Futbal je šport, ktorý spája mnoho ľudí. Je plný bojovnosti, dravosti, nekonečnej radosti, ale častokrát aj nervov. Vyberá si svojich fanúšikov, ale aj tých, ktorí ho tvoria. Adam Ambra z Gbelov je futbalistom telom aj dušou už od svojich piatich rokov, keď začal hrávať za prípravku na domácej pôde.
Odvtedy sa kariérne posunul a zo svojho prvého profesionálneho klubu Slovan Bratislava, sa dostal do talianskeho UC Albinoleffe a neskôr aj do Sparta Praha, kde pôsobil naposledy. Aktuálne, vo svojich 22 rokoch, musel Adam ukončiť dobre našliapnutú kariéru kvôli zdravotným problémom. Bola by však škoda, ak by svoje dlhoročné skúsenosti a neutíchajúcu lásku k futbalu nevyužil. To sa našťastie nestalo a momentálne je trénerom v Gbeloch, kde vychováva mladých hráčov. Tvrdí, že im chce dať zo seba maximum a jeho zverencov futbal veľmi baví. Každý súper je pre nich výzva a zabojovať chcú aj o titul majstra! Napriek tomu, že Adam už mal oproti sebe súpera ako AC Milan, rovnaká výzva je preňho každý klub na Záhorí, s ktorým mladí chlapci bojujú a práve s nimi má ich tréner veľké plány!
Svoju kariéru si odštartoval v Gbeloch v prípravke, neskôr si prestúpil do ČSFA Malacky, ŠK Slovan, UC Albinoleffe a 6. mesiacov si strávil aj v Sparta Praha. Ktorý z menovaných klubov ti asi najviac dal do života a prečo?
Každý z menovaných klubov mi dal niečo. Slovan bol môj prvý profesionálny klub, žil som vtedy v Bratislave na internáte a ráno som o 6 išiel do školy, pričom som mal každý deň aj tréningy, dvakrát do týždňa dvojfázové a okrem toho nám kontrolovali prospech v škole. Tu som sa naučil byť zodpovedný. V Taliansku som bol sám, bol to iný svet, iná mentalita, kultúra, štýl futbalu…Musel som si zvykať hlavne na jazyk. Za 2 mesiace na Wall Street som sa ho naučil. Odohral som v juniorskej Sérii A kompletné 2 sezóny proti veľkoklubom. Ďalej som sa posunul k mužom, kde som debutoval v základnej zostave proti Lecce. Tu som sa zasa naučil k samostatnosti. Klub Sparta v Česku a na Slovensku nemá konkurenciu – čo sa týka zázemia klubu, servisu, ľudí, ktorí tam pracujú a naozaj robia pre Spartu maximum. Aj čas strávený tu bol obrovská skúsenosť, napriek tomu, že som vinou zranení, nemohol nastúpiť.
Treba poznamenať, že do talianskeho klubu UC Albinoleffe si sa dostal už ako 17- ročný. Aké to vtedy pre teba bolo? Zrazu si sa ocitol v úplne inej krajine, ďaleko od rodiny, známych…
Odlúčenie od rodiny bolo ťažké, aj keď v Bratislave som chodil domov každé 2-3 týždne a z Talianska som sa dostal na Slovensko raz za tri mesiace, aj to sme mali reprezentačný zraz. Ale vedel som, že keď si chcem splniť sen, musím veľa vecí aj obetovať! Z futbalovej stránky to bol naozaj veľký skok, nedá sa to so Slovenskom porovnať. Zázemie, tréningy, taktika a tempo zápasov sú niekde úplne inde.
S futbalom si bol spätý už odmalička, priviedol ťa k nemu tvoj otec. V čom si sa ako malý odlišoval od svojich rovesníkov? Čo si robil naviac v tvojej príprave tak, že si ťa nakoniec vybrali do menovaných klubov?
Robil som presne to, čo aj ostatní rovesníci. Prišiel som z tréningu domov a išiel som hrať znova s kamarátmi futbal. Odmalička som sníval, že odídem hrať do zahraničia. Mal som obrovské chcenie niečo dosiahnuť. Bol som posadnutý a hladný po futbale!
Koľko si pôsobil v Taliansku a ako hodnotíš túto skúsenosť? Na akej úrovni bol klub a aké tam boli podmienky?
V Taliansku som pôsobil štyri roky. Zázemie bolo výborné! Mali sme k dispozícii krásne futbalové centrum so šiestimi ihriskami, výborné materiálne zabezpečenie. Bol to taký rodinný klub, kde fungovalo všetko presne ako má. Zažil som tam dobré aj zlé zápasy, krásne, ale aj horšie okamihy. Nič z toho neľutujem, bola to veľká skúsenosť do života.
Hrával si na poste obrancu. Akým si sa snažil byť hráčom?
Bol som tvrdý, agresívny a nevypustil som súboj.
Istú dobu u teba začali zdravotné problémy, čo je u mnohých futbalistov bežné a práve tie častokrát spôsobia aj koniec kariéry. Bohužiaľ to tak bolo aj u teba tento rok. Aké zdravotné ťažkosti ťa teda prinútili skončiť s futbalom?
Som po piatich operáciách kolena. Poslednú som absolvoval teraz v auguste a transplantovali mi chrupavku v kolene. Bol som nútený s futbalom skončiť.
Ako si na tom zdravotne teraz?
Som už dva mesiace na vozíku, ale čoskoro by som sa mal postaviť na nohy.
Pre futbalistu to musí byť náročná situácia. Ako si sa vtedy motivoval?
V momente, keď mi doktor oznámil, že s futbalovou kariérou musím skončiť, bol to pre mňa veľmi zlý pocit. Neprajem ho nikomu. V hlave mi prebehli všetky momenty, celá drina a to, čo som musel preto spraviť. To, čo som si budoval celé roky a to, čo som pre futbal obetoval, bolo behom jedného okamihu preč.
Kedy si sa rozhodol, že sa chceš venovať trénovaniu mladých futbalistov?
Bolo to hneď po skončení kariéry. Futbalu sa venujem od svojich piatich rokov a svoje skúsenosti chcem využiť. Aj keď som musel skončiť v takom mladom veku, mám momentálne ďalšiu výzvu!
Tou je práve to, že sa úspešne venuješ trénovaniu mladých futbalistov v Gbeloch. Aj vďaka tebe vyhrávajú hráči každý zápas. Aký máš teda kľúč k úspešnému vedeniu hráčov?
Kľúč je taký, že chcem, aby sa moji chalani s každým jedným tréningom zlepšovali. Či mám proti sebe súpera ako AC Milan, alebo Letničie, nič sa tým pre mňa nemení! Chcem predsa vyhrávať a spravím pre to všetko.
Ako vyzerajú vaše tréningy?
Chlapci začínajú rozcvičkou, ďalej koordinačnými cvičeniami, je tam veľa rýchlosti, obratnosti, výbušnosti, streľby a techniky. Futbal ide veľmi rýchlo dopredu. Preto sa tomu musia podriaďovať aj tréningy, pričom najdôležitejšia je ich intenzita.
Od ostatných mužstiev ste popredu aj v tom, že trénujete o jednu tréningovú jednotku viac. Akí sú tvoji hráči?
Je pravda, že trénujeme veľa, ale chalani to potrebujú! Keď chcú niečo vo futbale dokázať, musia makať! Iná cesta neexistuje. Dôležité je, aby mali charakter, lebo ten je v tomto športe veľmi potrebný. Chalani pracujú na tréningoch veľmi dobre a futbal ich baví. To je pre mňa ako trénera veľmi dôležité.
Aké máš s nimi plány?
Keďže sme prví, chcem titul, zaslúžia si to. Makajú na sebe a bola by to pre nich odmena. Na druhej strane, v takom mladom veku nie sú výsledky tak dôležité. Chcem mojim zverencom odovzdať maximum a samozrejme si želám, aby raz mohli hrávať vo veľkých kluboch.
Mladí hráči musia byť naozaj radi, že majú vedľa seba mladého človeka, ktorý im má čo odovzdať. Ktorý tréner bol pre teba zo všetkých trénerov najväčší vzor a prečo?
Od každého trénera som sa naučil niečo, ale keď mám spomenúť jedno meno, tak je to Alessio Palla. Naučil ma veľa, čo sa týka techniky.
V súčasnosti študuješ na Via Humanna v Skalici šport a výživu. Aké máš ciele do budúcna po skončení školy? Chceš sa naplno venovať trénovaniu?
V súčasnosti študujem, ráno chodím do školy a poobede idem hneď na štadión. Chystám sa na trénerskú licenciu, je to jedna z možností, že raz budem tréner. Uvidíme, čo mi život prinesie.
