„Nekráčame my, ale nás čosi ťahá, podobne ako predmety, ktoré uháňa tok rieky“. Autorka knihy „Ako sa žijú sny“ – Blanka Mináriková, použila výrok od Jána Červeňa vo svojej knihe plnej čiernobielych, hĺbavých fotografií, ktoré vás ponoria do svojich myšlienok a zavedú do sveta fantázie.
Ak vás rovnako oslovil výrok od slovenského autora, bude sa vám páčiť celá kniha. Každá fotka je totiž trefne doplnená o myšlienku z pera slovenských osobností. Dovoľte, aby som vám predstavila ďalšieho milého hosťa v rubrike Robím, čo ma baví. Blanka Mináriková je vášnivá fotografka z Malaciek, ktorú vystihuje práve čiernobiela fotografia a street fotografia. Za svoje fotky získala veľa ocenení, najväčším úspechom sú dve zlaté medaily v celosvetovej súťaži, pričom prvú zlatú medailu, udelenú americkou fotografickou asociáciou PSA, získala Blanka v roku 2012 a druhú s titulom FIAP tento rok za čiernobielu fotografiu. Táto usmiata žena mi s láskou vysvetľuje aký je jej štýl: „Vždy sa mi páčil prevod do čiernobiela, má to svoje čaro. Ja mám vždy pri fotení v uliciach dobrý pocit, je to taká voľnosť. Každú sekundu sa na ulici odohráva nejaký príbeh, a ten je vlastne zdokumentovaný jedinou fotkou.“
Fotiť ste začali asi pred desiatimi rokmi, čo vás k fotografovaniu priviedlo?
Fotografovanie ma bavilo už od malička, ale až keď deti vyrástli, začala som sa tomu aktívne venovať. Aktívne myslím po práci a koľko voľný čas dovolí.
Čo si vo vašich fotkách môžu ľudia nájsť?
Väčšina ľudí hovorí že fotím také nostalgické, pochmúrne fotky. Asi majú pravdu, ale mne sa práve také páčia. Všetko závisí od fantázie diváka, každý môže v tej istej fotke vidieť niečo úplne odlišné a v tom je to čaro.
Charakterizuje vás najmä čiernobiela fotografia a street foto. Čo vás na takých fotkách najviac láka? Čo máte na fotení street, čiernobielej fotografie najradšej?
Vždy sa mi páčil prevod do čiernobiela, má to svoje čaro. Ja mám vždy pri fotení v uliciach dobrý pocit, je to taká voľnosť. Každú sekundu sa na ulici odohráva nejaký príbeh, a ten je vlastne zdokumentovaný jedinou fotkou. Hovorí sa, že fotografia má v tomto smere veľkú výhodu. Ten príbeh vyrozumejú ľudia všetkých národností, nikto nemusí nikomu nič prekladať.
Aký je Váš pracovný postup, čo sa Vám osvedčilo pri fotení na ulici?
Pri tejto otázke sa mi vždy vybavia odpovede všetkých streetfotografov. Skoro každý tvrdí, že je treba s ľuďmi komunikovať, pristaviť sa pri nich, prehodiť nejaké to slovko a potom odfotiť. Ja za seba môžem povedať, že som sa nikdy k nikomu neprihovorila. Ja si fotím v tichosti, ponorená do svojich vlastných myšlienok. Som asi taký introvert. 🙂
Kde beriete inšpiráciu?
Často sa kochám fotkami iných autorov, či je to internet, knihy, galérie, alebo výstavy. Možno sa na mňa nalepí štýl nejakého fotografa, ale pri mojom žánri sa musím uspokojiť so situáciou aká sa mi naskytne.
Pripravujete si vopred miesta kam pôjdete fotiť?
Mám taký zoznam v hlave, ktoré miesta chcem navštíviť. Mám ich veľa, len by to chcelo viac času. Napríklad teraz sme sa vrátili z Toskánska, mala som to roky v mojom zozname miest. Čakanie stálo za to, a o to viac som potom nadšená, keď príde tá chvíľa, že sa to dlhé očakávanie splní.
V čom vás Toskánsko očarilo? Ktoré miesta ste navštívili?
Toskánsko ma očarilo asi všetkým, páčili sa mi kamenné domy, úzke uličky aj typické toskánske údolia. Navštívili sme Montepulciano, Pienza, Val d Orcia, Siena, San Gimignano, a ešte nejaké malinké mestečká po okolí.
Ako to vyzerá keď idete napríklad na dovolenku? Ako často na nej fotíte?
Moja dovolenka je čisto služobná cesta. Fotím tam od východu slnka do západu. Fotím tam všade a všetko. Vôbec mi nevadí že sa nevyspím, ja oddychujem keď fotím.
O Toskánsku máte aj knihu fotografií. A nielen z Toskánska ale aj z Dubaja, alebo Umbroi. Sú to nádherné fotky, niečo ako bedekre. V niektorých z nich sú aj popisy o danej krajine. Okrem toho ste vydali knihu ,,Ako sa žijú sny“. Dajú sa tieto knihy aj kúpiť?
Knihy si dávam hlavne pre seba vyrábať, mám to vlastne ako archív svojich fotografií.
Kniha „Ako sa žijú sny“ je plná čiernobielych fotografií doplnené o citácie slovenských autorov. Ako vznikala? Našli ste si najprv výroky a k nim ste zostavovali fotky alebo vznikli najprv fotky?
Do knihy „Ako sa žijú sny“ vznikli ako prvé fotky, ale chcela som knihu nejako spestriť a tak som hľadala vhodné myšlienky k fotkám.
Prečo ste zvolili práve tento názov?
S názvami mám veľký problém, niekedy pozerám hodiny na fotku a nič mi nenapadá. Potom dám názov hocijaký, ako napríklad tento. Ale trocha vyplýva z toho, že tie fotky boli dlho vysnívané. Všetky sú z talianskych Dolomít, a nie vždy sa počasie prispôsobí fotografovi. Tak konečne sa podarilo.
Za svoje fotky ste získali pekné ocenenia. V Malackách ste mali minulý rok aj výstavu. Čo plánujete najbližšie?
Výstava môže byť každý tretí rok, takže mám dosť času na to, aby som niečo nové zase nafotila, a by bolo sa na čo pozerať. Dopredu málo plánujem, väčšinou keď niečo spácham, je to vždy na poslednú chvíľu. Momentálne pracujem aj na ďalšej knihe.
Čo také najbláznivejšie ste ochotná kvôli fotke spraviť?
Ja kvôli fotke veľa ! 🙂 Neviem do budúcna čo sa mi podarí, ale zážitkov spojených s fotením mám dosť. Sú viac veselé, aj keď nie zrovna v tej chvíli, ale časom určite.
Ako sa z fotografa stane profesionál? Dnes je fotografom skoro každý, ale kedy je vidieť že je naozaj profi?
Často sa hovorí, že každý majiteľ fotoaparátu je fotograf. Vieme, že to nie je pravda. Niektorí si myslia, že sú profesionáli, keď si dajú do fotky vodoznak photography ten a ten. Myslím, že profesionalita sa dá nadobudnúť ustavičným fotením, dnes v digitálnom svete je to veľká výhoda pokus-omyl. Zmaže sa snímka, a fotí sa ďalej. Až dovtedy, kým sa z neho nestane profesionál.
Na rôznych súťažiach ste hodnotili fotky aj ako porotkyňa. Akých chýb sa najčastejšie fotografi dopúšťajú?
Vo fotografii sa najviac posudzuje impakt, kompozícia a technická kvalita. Hlavne to prvé má veľký dôraz, aký pocit a dojem fotka vyvoláva. U street fotografa nie je zase dôležitá technická kvalita, tam ide o zachytenie toho správneho okamžiku. Cvaknúť spúšťou dokáže každý, ale treba trocha aj popremýšľať pred cvaknutím o kompozícii, poprípade si počkať na lepšie svetlo.
Čo potrebujete na dobré fotenie?
Je treba iba dobré svetlo!
Ktorých fotografov obdivujete, a prečo?
Je to Rui Palha, portugalský fotograf. A potom z tých legendárnych je to Henri Cartier Bresson, Róbert Capa, Ansel Adams. Asi preto že fotia podobným štýlom, a dokážem sa často a dlho pozerať na ich fotky.
Máte nejaký fotografický sen, ktorý si chcete splniť?
Aby moja fotka raz obletela celý svet. (smiech) Pre mňa je najkrajšie na fotografovaní ten pocit, keď sa niekomu páči moja fotka, vtedy som šťastná.
Blanka Mináriková v skratke:
Motto: „Keď som mal päť rokov, mamička mi povedala že kľúčom k životu je šťastie. Keď som prišiel do školy, učiteľka sa ma pýtala čím chcem byť keď vyrastiem. Povedal som „šťastný“. Ona povedala, že som nerozumel otázke. Ja som povedal, že ona nerozumie životu.“ – John Lennon
Kniha: Kriminálky od Duca Lamberti, alebo Dominik Dána.
Hudba: Všetko okrem techno divočiny, také osemdesiate roky sa dajú počúvať. 🙂
Fotoaparát: Canon, Olympus – stále menšie a ľahšie.
Osobnosť: Najviac obdivujem tých úspešných fotografov čo niečo dokázali a ktorých som spomenula v rozhovore.
Krajina: Grécko, krajina do ktorej sa vždy rada vraciam.
Farba: Keď otvorím skriňu, prevláda oranžová a modrá. Keby mi to ale nebolo vytýkané, chodila by som iba v čiernom.
