
co nám nazvážali /:žitka do stodouki.:/
Co sme nažali, kuáskú nazbírali,
na tem našem poli /:až nás huava bolí.:/
Už sme sa nažali žitka zeleného,
/:ešče sme nepili vínka červeného.:/
Gazdo náš, gazdo náš, daj nám už oldomáš,
/:daj nám ho ti z láski, zbírali sme kuáski.:/
Gazdo náš, gazdo náš, veseuích žencú máš,
/:a to šecko pro to, že sa o nás staráš.:/
Stodolečka plná žitka zeleného,
/:daj nám Bože zažit požehnáňá tvého.:/
Na tradíciu dožiniek na jednotlivých gazdovstvách v Zohore počas súkromného hospodárenia nadviazali aj spoločné obecné dožinky, organizované každoročne predstavenstvom Jednotného roľníckeho družstva (JRD) po jeho založení v roku 1952 vždy na konci augusta alebo začiatkom septembra. Bolo to slávnostné ocenenie práce roľníkov, spojené s pohostením a spoločnou zábavou, kedy predsedovi družstva krojovaná dvojica, tak ako v minulosti, odovzdala dožinkový veniec, pletený z klasov, zdobený farebnými stuhami a papierovými kvetmi. Veniec zavesili v kancelárii predsedu JRD.
Ďakovnú slávnosť s nesením dožinkového venca v krojovanom sprievode po dedine obnovili členovia divadelného súboru Šáchor v roku 2002 a následne v tejto aktivite pokračovali členovia občianskeho združenia Zohorské ozveny a členovia folklórneho súboru Zóhran. Krojovaná skupina prináša doteraz na jesenné hody do kostola veniec, uvitý nielen z obilných kláskov, ale aj z iných poľnohospodárskych produktov spolu s obetnými darmi farníkov. Všetci aktivisti majú veľkú zásluhu v nadväzovaní na tradície, čím obyčaje našich pradedov sú neustále v dedinskom kolektíve oživované a zachovávané pre nasledujúce generácie.
Oľga Drahošová
