Nezvoliť si tú najľahšiu cestu, tvrdo na sebe pracovať a mať odvahu! To chce veľkú dávku vôle a sebadisciplíny. Práve tieto vlastnosti sú charakteristické pre Izabelu Prokopiusovú z Kútov, dnešnú hosťku rubriky Robím, čo ma baví.
Mladá slečna sa po štúdiu klavíra na konzervatóriu v Bratislave, rozhodla opustiť komfortnú zónu domova a vycestovať za štúdiom do Talianska. V mestečku Siena, v regióne Toskánsko, žije už tretí rok a študuje štyri cudzie jazyky – taliančinu, španielčinu, angličtinu a ruštinu. V nasledujúcich riadkoch sa dozviete ako ju cestovanie obohatilo, čo všetko ju naučilo a aké skúsenosti jej prinieslo!
Do Talianska si sa dostala najprv ako animátorka. Očarila ťa už vtedy táto krajina natoľko, že si sa rozhodla, že by si sem chcela ísť študovať na vysokú školu?
Keď som sem išla prvýkrát, mojim cieľom bolo naučiť sa dobre taliančinu. Už na strednej škole, na konzervatóriu v Bratislave, som taliančinu potrebovala, aby som bola schopná prečítať si noty, ale keďže som po taliansky chcela plynulo rozprávať, rozhodla som sa pre túto možnosť. Prvý rok som neuvažovala nad tým, že by som chcela ísť študovať priamo do Talianska, ale postupom času, keď som na konzervatóriu zisťovala, že sa hrou na klavíri asi nechcem živiť, spontánne prišla táto myšlienka – zaoberať sa taliančinou. Najprv som rozmýšľala, že pôjdem na Erazmus, ale potom som sa rozhodla študovať ako normálny študent na talianskej univerzite.
Aké skúsenosti si nadobudla ako animátorka?
Táto práca je fyzicky veľmi namáhavá! Od rána do noci som pracovala, nemala som stabilné hodiny, ktoré by som odrobila denne. Ako animátorka som fungovala v podstate stále. Napriek tomu to bola úžasná skúsenosť, lebo som musela stále rozprávať po taliansky a o to mi aj išlo. Neprišla som tam kvôli tomu, aby som si zarobila. Tie dva mesiace sa skutočne finančne neoplatia, ale naučila som sa dobre jazyk a bolo to lepšie, ako keď by som sa prihlásila len na nejaký kurz taliančiny. Mala som šťastie, že som vždy bola v skupine, kde boli všetci z Talianska a aj preto som sa toľko naučila. Keď som tu už začala študovať a naplno sa venovať tomuto jazyku, bola som ako dieťa, keď sa naučí rozprávať, ale nevie pravidlá. Nevedela som prečo sa toto takto hovorí, ale vedela som, že to tak jednoducho je. Spätne som sa učila teda taliančinu a jej pravidlá.
Ako dlho už študuješ v Taliansku a čo konkrétne?
Som tu už tretí rok, práve začínam bakalársky ročník. Študujem sprostredkovanie jazyka a kultúry, čiže sa venujem jazykom a prekladateľstvu. Zameriavam sa na angličtinu, španielčinu, ruštinu a na prekladateľstvo do taliančiny.
Na akej úrovni je tam školstvo a aké skúsenosti máš s prístupom profesorov?
Profesori sú úžasní, ak mám nejaký problém, ihneď mi pomôžu a sú veľmi ochotní! Pravidelne majú tzv. kancelárske hodiny, kedy môže študent prísť za nimi a pýtať sa na to, čo z predchádzajúcej prednášky nepochopil. Profesor študentovi všetko vysvetlí a dá mu ďalšiu hodinu zadarmo! Drží ho tam dovtedy, pokiaľ jeho výkladu neporozumie. Raz sme mali za úlohu spraviť komentár na literatúru, ktorú sme prečítali. Išla som vtedy za učiteľom, či môj komentár môže byť a vtedy ma upozornil na to, že mám problém s talianskou gramatikou. Vysvetlila som mu, že som zo Slovenska a že mi ešte niektoré veci robia problém, na čo mi povedal, že som mu to mala povedať hneď, aby mi opravoval všetko každý týždeň a aby som sa mohla zlepšovať. Išla som tam s malou dušičkou, nechcela som ho otravovať a on bol maximálne ochotný. Takýto prístup som pocítila mnohokrát. Nie je tu problém pýtať sa, je to tu všetko o diskusii.
Ako si spokojná so systémom štúdia a ako často sa musíš učiť?
Pripravujem sa poctivo a pravidelne. Každý rok prechádzam na inú úroveň jazyka, čiže keď som začala angličtinu na úrovni B2, teraz som sa už dopracovala na C2. Španielčinu som začala na úrovni A2 a tento rok som prestúpila na C1. Ak by som sa neučila systematicky, nemala by som šancu všetko dobehnúť.
Nepletú sa ti všetky jazyky dokopy?
Pletie sa mi to, keď som unavená. Vtedy sa mi stáva, že mi vystrelí dané slovíčko v inom jazyku, než práve chcem.
Čo ťa na tejto škole najviac baví?
Jazyky a kultúra celkovo. Na našej univerzite je 93 krajín sveta, z ktorých mladí ľudia študujú. Mám spolužiakov z Afriky, z Číny, ale aj z Ameriky. To, čo študujem ma aj naozaj baví. Na internáte, kde bývam je vedľa mňa Kuvajťan, na prvom poschodí sú Taliani a na druhom zasa ľudia z Afriky. Som šťastná, že tú spoznávam mnoho kultúr sveta.
Dá sa popri štúdiu aj zarobiť si?
Ja mám štipendium a to mi úplne stačí na to, aby som tu normálne fungovala. Dalo by sa pracovať cez víkendy, ale mám ten názor, že ak by som si mala zarobiť 10 euro vo fastfoodoch, alebo kaviarňach a potom by sa to odzrkadlilo na mojich študijných výsledkoch a stratila by som štipendium, lebo by som bola unavená a zaneprázdnená, tak to mi za to naozaj nestojí. Vyšlo by ma to oveľa drahšie.
Univerzita je v meste Siena. Ako sa ti tu žije?
Toto mesto je univerzitné, nakoľko sú tu až tri univerzity. Ak to môžem porovnať s našim hlavným mestom, kde som bývala počas strednej školy, je to iné. V Bratislave som mala možnosť ísť kamkoľvek, na rôzne koncerty, do divadiel. V Siene je to kľudnejšie, čiže je to ideálne miesto na učenie. Večer nie je kam ísť, buď ostanem na univerzite, alebo idem spať na internát. Je to fajn, ale zo začiatku to bol pre mňa šok. Už aj doprava je iná, bola som zvyknutá, že v Bratislave ide autobus každé tri minúty, ale tu si počkám na spoj aj dvadsať minút. Keď nestihnem autobus a vyberiem sa večer pešo, nikto si ma ani nevšimne. Oceňujem, že kriminalita tu vôbec nepanuje.
Ako často máš tú možnosť ísť vycestovať do iného mesta a pozrieť si nové pamiatky?
Víkendy mám voľné a keď je pekné počasie dá sa vycestovať. Všade naokolo je čo pozerať! Nemusím jednu nedeľu ísť do vzdialeného mesta aj päť hodín, lebo tu je v každej dedinke zaujímavá architektúra, nejaký krásny kostol z antiky a podobne. Preto aj takýto výlet je super, pozriem si dedinku, posedím si, dám si dobrú kávu a som spokojná.
Zvykla si si na poobedné siesty, ktorými je Taliansko typické?
Čím ide turista viac na juh, tá siesta tam platí oveľa viac. Ale aj tu v Toskánsku je to časté. Veľa obchodov sú okolo druhej hodiny zatvorené na dve hodinky. Ráno sa otvára najskôr o pol deviatej…
Vďaka pobytu v tejto krajine si si založila aj blog – ,,talianskoposlovensky“, kde píšeš o zaujímavých miestach a skúsenostiach, ktoré si zažila. Aké miesto by si odporučila čitateľom navštíviť, prípadne aj ochutnať typické jedlo…
Rozhodne by som odporučila navštíviť Florenciu, ale aj Bolognu. Tieto mestá sú naozaj nádherné. Jedlo je v každom regióne iné a typické práve pre danú oblasť. Je ťažké niečo si z toho všetkého vybrať, ale moje obľúbené jedlo je tu rizoto z morských plodov, alebo z dyne. Netreba zabudnúť ani na kávu, ktorá v Taliansku jednoducho musí byť!
Ako často máš možnosť venovať sa písaniu tvojho blogu?
Nemám to vymedzené tak, že každý týždeň musím niečo napísať, veľa závisí od toho, čo všetko zažijem, keďže píšem o vlastných skúsenostiach a o tom, čo sa mi naozaj stalo. Nepotrebujem si vymýšľať niečo úžasné. Niekedy sa stane, že aj mesiac nič nepridám. Baví ma ale písať aj po taliansky a aj preto je v mojom blogu špeciálna rubrika v taliančine, kde zasa píšem o Slovensku.
Aké si mala odozvy na túto rubriku?
Odozvy som mala hlavne od spolužiakov, ktorí ma podporujú, aby som rubriku písala ďalej. Na začiatku, keď som povedala, že som Slovenska, mýlili si našu krajinu so Slovinskom, ale keď som spomenula Československo, už im to zaplo a keď k tomu spomeniete Mareka Hamšíka, všetci už vedia o akú krajinu ide! Najviac zaujímajú všetkých fotky, alebo typické jedlá. Prekvapení boli najmä z toho, že u nás môže byť sladké jedlo ako napríklad parené buchty, normálne hlavný chod. U nich je sladkosť len dezert po hlavnom jedle, preto sa čudovali tomuto nášmu zvyku. Na blog boli pozitívne ohlasy.
Momentálne ti nerobí problém písať v taliančine blog. Spomínaš si na začiatky, keď si sa učila tento jazyk? Je to ťažké naučiť sa ho?
Podľa mňa je každý jazyk náročný do určitej miery. Keď som začala študovať na univerzite, brala som to tak, že keď nespravím skúšky, vrátim sa na Slovensko, budem študovať naplno taliančinu tu a nič sa nedeje. Rozumela som, keď na mňa spolužiaci hovorili, ale je to iné, keď sa rozprávate s kamarátmi a keď počúvate odborné slovíčka na prednáške. Prvé mesiace som nevedela, či mám plakať, alebo smiať sa. Prišla som na internát a polovicu môjho štúdia som venovala iba tomu, aby som si našla jednotlivé slovíčka v slovníku. Zisťovala som niekedy aj celú hodinu, čo ktoré slovíčka znamenajú a až potom som sa učila. Postupom času som sa do toho dostala.
Po akom čase si už pocítila výraznú zmenu, keď si si povedala, že už to ide rýchlejšie?
Bolo to zhruba po troch mesiacoch. Teraz sa mi už stáva, že odbornú literatúru radšej čítam v taliančine, než v slovenčine. Veľký pokrok som urobila aj vďaka mojim kamarátom z Talianska, ktorí ma vždy opravili, keď som povedala niečo zle. Sám sa človek neopraví, oni počuli chybu a hneď ma zastavili. Niektorí ľudia sa možno na takéto veci urazia, ohradzujú sa tým, že sú z inej krajiny, ale ja som to od kamarátov doslova vyžadovala, aby ma napomínali.
Aké sú teraz tvoje aktuálne plány? Chceš tu dokončiť aj magisterský stupeň štúdia?
Rada by som tu pokračovala aj na magisterský stupeň štúdia, ale možno si zmením región. Chcela by som zasa spoznať nových ľudí, získať opäť novú skúsenosť.
Čomu sa chceš venovať v budúcnosti profesijne? Máš už plán?
Mojim snom je robiť v turizme. Chcela by som mať svoju vlastnú agentúru a špecifikovať sa len na vyhradenú oblasť, napríklad Toskánsko, aby som mohla z vlastnej skúsenosti rozdávať rady a pomôcť turistom vybrať si, čo je pre nich to pravé. Ak budú chcieť ísť viac za kultúrou, alebo chcú navštíviť vínnu cestu, vedela by som im odporučiť konkrétne miesta, ponúknuť im, čo chcú a vodiť ich tam, kde som bola aj ja. Bolo by to praktické, pretože by som už vedela, kde sa čo nachádza, na čo si treba dať pozor a podobne. Častokrát sa mi v cestovnej agentúre na Slovensku stalo, že zamestnankyňa mi rozprávala o nejakom meste v Taliansku a vychvaľovala ho, aké je úžasné, no ja som tam náhodou pracovala a preto som jej povedala realitu.
Vyzerá to, že máš veľmi dobrý nápad na podnikanie a my ti budeme v tvojom sne držať palce. Si ten typ, ktorý si rád dopredu veci naplánuje a premyslí?
Práve preto aj toľko cestujem po okolitých mestečkách, lebo zisťujem na vlastnej koži, či sa oplatí niekoho pozvať do tejto oblasti, alebo nie.
Prečo si myslíš, že cestovanie je pre mladých obohacujúce?
Cestovanie mi otvorilo oči! Nie som len v stereotype, ktorý som zažívala v rodnej krajine, ale viem, že toto je pre mňa tá správna cesta. Som v kontakte s inými kultúrami, vidím, že v každej z nich je niečo špecifické, niečo, čo sa mi páči, ale aj niečo, s čím nie som stotožnená. To, čo mi je z nejakej kultúry sympatické, sa snažím aplikovať aj do môjho života. Viem, že na jeden problém je viacero riešení.
Z každej kultúry si vyberáš to svoje, to, čo je ti blízke…
Je to naozaj tak a je to výborná skúsenosť spoznať nový, nepoznaný svet. Ale na druhej strane, nie pre každého je cestovanie najlepšie. Poznám ľudí, ktorí sú naozaj radšej doma, so svojimi ľuďmi.
Čo ťa na Taliansku príjemne prekvapilo a čo sa ti tu naopak nepáči?
Na Taliansku sa mi páči, že sú tu veľmi srdeční ľudia! Väčšinou ti chcú všetci pomôcť a žiaden problém nie je taký veľký. Taliani nechávajú problémy plávať. Na druhej strane, je nepríjemné ich typické meškanie. Na Slovensku je 15- minútové meškanie niekedy nezodpovednosť a problém a tu to nie je nič zvláštne. Ak Taliani naozaj meškajú, tak meškajú aj hodinu! Nič si z toho nerobia. Komplikovanejšie je to aj na úradoch. Veľa vecí nefunguje tak, ako by som naozaj chcela. Hnevá ma, že tu ľudia veľa štrajkujú. Každý mesiac je tu štrajk a je to dosť zlé, keď sa niekde potrebujem dostať a skomplikuje mi to práve spomínaný štrajk.
Platí tu teda známe prirovnanie: Ty si ale Talian!
Áno, stáva sa mi veľakrát, že keď máme v škole čítanie s porozumením, Taliani sa mňa – Slovenky pýtajú, čo to vlastne v texte znamená, čiže hocikedy pochopím niečo rýchlejšie než oni.
Kto je tvoj vzor v živote?
Nemám jeden vzor. Keď vidím, že sa mi na niekom páči nejaká vlastnosť, snažím sa byť aj ja taká. Veľmi si všímam ľudí okolo mňa, ale aj známe osobnosti a to, čo dokázali. Hovorím si, že keď to vedeli dosiahnuť oni, tak to môžem dosiahnuť aj ja. Vtedy ma to posúva ďalej.
Každý môže dokázať, čo chce…
Musíš len chcieť a všetko sa dá! Je to jedno motto, ktoré ma charakterizuje. Keď má človek vôľu dokáže to, po čom túži. Som ten typ, ktorý si nezvolí vždy tú najľahšiu cestu, ale tú najzaujímavejšiu! Vždy sa mi to potom v živote vyplatilo.
