Zväčša si len ťažko dokážeme predstaviť, že ľudia so zrakovým postihnutím by mohli športovať. A mnohým stojí rozum nad tým, že by nevidiaci či slabozrakí športovci mohli našu krajinu reprezentovať s loptou v rukách. O tom, že ide o predsudky, presviedčajú golbalisti, ktorí našli útočisko v Kútoch.

Golbal je jeden z mála kolektívnych športov, určených pre ľudí so zrakovým postihnutím. Aké sú jeho pravidlá? Na ploche s rozmermi basketbalového ihriska stoja proti sebe traja hráči na jednej strane a traja na strane druhej s jediným cieľom – streliť gól do súperovej brány. Každý hráč má na svoju strelu len 10 sekúnd od momentu, kedy chytil loptu. V prípade prerušenia hry sa ráta 10 sekúnd až od pokynu rozhodcu k hre. Golbalové brány sú vysoké asi 1,30 metra a rozprestierajú sa po celej šírke ihriska. Lopta, pripomínajúca medicimbal, v ktorom zvonia rolničky, sa do brány hádže spôsobom ako na bowlingu. Na ihrisku sú nalepené reliéfne čiary, vďaka ktorým sa hráči dokážu zorientovať a určiť, kde je autová, obvodová či pozičná čiara.

Pravidlá pre každého rovnaké
„Golbal sa hrá s klapkami na očiach, ktoré zaisťujú rovnaké podmienky pre každého – slabozrakého aj nevidiaceho hráča. Na významných medzinárodných turnajoch sa oči dokonca prelepujú. V minulosti totiž rozhodcovia zaznamenali hráčov, ktorí cez špeciálne upravené okuliare podvádzali,“ vysvetľuje Marek Hlina, reprezentant Slovenskej republiky v golbale a vedúci bratislavského Krajského strediska Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska. Na Slovensku sa však tomuto zaujímavému športu venuje len málo hráčov – stabilní sú v celej krajine len štyria. „Problém je v získavaní nových hráčov. Študenti na špeciálnych školách ku golbalu nie sú vedení, pretože pedagógovia ho považujú za nebezpečný šport. No hráči, ktorí sú úplne nevidiaci, teda šport im zrak viac poškodiť už nemôže, nič neriskujú. Napriek tomu sme u vedenia škôl, kde sme ponúkali bezplatné tréningy golbalu, pochopenie nenašli,“ približuje M. Hlina súčasnú situáciu.

Trúfnu si aj ženy
Hoci to mnohých prekvapuje, ľudia so zrakovým postihnutím takmer na celom svete sa venujú drsnému športu, akým golbal bezpochyby je. Svedčia o tom aj dva zlaté zuby dlhoročného hráča M. Hlinu. „Pri golbale ide väčšinou o zranenia svalového typu, ku ktorým prichádza, keď hráč nie je dostatočne rozcvičený. Keďže lopta váži vyše kilogramu, výnimkou nie sú svalové preťaženia. Hráči, ktorí sa golbalu venujú nejaký ten piatok a majú dobre zvládnutú techniku hodu, dokážu loptu hodiť vysokou rýchlosťou. Čím sú však hráči skúsenejší, tým sa pred údermi dokážu lepšie chrániť, takže boľavé začiatky by nemali nikoho odradiť,“ upozorňuje. Sem-tam sa však prihodí aj „netradičný“ úraz. „Raz, keď som bol zle zorientovaný a neuvedomil som si, že stojím v bráne, ma horná žŕdka po výskoku zvalila na zem,“ hovorí dnes už s úsmevom. Napriek tomu, že golbal nie je pre padavky, venujú sa mu aj ženy. Väčšinou vo Švédsku, Španielsku alebo vo Fínsku, teda v krajinách známych ako mekky golbalu.

Tím sa zrodil v Kanade
Marek Hlina sa s golbalom zoznámil ešte ako žiak základnej školy. „Hrávať som začal ako školák v Levoči, počas strednej školy som sa však golbalu nevenoval, pretože na levočskom gymnáziu nebola príležitosť. Na vysokej škole v Bratislave som sa vďaka kamarátom ku golbalu vrátil,“ približuje svoje začiatky. Napriek miernemu výpadku počas stredoškolského štúdia sa ešte pred nástupom na univerzitu dostal do reprezentácie. „Moja reprezentačná púť začala v roku 2003 na medzinárodných hrách v Kanade, ktoré dodnes považujem za náš najväčší úspech. Stretlo sa tu 25 golbalových tímov z celého sveta a my sme obsadili 13. priečku.“ Neskôr si golbal zahral aj v Argentíne, Portugalsku, Taliansku, Rakúsku, Belgicku i v Česku, kde sa hrá golbalová liga. „Hrá tu päť tímov, nám ako šiestemu tímu sa podarilo získať striebornú medailu,“ pripomína. Naposledy sa slovenskí golbalisti predviedli na Majstrovstvách Európy 2011 v Poľsku, ktoré sa konali v septembri tohto roku. Zo 14 družstiev skončili na 11. mieste, čo sami považujú za neúspech. „Toto umiestnenie odzrkadľuje skutočnosť, že na Slovensku je málo hráčov, ktorí dokážu strieľať góly. Faktom zostáva, že nemáme ani adekvátneho náhradníka. Ak nám jeden hráč odíde, nemáme ho kým nahradiť, čo je nevýhodou najmä na turnajoch, kde hráme viackrát za deň.“


Reprezentácia trénuje na Záhorí
Jedným z problémov, s ktorými sa golbalisti stretávajú, je hľadanie vhodného miesta pre trénovanie. Keďže gro tímu tvoria hráči zo západného Slovenska, telocvičňu hľadali práve tu. „Priestory za prijateľné ceny sme našli najprv v Lamači, kde sme trénovali asi rok,“ spomína M. Hlina. Vďaka iniciatíve trénera – niekdajšieho golbalového hráča, ktorý žije v Kútoch, našli nové útočisko na Záhorí. „Vďaka ústretovosti riaditeľky základnej školy môžeme trénovať v školskej telocvični. Pripravovali sme sa tu aj na Majstrovstvá Európy 2011 v Poľsku. Podmienky, ktoré nám tu základná škola vytvorila, sú oveľa výhodnejšie ako v Bratislave – finančné aj tréningové. Navyše máme možnosť uložiť si tu brány, ktoré sú na uskladnenie pomerne náročné, a problém nie je ani s nalepením reliéfnych čiar. Riaditeľke školy patrí veľké poďakovanie.“ Nemalou ťažkosťou je pre slovenských golbalistov financovanie turnajov. „Ak ide napríklad o spomínané majstrovstvá Európy, našu účasť hradila Sekcia nevidiacich a slabozrakých športovcov. No menšie turnaje si musíme platiť sami. Náročné je najmä štartovné, pre ktorého výšku sa súťaží často nezúčastňujeme, čo je škoda. Sme tak ochudobnení o získavanie skúseností a tým pádom sa nemôžeme zlepšovať,“ dodáva M. Hlina.

Fandiť môžeme len v zahraničí
Slováci sa radi pozerajú na rôzne športové zápasy, natíska sa preto otázka, či je možné pozrieť si naživo aj golbal. „Na Slovensku je to problém, golbalistov sa dá vidieť skôr v Česku či v Maďarsku. Tu dokonca vznikol projekt prezentácie golbalu pre súkromné spoločnosti, vďaka čomu môžu tímy ľahšie získať sponzora. No napríklad v Kanade si finálový zápas medzinárodných hier prišlo pozrieť asi dve tisíc divákov,“ spomína M. Hlina.

Simona Šípová; foto: archív M. Hlinu


.

Lapková patrola