Je mladá, ambiciózna a už od detstva sa s veľkou vášňou venuje maľovaniu. Umelecké cítenie aj svoju fantáziu odovzdáva do svojich rozmanitých obrazov a vraví, že nemá jeden vyhranený štýl, ani sa do žiadneho nechce škatuľkovať.
Rada prijíma nové výzvy a skúša nové techniky. Negatívne a tmavé obrazy nie sú nič pre ňu, vraj je vo svete aj tak veľa zla. Natália Chabadová z Malaciek je ďalším hosťom v rubrike – Robím, čo ma baví. V rozhovore s touto mladou dámou sa dočítate, ako prebiehala jej úplne prvá výstava, koľko trvá, kým namaľuje obraz a na ktorých netradičných miestach už skúšala tvoriť. Verím, že vás pohladia na duši aj fotky obrazov, ktoré sú len malou ukážkou jej umeleckého sveta.
Odkedy ťa maľovanie chytilo za srdce?
Všeobecne umenie, nielen maľovanie, ma nadchlo už ako malé dieťa. Ešte teraz mám odložené obrázky princezien, ktoré som maľovala ako 3-ročná. Keď som začala chodiť do školy, tak sa moja záľuba posunula k ZUŠ. Otec bol hudobník, tak som začala chodiť na klavír a keďže som bola dosť hyperaktívna, mala som potrebu skúsiť každý krúžok, ktorý bol v ponuke. Od tanca, spevu, divadla až po maľovanie. Najskôr som si myslela, že sa v budúcnosti budem venovať divadlu, ktoré doteraz zbožňujem, ale osud ma zavial k maľbe a tej som sa začala najviac venovať.
Máš konkrétny vyhranený umelecký prejav, alebo skúšaš rôzne nové výzvy?
Skúšam stále niečo nové, či už s technikami, tak i s témami, ktoré ma oslovujú. Tak ako ma baví spoznávať celý svet, baví ma objavovať vo výtvarnom umení, to nové, nepoznané. Niekto dokáže v rovnakej tematike objaviť aj po rokoch stále niečo nové, ostáva a snaží sa ju prebádať. Je to pekné, ak sa tak stane, avšak veľakrát umelci ostávajú v jednej téme preto, aby sa nejako zaškatuľkovali, aby ich diela ľudia na prvý pohľad spoznávali. To už je taký tradičný marketing a je to možno ľahšia cesta, úspešnejšia, možno aj lepšia. Pre mňa je úspešná cesta zase tá, ktorá prináša nové výzvy a neuzatvára sa do seba, preto sa nesústredím na rovnaký spôsob zobrazovania mojich myšlienok.
Aké obrazy najčastejšie maľuješ?
Ak sa pozriete na moju tvorbu, asi tam nenájdete slovo „najčastejšie“, pretože je veľmi rozmanitá. Myslím si, že sa bude aj ďalej rozpínať ako vesmír J. V poslednej dobe tvorím obrazy na tému podmorského sveta, ktorý ma veľmi fascinuje. Obľubujem skúšať niečo úplne nové. Naposledy ma oslovila tvorba v spojení s drevom a japonským papierom. Keď ma niečo nadchne, ako napríklad teraz materiál cementu, kupujem plátna a púšťam sa do toho. Rada však vytváram obrazy na rozhraní reality, s istou dávkou abstraktnosti ponechanej pre priestor divákovej predstavivosti. Obrazy majú vždy myšlienku, skrytú alebo viditeľnú. Veľmi sa sústredím na farebnosť obrazu, aby tóny farieb spolu ladili a vytvárali v interiéroch niečo prijemné. Tmavé, negatívne obrazy nemaľujem vôbec, vo svete je zbytočne veľa zla. Inšpiráciou je pre mňa aj samotné umenie. Vnímam ho ako určitú entitu, dobrého spoločníka, kamaráta. Mám pocit, že umenie človeka nikdy nesklame.
Hovoríš, že maľovanie je pre teba proces komunikácie. Aké posolstvá sa snažíš prinášať ľuďom?
Každá zo sérií mojich diel nesie určité posolstvo. Môžem spomenúť staršiu sériu obrazov po_Prebudený_í, ktorá ľudí veľmi oslovila. Obrazy v nej boli o vnútornej „prebudenosti“ človeka. V tom období aj o mojom osobnom prebudení. Prebúdzame sa postupne celý život, nielen ráno keď vstávame, ale aj pri okolnostiach, ktoré nám zmenia, ovplyvnia život. Diela s týmto námetom pôsobili veľmi jemne. Odtiene pripomínali farby oblohy a atmosféry ranného prebúdzania, a pritom hovorili o spoznávaní nových i známych svetov, v ktorých máme čas na svoje snívanie.
Koľko trvá, kým dokončíš obraz, s ktorým si naozaj spokojná?
Obraz sa dá namaľovať aj za jednu noc a precízne obrazy môžu trvať aj mesiace. Neznamená to však, že dobré obrazy nemôžu byť rýchlo vytvorené. Je v nich istý ,,drive“, nie je v nich dlhodobý proces tvorby, ale je v nich skôr zachytená silná emócia prítomnosti, a to mám rada.
Možno preto tie z mojich obrazov, ktoré najviac oslovili ľudí, boli také, ktoré vznikli vo „švungu“. Nerada robím obraz na viackrát, je potom roztrieštený. Iný deň, iná ruka, iné pocity. Užívam si, keď maľujem obrazy v noci pri káve na jeden, dva dúšky. Ale sú aj úplne iné príbehy. Napríklad jeden obraz som maľovala 2 roky, nebol ani príliš rozmerný, ale potreboval dozrieť, alebo som potrebovala dozrieť ja, aby on dostal vyšší význam.
Ako prebieha celý proces? Od samotného nápadu až po realizáciu a miesta, kde najčastejšie tvoríš?
Obrazy som vytvorila už na rôznych miestach, dokonca aj keď som cestovala po New Yorku. Bývala som tam vtedy v jedinej slovenskej reštaurácii v celom meste, čo bol zaujímavý zážitok. Jesť našu bryndzu a pritom chodiť tvoriť na miestny cintorín. Domáci mi ho odporučili ako prijemné outdoor miesto, tak som to musela vyskúšať. Doslova čarovná skúsenosť bolo tvorenie a vystavovanie mojich prác v tomto roku v Benátkach. Zúčastnila som sa medzinárodného projektu VAH02, kde nás viedol španielsky tútor Rafiki Ballesteros. Maľovať s výhľadom na benátske kanály v aristokratickom paláci by pohladilo zmysly každého, nielen umelca. Naposledy som z takých netradičných miest tvorila obraz na Čachtickom hrade. Celý deň sme vtedy behali po rôznych miestach a na každom som namaľovala nejaký detail, ktorý ma z krajiny zaujal. Na moje prekvapenie sa mi však najlepšie tvorí asi doma v obývačke.
Už si mala hneď niekoľko samostatných výstav na Slovensku. Koľko ti trvá príprava výstavy a na ktorú si pamätáš najradšej?
Ako 19-ročná som sa rozhodla, že je čas, aby som po sebe niečo zanechala. Splniť si malý sen. Zašla som vtedy za mojou učiteľkou maľby – pani Habovou a spýtala som sa jej, či je reálne spraviť moju prvú samostatnú výstavu. Keď povedala, že áno, pustila som sa do práce. Bol to výnimočný čas. Je pravda, že keď človek niečo veľmi chce, celý vesmír sa spojí, aby mu pomohol. S veľkým odhodlaním som začala zháňať priestory a dokončovať obrazy. Ako symboliku k môjmu narodeniu a k tomu, že tu vôbec na svete som a môžem niečo vytvoriť, som si vysnívala vernisáž v čase mojich narodenín. Ten deň mi ostal v pamäti dodnes, bol to krásny deň. Keby som sa ho snažila slovami opísať, nedokázala by som to. Vznášala som sa od šťastia potom ešte ďalšie dni. Takže pred šiestimi rokmi sa to takto celé začalo. Potom som každý rok v čase mojich narodenín spravila väčšiu výstavu a počas roka menšie výstavy.
Čas na prípravu výstav je naozaj veľmi odlišný. Závisí to od toho, či pripravujem na výstavu nové diela, či chcem spraviť aj vernisáž, ako dlho treba čakať na výstavné priestory. Na dobrú vernisáž je možné pripravovať sa aj rok. Iný druh výstav je vtedy, keď som diela už odpromovala a posúvam ich len do ďalších priestorov bez vernisáže.
Máš už víziu ďalšej výstavy v budúcnosti?
Všetko mám, aj vízie, ale nateraz to bude zahalené rúškom tajomstva, rada prekvapujem, iných i seba.
Absolvovala si štúdium marketingovej komunikácie na UK v Bratislave, mala si možnosť ísť na výmenný pobyt do Prahy, kde si študovala kresbu a maľbu na Karlovej univerzite v Prahe pod vedením akademického maliara M. Velíška a ďalej si sa dala aj na rok štúdia maľby na VŠVU u Mgr. art. Rastislava Sedlačíka. Ktorá z týchto skúseností ti najviac dala do života?
Verím v to, že žiadne stretnutie nie je náhodné, že všetko nám dáva nejaké poznanie a skúsenosť. Nedá sa teda povedať, čo ma najviac obohatilo, nie je to jednoznačné. Som rada, že mám možnosť a elán ísť si za týmito skúsenosťami a že všetko, čo ma stretne na mojej ceste, mi môže byť nápomocné.
Myslím si, že je náročnejšie získať v tomto povolaní také uplatnenie, aby sa tým mohol umelec živiť. Podarilo sa to tebe?
Toto je náročná otázka, na túto tému práve píšem rigoróznu prácu. Pojednáva o tom, ako sa umelec môže presadiť, aké sú jeho cesty. Myslím, že všetko je o odhodlaní, šťastí, kontaktoch, talente, a bytí v správny čas na správnom mieste. Niekedy sa darí viac a niekedy menej, ale verím, že raz si každý môj obraz nájde svojho majiteľa.
Umelec na svoju tvorbu musí čerpať inšpiráciu. Kde ju hľadáš ty? Navštevuješ napr. iné kultúry, krajiny…?
,,Odkiaľ sa berie tá inšpirácia?“ Základná otázka, ktorú sa ma ľudia vždy pýtajú. Tú čerpám určite vedome, podvedome aj nevedome. Všetko sú to vnemy, ktoré zažívam a ktoré ma ovplyvňujú. Často hovorievam, že ma už inšpirovali aj obkladačky v kúpeľni, alebo aj titulok v knihe, na ktorú som sa zadívala. Inšpirácia je naozaj všade, aj na bielej stene. Najlepšie je tá nehľadaná, ako láska. Správna inšpirácia prichádza sama. A cestovanie milujem! V posledných rokoch cestujem naozaj veľa. Chcela by som začať cestovať aj do iných svetov, asi začnem na tom pracovať.
Pôsobíš na svoj vek veľmi vyzreto a rozumne. Myslíš, že je to práve vďaka tvojmu umeleckému cíteniu?
To znie lichotivo. Neviem, či sa umelecky zameraní ľudia zamýšľajú viac nad životom ako iní, ale keďže svojou prácou chcú dať nejakú výpoveď o svete, možno to tak bude. Myslím si, že umelecké cítenie určite prispieva nejakým percentom, ale taktiež sú to aj skúsenosti, životné prekážky, výzvy, čím viac ich v živote máme a prekonáme, tým viac prebádame a sme na svojej ceste bdelší.
Na akej výstave iného autora si naposledy bola a čím ťa očarila?
Do galérií chodím tak často, že ani nevnímam, kde som bola naposledy. Čo ma však naozaj nadchlo a odporúčam aj ostatným, je múzeum moderného umenia Louisiana v Dánsku. Nazvala by som ho dokonalou galériou. Práve vtedy tam mala veľkú výstavu Yayoi Kusama. Na galérii ma však zaujal celkový kolorit, ktorý bol presklený, spojený s pohľadom na prírodu, rôzni umelci, ktorí tam vtedy vystavovali, boli čerešničkou na torte pri tejto krásnej architektúre. A taktiež som bola očarená naposledy, keď som bola v múzeu moderného umenia Danubiana v Čunove. Priestory boli prerobené a zväčšené, čo jej dodávalo ešte väčšiu monumentálnosť a punc dielam, ktoré schováva. Treba vidieť naživo!
Na akom obraze v súčasnosti pracuješ?
Práve mám rozrobených asi 7 obrazov, objednávok. Niektoré z nich sú s budhistickou tematikou a mali by poputovať do Tibetského parku. Ďalšie obrazy väčších formátov sú zase maľované akrylom na plátno, oživené prírodným materiálom, drevom. Je to pokračovanie jednej mojej kolekcie obrazov – Wood You Human. A čo ma veľmi teší, jeden obraz z kolekcie ,,Cenote“, ktorá je inšpirovaná mojím cestovaním po Mexiku, idem maľovať už po štvrtýkrát. Ľudia si tento čarovný námet kvetových lián obľúbili, a tak ho maľujem zas a znova.
Máš ďalší pracovný sen, ktorý by si si chcela splniť?
Nechcem mať veľké očakávania, ani plány, z toho sú len stresy. Neviem, či tu môžem prezrádzať moje sny, chcem, aby sa potom aj splnili. Vízie mám, sprevádzajú ma všade, a tak si ich pekne držím v hlave až dovtedy, keď bude ten správny čas na ich zrealizovanie, aby sa stali skutočnosťou. Chcela by som možno posunúť moju tvorbu do sveta, začať vystavovať v zahraničí a nielen maľbu. Tiež sa venujem písaniu.
S mojimi kamarátkami sme si navyše založili OZ Smartsoleil a máme idey rozvíjať naše súkromné aktivity smerom k ľuďom a robiť art eventy, plenéry, výstavy. Myslím si, že umenie je pre život dôležité. Veľa ľudí, ktorí sa v detstve k nemu nedostali, ho potom v rôznych podobách vyhľadávajú. To neznamená, že je na to už neskoro, ale byť s umením spojený už od detstva je podľa mňa prínosom. Moja vízia v tejto oblasti, by preto bola hlavne práca na projektoch zameraných na sprístupnenie a pochopenie umenia širšej verejnosti a hlavne pracovanie na tvorivých aktivitách pre deti.
