Bibiana Ondrejková prepožičiavala svoj hlas herečkám ako Julia Roberts, Lisa Kudrow, Jennifer Garner, Kate Winslet a mnohé ďalšie. Okrem dabingu, sa naďalej venuje divadlu, práci moderátorky, natáča seriály a čoskoro plánuje vydať ďalšiu knihu, pokračovanie jej prvotiny – Rozprávky o dievčinke Julke. V rubrike Robím, čo ma baví si zaspomínala na jej detstvo v Senici, prezradila, aký je jej recept na šťastie a ako vznikla jej prezývka Bibi ,,škorica“ Ondrejková…
,,Dabovala som jeden film a jedna moja hrdinka v ňom povedala, že neexistuje problém, ktorý by sa nedal vyriešiť pri šálke horúcej čokolády.“
Snívali ste o práci herečky už odmalička?
Ja som chcela byť vlastne všetko. Každú chvíľu niečo iné. A potom sa mi zdalo, že všetko môžem byť vtedy, keď budem herečka. To bola moja naivná predstava. Myslela som si, že keď ide herec hrať doktora, musí sa vzdelať v tej oblasti a podobne. Práve vtedy sa otváral hudobno-dramatický odbor na bratislavskom konzervatóriu, kam išla aj moja najlepšia kamarátka Monika z Prieval. Dostala sa, bola o rok vyššie a mňa pripravovala na skúšky. Potom som sa rozhodla, že chcem byť herečka.
Ste dabingová a divadelná herečka, moderátorka, točíte seriály, filmy, dokonca ste aj autorka knihy. Čo z toho vás baví najviac?
To sú také obdobia, podľa toho čo robím a s kým to robím. Niekedy túžim po tom, čo nemám, vtedy mám pocit, že práve to by ma najviac bavilo, ale väčšinou ma najviac baví to, čomu venujem momentálne priestor a čas. Všeobecne, na práci herečky sa mi páčia príbehy. Mám rada, keď sa môžem nachvíľu zahrať na niekoho iného a dávať svoje radosti, smútky, pocity von a ľudia sa na to pozerajú. Páči sa mi ten celý proces okolo, keď to funguje a vznikne tím ľudí, ktorí robia veci s láskou. Niekto niečo napíše, niekto to zahrá, potom príde šikovná maskérka, ktorá ma prerobí buď na peknú, alebo na menej peknú. Do toho je tam režisér, ktorý vie a má svoje predstavy, ktorými ma správne nasmeruje. To ma baví.
Svoje detstvo ste prežili v Senici. Ako si naň spomínate? Chodievate často na Záhorie?
Nechodím tak často, ako by som chcela. Myslím si, že chodím celkom málo. Veľmi rada spomínam na detstvo v Senici. Bolo to nádherné obdobie. A nielen v Senici, ale aj v malých dedinkách na Záhorí. V Čároch mám starenku, v Borskom Jure sme mali chalupu. To boli moje záhorácke potulky. Mám tu plno kamarátov, ktorých mám dodnes. Veľmi rada sa sem vraciam.
Ako dabingová herečka ste prepožičiavali svoj hlas rôznym herečkám vo veľa filmoch. Váš hlas je spätý s herečkami ako Jennifer Garner, Lisa Kudrow, či Julia Roberts. Ktorá herečka vám bola k srdcu najbližšia?
Z týchto vymenovaných asi Julia Roberts. To je moja láska číslo jeden. Aj Jennifer Garner je bohovská. Páči sa mi, že sú originálne, výborné herečky. Je mi sympatické, že aj ich život okolo toho všetkého je naozajstný a nie sú to afektované dievčatká, ktoré žijú len zo slávy. Lisa Kudrow je tiež super, je to originálna komička.
Lisa Kudrow, čiže Phoebe v seriáloch Priatelia, vás veľmi preslávila. Vždy, keď sa povie vaše meno vybaví sa mi legendárna prezývka- Bibi ,,škorica“ Ondrejková. Ako to vzniklo?
Vzniklo to na Záhorí, v Senici. Vymyslel mi to môj spolužiak zo základnej školy Michal Rusnák, ktorý sa mi posmieval spolu s ostatnými spolužiakmi a hovorili mi: ,, Ondrejica škorica tvrdohlavá opica“! Bolo to dlhé, a preto potom z toho zostala len prezývka –,,škorica“. Ja som sa na to veľmi hnevala a išlo mi to na nervy. Bola som z toho nešťastná a nenávidela som Miša Rusnáka. Keď sme začali robiť Priateľov, pani režisérka Štefánia Gorduličová mi povedala, aby som jej prezradila moju prezývku. Ja som jej odpovedala, že žiadnu nemám, iba jednu nechutnú-,,škorica“. Im sa táto prezývka veľmi páčila a odvtedy sa to zapáčilo aj mne. Škoricu mám rada, vonia mi a je to taká moja značka. Čiže ďakujem Mišo Rusnák!
Ako si spomínate na obdobie, keď ste robili Priateľov? Koľko ste vtedy mali rokov?
Myslím, že sme tento seriál a všetky série dabovali skoro osem rokov s rôznymi prestávkami. Už je to asi aj dvadsať rokov dozadu. Je to hrozné ako ten čas letí! Bolo to prekrásne obdobie. Keď sme do toho išli, nevedeli sme že ideme robiť kultový, úžasný seriál. Brali sme to ako každý iný seriál. Bol vtedy nový v Amerike a ani oni nevedeli, že z toho vznikne fenomén. Bolo to úžasné obdobie, aj vďaka režisérke Štefánii Gorduličovej, ktorá nás tak spojila. Vďaka partii, predlohe, našej mladosti a bezstarostnosti. Skoro všetci, okrem Kataríny Brychtovej sme boli vtedy slobodní, bezdetní. Svet nám ležal pri nohách. V tom čase bolo veľa práce aj v dabingu a aj v divadlách.
Čo je na dabingu najťažšie?
Zručnosť, rutina. Človek sa musí naučiť technické veci a potom dať do toho dušu a správny výraz. Ja mám pocit, že dabing nie je ťažký. Je to aj preto, že som ho robila naozaj veľmi veľa a robím ho rada.
Momentálne, okrem iného, hráte v Divadle v podpalubí v Bratislave, v inscenácii ,,Všetko o ženách“. Ako sa predstaveniu darí u publika?
Myslím, že perfektne, aj napriek tomu, že ho už hráme niekoľko rokov. Už sme oslávili aj stú reprízu za prítomnosti autora Mira Gavrana, ktorý prišiel z Chorvátska aj so svojou ženou a herečkou Mladenou Gavran. Ani neviem, či Miro toto predstavenie spoznal, lebo sme si tam veľa vecí povymýšľali a dotvorili. Hovoril, že sa skvele zabával a evidentne mu to nevadilo. S týmto predstavením putujeme aj po Slovensku. Ľudia sa tešia. Diváci nám dávajú skvelé spätné väzby a veľmi radi a často to hráme. Máme šikovnú manažérku Andreu Zimányiovú Profantovú, ktorá zároveň aj v predstavení hrá. Toto predstavenie ponúka, predáva. Je to predstavenie, ktoré posúva energiu divákom a nám sa tá energia potom vracia späť.
Aký ste vy typ ženy? Našli ste si v sebe niečo z charakteru vašej postavy v predstavení ,,Všetko o ženách“?
Najviac mi asi sedí záhorácka babka. Keď som zobrala toto predstavenie, trošku som si to ozvláštnila. Z babky, ktorú napísal Miro Gavran, som si spravila moju záhorácku starenku z Čárov. Dokonca to hrám aj v jej ručníku, používam jej výrazy, všelijaké nadávky a podobne. Hovorím všetko po záhorácky a táto postava je mi k srdcu najbližšia.
So záhoráčtinou potom nemáte problém…
Myslím si, že po záhorácky hovorím dobre. Počujem Záhoráka, ktorý rozpráva po slovensky. Podľa jeho intonácie a prízvuku počujem a viem, že to je Záhorák. Keď sa človek, ktorý nie je zo Záhoria, snaží hovoriť po záhorácky, počujem všetky chyby, ktoré robí. Predsa len, hovoriť po záhorácky nie je jednoduché. Keď som v Senici, hovorím takto so svojimi kamarátmi a s rodinou. V Bratislave sa rozprávam po záhorácky s Marínou Kráľovičovou a ostatní len načúvajú, čo si ty dve rozprávajú.
Ktorý typ postavy sa vám najlepšie hrá?
Hrala som plno krásnych postáv. Najradšej si spomínam na Betu z predstavenia ,,Beta kde si“, ktoré sme hrali v trnavskom divadle. Režíroval to skvelý režisér Marián Pecko. Mojou láskou bola aj Ivona princezná burgundská, ktorú som hrala v nitrianskom divadle pod režisérskou taktovkou Emila Horvátha. To bolo moje milované predstavenie. Obidve tieto postavy boli tragické. Teraz hrám rada predstavenie ,,Všetko o ženách“. Práve včera som rozmýšľala, že by som si rada zahrala dobrú ženskú postavu, kde sa na tragédiách života, ktoré prežívame my ženy, jedno v bledo modrom, druhá v bledo ružovom, tretia v zelenom, kde sa dá na tom použiť nadhľad, keď už sme toho schopné, a keď už sa z toho bahna dostaneme a dokážeme byť voči svetu a sebe trošku ironické. Takéto niečo by som si rada zahrala. To je môj sen.
Tragickú postavu ste stvárnili aj vo filme Nickyho rodina, v ktorom hráte aj so svojimi dcérami v jednej scéne. Film uviedla aj televízia BBC a je o veľkom človekovi Nicholasovi Wintonovi, ktorý zachránil 669 detí pred holokaustom. Aké bolo nakrúcanie?
Bol to veľký zážitok. S Matejom Minačom, režisérom tohto filmu, som sa už predtým trošku poznala. Som veľmi rada, že práve tam sme sa zblížili. Veľmi ho obdivujem. Túto rolu som dostala vďaka svojim dcéram. Najprv mi volala produkcia, že by chceli jednu z mojich dcér, myslím, že najprv chceli Grétku. Potom mi volali, že by chceli aj druhú dcéru, a keď mi nakoniec volali tretíkrát, povedali, že zoberú aj mňa. ( smiech) Dievčatá hrali deti, ktoré odchádzajú do transportu, ktorý zorganizoval Nicholas Winton. Ja som bola matka, ktorá sa s nimi lúčila. Mali sme naozaj kratučkú, ale veľmi emocionálnu a ťažkú scénu, ktorú sme všetky tri zahrali dobre. Zúrivo sme sa tam rozplakali, lebo to bolo lúčenie navždy. Výborná bola vtedy moja dcéra Grétka, ktorá plakala tak, že okolo na múriku sedeli kostyméri, maskéri, technici a plakali s nami. Grétka plakala a plakala a keď režisér zakričal stop, povedala mi: ,,Mama ja som neplakala preto, že tie deti išli do toho vlaku, ale preto, že ty si ma tak silno stláčala!“ Ale, nepokazila ostrú, čiže je to profesionálka!
Chceli by sa dcéry v budúcnosti venovať herectvu?
Ich veľkou láskou a vášňou je tancovanie. Chodia na tanečnú do skupiny Clis, ktorú vedie Ivetka Balogová zo Senice. Som veľmi šťastná, že to je jedna z mojich najlepších priateliek, ktorú osud zavial cez Galantu, až k nám do Dunajskej Lužnej. Moje deti učí tanečnú a zhodou okolností ja učím jej dcéru na bratislavskom konzervatóriu herectvo. Takto si vymieňame deti, ale nie je v tom žiadna protekcia. Práve naopak, deti sú nešťastné, lebo matky si hneď všetko povedia. Z donútenia chodia aj na klavír, ale v tom nechcem zatiaľ popustiť. Herectvu sa venujú trošku. Chodia do divadla, do kina…Občas niečo nahrajú v dabingu, alebo spravia reklamu. A hlavne, ony chcú samy. Ja sa ich vždy pýtam a veľmi rada ich v tomto podporím, ale zasa ich do toho veľmi netlačím len preto, že sú to moje deti.
Ako sme spomínali film Nickyho rodina, to je film o inšpiratívnom človekovi. Kto je pre vás v živote najväčšia inšpirácia?
Mám veľa ľudí, ktorí ma inšpirujú v mnohých veciach. Jednou z najväčších inšpirácií je moja veľmi dobrá priateľka, akademická maliarka Veronika Gabčová Lučeničová, ktorá sa mi páči celá ako je. Ako vyzerá, ako žije, ako sa správa, akú má v sebe morálku a pomáha svetu. Páči sa mi čo robí a aké je jej nasadenie. Niečo chytí a premení sa to na krásne. To je moja inšpirácia.
V čom vás teraz najnovšie môžu diváci uvidieť, počuť? Chystá sa niečo nové?
Momentálne som v alternácii s Rasťom Piškom. Je to trochu zvláštne, že sa žena alternuje s mužom a je to tak teraz v novom predstavení s názvom – ,,Všade dobre“. Toto predstavenie iniciovala moja veľmi dobrá priateľka Zuzana Tlučková. Rasťo Piško napísal scenár na základe jej motívu, ktorý odpozorovala zo života. Je to príbeh o bezdomovcoch Gusta a Gréty. Zuzka stvárňuje Grétu a Paľo Topoľský stvárňuje Gusta. My sa s Rasťom Piškom striedame v postave bezdomovca/ bezdomovkyne a starostu/ starostky. Je to veľmi pekné predstavenie a sú na to dobré ohlasy.
Chystáte sa napísať aj ďalšiu knihu?
Momentálne píšem pokračovanie mojej prvej rozprávkovej knižky – Rozprávky o dievčinke Julke. Prvý diel bol taký ,,bábätkovský“ a druhý bude o tom, ako Julka ide do školy. Už som ho mala dávno odovzdať, ale meškám s termínom. Vo vydavateľstve Fortuna Libry vyjde v reedícii prvý diel a vydavateľstvo si povedalo, že keď budú re-evidovať prvý diel, chcú aby som napísala aj jeho pokračovanie. Kniha bude vyzerať úplne inak ako prvé vydanie. Ilustruje ju akademická maliarka Veronika Gabčová Lučeničová, ktorú som už spomínala. Momentálne píšem aj ďalšiu knihu básní, po mojej prvotine -,,Len tak zľahka“. Volá sa ,,Najsmutnejšie básne“, už ich mám plno a verím, že sa aj táto kniha stretne s takým ohlasom ako prvá.
Inšpiráciu na ďalšiu rozprávkovú knihu čerpáte u svojich detí?
V knihe – Rozprávky o dievčinke Julke som čerpala inšpirácie naplno u svojich deťoch. Teraz si musím trošku spomínať, lebo na toto pokračovanie som sa chystala minimálne päť rokov a moje baby už medzitým vyrástli. Musím si teda spomínať a aj viac vymýšľať. Písanie ma baví. Mám pocit, že mi to bolo dané. Ide mi to ľahučko. Len si sadnem, otvorím zošit, alebo počítač ide to samo.
Máte popri všetkých pracovných povinnostiach a deťoch čas na oddych? Ako najradšej relaxujete?
Ja som v podstate lenivec. Rada relaxujem v prírode a v teple. Je jedno či pri mori, na slnku, v horúcej vani, alebo v saune. Výborný relax je pre mňa čas strávený s kamarátkami, s mojimi deťmi, so psom…Milujem debaty s mojimi dcérami, to je perfektné. Bavíme sa spolu o všetkom. Niekedy si bavíme aj o takých dospeláckych veciach, že si hovorím či to nie je príliš skoro…Okrem toho, rada spím, jem, pijem dobré víno, alebo dobrú pálenku. Milujem cestovanie. Viem si predstaviť aj to, že by som sa upokojila, sedela niekde na peknom mieste, pozerala sa na pekný výhľad s niekým koho milujem. V pokoji na duši…
Aký je váš recept na šťastie?
John Lennon povedal pekný citát, že keď sa ti zdá, že sa ti nedarí, alebo že si nešťastný a máš problémy, mal by si sa otočiť tvár k slnku a všetky tiene padnú za teba. Asi to je ten recept. Vidieť to slnko a nájsť si ho. Keď sme smutní, nevidíme ho, ale to slnko je. Buď na nebi, alebo okolo nás v ľuďoch, ktorí nás majú radi, ktorí nás podržia v ťažkých chvíľach. Je aj v nás…Treba dobre spať a byť verný sám sebe, držať sa za ruku s niekým, kto vás nezradí. Šťastie je mať svoje deti, s ktorými sa môžete dobre pobaviť, najesť…Dabovala som jeden film a jedna moja hrdinka v ňom povedala, že neexistuje problém, ktorý by sa nedal vyriešiť pri šálke horúcej čokolády.
Na záver prosím mojich hostí o krátky odkaz, pozdrav, prianie pre našich čitateľov…Mohla by som vás o to poprosiť? Čo by ste odkázali našim čitateľom?
V prvom rade im prajem, aby prežili krásnu jar! Aby sa nebáli plniť si svoje sny a aby si aj počas jari zaspomínali na to, o čom v tomto období snívali, keď boli malé deti. Na to niekedy zabudneme. Možno práve teraz je ten čas, aby sme si tie sny mohli splniť.
