Borskosvätojurčanky Zuzana a Hanka podľahli folklóru a už viac ako 13 rokov sú súčasťou detského folklórneho súboru (DFS) Juránek. Zuzana súbor založila a popri svojej práci mu venuje všetok svoj voľný čas. V súbore nesmela chýbať ani jej dcéra Hanka, ktorá si folklór tiež zamilovala.
Zuzka popri vedení súboru pracuje v oblasti zdravotno-hygienického dohľadu. K folklóru priviedla aj svoju dcéru Hanku. Tá sa folklóru venuje dlho, hrá na cimbal a popri tom študuje hudobnú vedu v Brne. My sme sa ich rozhodli spýtať, ako taký súbor na záhorí funguje.
Ako si sa dostala k folklórnemu súboru?
Z: K folklóru som sa dostala ako študentka strednej školy, keď sme išli do FS Dopravár na konkurz, ktorý som absolvovala úspešne a stala sa členkou od svojich 14 rokov. Zažila som v ňom najkrajšie roky študentského života. Dodnes vo FS Dopravár príležitostne pôsobím ako „senior“ tanečník, pre prípad vystúpení, ktoré sú zamerané na bývalých členov, naviac sme s „dopraváristami“ v celkom úzkom kontakte aj s našim DFS Juránek.
A ako vznikol DFS Juránek? V roku 2012 vznikol na podnet rodičov detí, ktorým chýbala nejaká záujmová činnosť u nás v Borskom Svätom Jure pre ich deti a keďže mi folklór bol najbližší, tak samozrejme smerovanie bolo od začiatku jasné, nebolo v podstate nad čím rozmýšľať.
H: A vlastne takto som sa dostala k súboru a všeobecne k folklóru aj ja. Mamina založila súbor a ako jej dcéra som tam nemohla chýbať.
Aká tradícia je typická pre folklór na Záhorí?
Z&H: Tradície ako také súvisia s folklórom, ale aká je špecifická pre Záhorie je veľmi ťažké povedať, keďže v každej obci sa zachovali niektoré tradície viac a niektoré menej, dokonca v niektorých obciach aj takmer žiadne. Všetko záleží na tom, či mal kto tie tradície zachovávať. Vo všeobecnosti je na Záhorí veľmi pekne zachovávaný zvyk viažuci sa k fašiangom. V Borskom Mikuláši, kde je zvyk asi najlepšie zachovávaný, chodia šablári, pričom vo vedľajšom Šaštíne chodia Turci…Preto je ťažko povedať aká tradícia je typická, ale u nás teda rezonuje najviac fašiangová.
Čo je najväčšou výzvou pri zachovávaní folklórnych tradícií na Slovensku?
Z: Toto je veľmi ťažká otázka, ale pokiaľ by som ju brala z môjho pohľadu, čo je pre mňa najväčšou výzvou, tak určite viesť deti a mládež k láske k folklóru ako takému. Každý z nás folklór a jeho podoby vníma inak, a to pretavuje potom do svojej tvorby. Mojim cieľom, ktorý som pri založení súboru mala, bolo odovzdať deckám najviac informácií a vedomostí v tejto oblasti a poskytnúť im možnosť zažiť to, čo som ako folkloristka zažívala ja, teda priateľstvo, radosť, hrdosť a atmosféru, ktorú môžete zažiť iba vo folklóre. Samozrejme, každá iná záľuba môže mať podobné hodnoty, avšak mne tieto folklórne boli najbližšie.
Ako veľkú výzvu vnímam pátranie po tradíciách ako takých, toto je pre mňa najťažšie, pretože ak už si aj myslíte, že ste sa dostali k tým správnym informáciám, stačí jedno zneistenie a ste na začiatku. Starých ľudí, ktorí nám informácie vedia podať je stále menej. My v súbore sa snažíme deti viesť k tradíciám hravou formou, nie len tým, že im povieme, že sa napríklad na Ondreja lialo olovo, ale naozaj to olovo aj na nácviku na Ondreja lejeme a rozprávame sa o tom prečo sa to robilo a k akému obdobiu a prečo sa daná tradícia viaže.
H: Pre mňa, ako členku súboru je na zachovaní nie len tradícií, ale všeobecne nejakého charakteru danej oblasti asi najťažšie zachovať autentickosť. Každá obec alebo teda celé oblasti sa dosť líšia. Nie len krojovo ale aj hudobne a tanečne. Preto si myslím, že je vždy celkom veľká výzva zachovanie autentickosti. Niekde sa tancuje jednokročka ťahom, niekde váhou, inde je dôležité byť v tanci rázny a „tvrdý“, niekde naopak mäkký a ľúbezný. V hudbe sa niekde hrá dôraz na druhú, inde zase na prvú a je dôležité to vedieť rozoznať.
Často vystupujute na Morave. Majú moraváci odlišné zvyklosti ako my?
Z&H: Na Moravu chodíme veľmi radi a za 13 rokov nášho pôsobenia sme tam získali naozaj veľa folklórnych kamarátov a radi sa tam vraciame. Sú veľmi srdeční, veselí a priateľskí. Čo sa týka zvyklostí, nevieme to úplne podrobne, ale určite vieme, že majú tradície hlboko zakorenené v každej obci, myslíme, že si to svoje bohatstvo vedia viacej strážiť a hlavne byť na neho hrdí. Ak teda porovnávam folklór na Morave a na Záhorí. Mne osobne sa najviac páči zvyk, ktorý sa viaže k hodom, pretože každá obec má hody inokedy a aj zvyky majú pri nich rôzne. Čo je na nich veľmi pekné, je že sa vždy stretne celá obec od najmenších až po najstarších v krojoch, a počas celého hodového víkendu majú zabezpečený bohatý program s tradičnými prvkami, ktoré sú pre danú obec špecifické. Na Záhorí sa tomuto zvyku asi najviac približujú v Kútoch a snažia sa hodovú tradíciu dodržiavať, čo sa im celkom pekne darí.
Zúčastnujete sa aj festivalov v zahraničí. Ktorý bol zatiaľ najvýznamnejší?
Z&H: Zahraničné festivaly sú pre nás takou odmenou za celoročnú prácu a snažíme sa ich navštevovať každoročne. Asi sa nedá povedať, že niektorý je viac významný ako druhý, každý jeden je iný. V každom prípade sú pre nás významné z viacerých pohľadov. Ten prvý je tá naša slovenská hrdosť, ktorú na každom festivale pociťujeme, naviac keď sa k nám prihlásia Slováci, ktorí v danej krajine žijú, mnohokrát sú to obrovské emócie, ktoré na oboch stranách zanechajú dlhoročné spomienky. Ďalším významným momentom sú nové priateľstvá, ktoré naviažeme, pretože to nie sú priateľstvá na chvíľu, mnohokrát sa totiž s našimi folklórnymi priateľmi navštevujeme aj v našich krajinách, oni k nám, my k ním a potom aj na iných festivaloch.
Samozrejme významné festivaly sú také festivaly, ktoré majú „kredit“ či punc kvality, to znamená, že organizátorom je CIOFF, čo je medzinárodná folklórna organizácia. Také festivaly sú významné z pohľadu kvality celého festivalu, usporiadateľa aj účinkujúcich. Ak by som mala zhrnúť naše festivalové zážitky, asi najviac v nás rezonuje festival Cote D´Azure, teda festival Azúrového pobrežia, ktorý sme navštívili v minulom roku a vystúpenia prebiehali práve v mestách na Azúrovom pobreží, v Cannes, Nice a Sanreme. Myslím, že naši súboristi vnímali tento festival asi najemotívnejšie. V tomto roku CIOFF festival v Bulharskom Radneve. Za celú našu existenciu ich máme zažitých už celkom dosť a to festivaly vo Francúzku, Taliansku, Macedónsku, Poľsku Chorvátsku, Grécku a samozrejme u našich susedov v Čechách.
Ako je to s krojmi? Máte dobové kroje, alebo sú novo ušité?
Z: V našom súbore máme kroje z rôznych regiónov, keďže aj repertoár súboru je veľmi široký. Kroje z domáceho regiónu, teda zo Záhoria, máme výlučne pôvodné, tie sa nám pomaly darí získavať od našich priaznivcov, ktorí ich zdedili alebo sa k nim inak dostali. V každom prípade chcú, aby sa ešte využili a za to sme nesmierne vďační, pretože každá jedna súčasť je pokladom. Prevažne sú to kroje sekulské, závodské alebo moravskojánske.
Máme aj tzv. štylizovaný kroj, ktorý používame na čepčenie, keďže v našej obci bol dochovaný síce nejaký zdroj ku kroju, ale jeho podoba je naďalej veľkou záhadou, preto sme volili radšej kroj, ktorý má prvky Záhoria ale nemôžeme samozrejme povedať, že je to kroj Jurský. Pátranie je naozaj jedna veľká veda a aj napriek tomu, že by sme radi vždy dodržiavali všetky pôvodné pravidlá obliekania a nosenia krojov, nie je to jednoduché a žiaľ aj tu sa vždy nájdu „odborníci“, ktorí si radi zavŕtajú, pokritizujú ale ochota pomôcť už neprichádza, aj v tejto oblasti je to žiaľ také slovenské.
Kroje z iných regiónov sa snažíme získavať priamo v obciach odkiaľ čerpáme aj tanečné a hudobné podklady a to buď na rôznych folklórnych portáloch a skupinách, alebo komunikujeme s miestnymi lokálpatriotmi, odborníkmi alebo výrobcami. Niekedy sa nám postupne podarí získať niektoré súčasti a postupne ich dopĺňame, inokedy ich dáme vyrobiť podľa originálov, vždy však pristupujeme k ich zabezpečovaniu veľmi poctivo a citlivo, aby sme čo najlepšie zachovali ich autenticitu a pôvod.
Akým spôsobom sa dajú mladí ľudia namotivovať k folkóru?
Z: Ťažké otázky mi dávaš, také na zamyslenie. Súbor sme založili pred 13 rokmi a vtedy do súboru prišli hlavne deti, teda rozhodnutie bolo skôr na strane rodičov. Postupne vyrástli na mladých krásnych ľudí, ktorí však v súbore z väčšej časti zostali, lebo kto raz ochutná folklór, už ho ťažko opúšťa. Menšie deti prichádzajú pravidelne vždy v septembri a tak je nás už skoro 70. Momentálne teda máme 3 vekové kategórie a členov od 2-21 rokov.
No a motivácia je podľa mňa súhrn a kombinácia viacerých faktorov. V prvom rade kolektív, ktorý je nesmierne pevný a silný, vzájomná podpora a taká veselá „banda“. Druhým, takým veľmi dôležitým a podstatným je repertoár, ktorý, ako som už spomínala pri krojoch, máme celkom široký. Pri menších deťoch sú to predovšetkým hry a pásma, ktoré sa viažu buď k nejakému zvyku či tradícii ako napríklad svadba alebo stridžie dni, alebo sa týkajú remesla, tu by som spomenula naše najnovšie pásmo sviňa svinská, ktorá odráža jurskú zabíjačku. S pribúdajúcim vekom tanečníkov sme boli nútení prispôsobiť aj technickú náročnosť tancov. Postupne sme začali spracovávať tance aj z iných regiónov, aj pre to, aby naši tanečníci mali čo najširší prehľad o slovenskom folklóre, pretože práve formou prevedenia prvkov, charaktere a prejave tanečnom aj hudobnom vedia najlepšie pochopiť rozdielnosť regiónov. Každý jeden región má svoje špecifiká a pre nás sú to doslova výzvy. Na to, aby sme ich čo najlepšie pochopili, tiež komunikujeme s odborníkmi, aby výsledok bol čo najbližšie k danému regiónu.
Ďalším, veľmi podstatným prvkom je vlastná hudba. Mnohé súbory dnes fungujú bez hudobnej zložky a je to veľký handicap. My máme to šťastie, že od roku 2017 máme aj hudobnú zložku, ktorá sa skladá zo skvelých muzikantov a mnohí z nich sú zároveň aj tanečníkmi. CM Juránečka pracuje pod vedením Viktórie Krajčírovej a okrem vlastného širokého repertoáru hudobne sprevádza tanečnú zložku. Aj tu máme veľmi široký repertoár zo Záhoria, často čerpáme z rôznych spevníkov, predovšetkým však zo spevníkov, ktoré zozbieral Janko Blaho.
Čiže, ak by som to zhrnula, motivácia je to paradoxne aj drina a odriekanie, ale zároveň aj chuť posúvať sa ďalej, radosť z dosiahnutého výsledku, samozrejme aj láska, humor a pocit šťastia, potom táto skvelá kombinácia je zárukou neustálej zábavy, radosti z hudby a tanca. Nie je to dostatočná motivácia?
Aké sú vaše plány do budúcnosti? Máte vysnívané miesto, kde by ste chceli vystupovať?
Z&H: Tak vysnívaných miest je asi viacej, skôr je to taký spoločný sen… sami sa necháme prekvapiť kam nás najbližšie zaveje, ale ako sa hovorí, nie je podstatné kam, ale s kým…
Hanka, aktuálne bývaš v Brne, ako je to s folklórom v takomto veľkom meste?
H: V Brne je to jedna báseň. Brno je plné Slovákov folkloristov a to sa odráža aj na množstve vysokoškolských folklórnych súborov. Ja sama som aj mala možnosť v jednom pôsobiť a je to jedna z najlepších vecí aká sa mi stala. Našla som tam druhú rodinu a tých najlepších priateľov, s ktorými často zažívame množstvo skvelých zážitkov. Momentálne pôsobím už iba v muzike, do ktorej som prišla ešte v súbore, no momentálne už nie sme súčasťou ale sme samostatná zložka.
Keďže mamina (Zuzana) vedie FS Juránek, plánuješ v budúcnosti prebrať jej miesto?
H: Mamina mi to párkrát už prízvukovala, že by bola veľmi rada, ak by som súbor časom prebrala. Zatiaľ si to neviem úplne predstaviť, ale už teraz sa často podieľam na vytváraní choreografií, trénovaní malých detičiek, ale je to aj zapájanie sa do rôznych organizačných vecí.
Čo pre vás znamená byť súčasťou folklórneho súboru?
Z&H: Zhodli sme sa, že to vystihujú slová ako láska, dobrodružstvo, rodina ale aj veľa potu a driny.
