Vítame vás u ďalšieho čítania rubriky – Robím, čo ma baví! Dnes vám v nej predstavíme Záhoráka, ktorý sa vďaka svojim snom, s pravidelnosťou dostáva do výšok hodných obdivu! Horolezec Dano Bartal, ktorý pochádza z dedinky Čáry, absolvoval mnoho výprav a jeho nohy už zvládli nejednu ťažkú výzvu.

robim-co-ma-bavi-daniel-bartal-kaukaz-elbrus
Elbrus (5 642 mnm), Kaukaz

Pýšiť sa môže aj tým, že stál na najvyššom vrchu Európy – Elbrus, ležiaci na pohorí Veľký Kaukaz. No napriek náročnosti výstupov, ktoré už má Daniel za sebou, prechováva k prírode a k horám úctu i rešpekt. Aktuálne sa vrátil z Nepálu, kde sa mu podarilo vyliezť na vrch Mera Central, ktorý leží vo vysokých horách Himalájí. Pri tejto príležitosti sme s ním spravili rozhovor nielen o tomto náročnom výlete, ale zaujímali nás aj jeho predchádzajúce skúsenosti, ktoré si z hôr odniesol domov – sem na Záhorie…

Momentálne si sa vrátil z Nepálu, kde sa ti podarilo vyliezť na Mera Central. Blahoželám k úspešne zdolanej výprave! Máš v sebe teda čerstvé zážitky, aké pocity si si teda z tejto výpravy priniesol so sebou domov?
Ďakujem za gratuláciu! Pocity sú stále viac emotívnejšie a až teraz si uvedomujem, čo sa nám podarilo. Zo začiatku, po návrate, na mňa doľahla únava, teraz sa zo spomienok už len teším.

Určite to bolo fyzicky aj psychicky náročné. Koľko teda samotný výstup trval a ako prebiehali dni tam hore?
Pred výstupom na Mera Peak sme sa museli aklimatizovať, čo sme riešili trekom z Lukly (2840 m) do Gokya (4700 m), s následným výstupom na Gokyo Ri (5483 m). Po návrate do Lukly, sme si dopriali deň oddychu a nabrali sme smer Mera Peak. Pod vrchol sme dorazili o štyri dni. Aklimatizácia prebehla úspešne, tak sme si dovolili ísť priamo do High campu vo výške – 5700 m. Obišli sme tak základný tábor, ktorý sa zväčša používa ako prvý odrazový mostík – smer vrchol. High camp stál na skalnom výstupku, noc sme strávili v stanoch a pred 3- hodinou  rannou  sme vyrazili na vrchol. Náš cieľ bol Mera Central, ktorý má 6461 m a stáli sme  na ňom o 7-mej hodine. Vrchol sme si však užívali len chvíľu, veľká zima nás donútila rýchlo zbehnúť dole. V deň výstupu sme klesli až do Tangnagu –  4358 m. 

robim-co-ma-bavi-daniel-bartal-mera-peak
Mera Peak (6 476 mnm)

Stretol si sa v Nepále s niečím neočakávaným, na čo si nebol pripravený?
Keď ste prvýkrát v Nepále, zdá sa vám neočakávané takmer všetko! Veď idete z vyspelej civilizácie do chudobnej oblasti, ktorá je hlavne vo vyšších polohách. Spôsob života, kultúra, stravovanie, bývanie…Všetko je zrazu odlišné… Stretnete tam deti, ktorým soplík tečie až do pusy a pritom bosé, pri nulových teplotách, behajú hore-dole po dedine….

Ako si sa pred touto expedíciou pripravoval?
Príprava prebiehala v rámci možností. Záhorie je viac-menej rovinatý kraj. Každú možnú voľnú chvíľu som trávil v Tatrách, alebo v Alpách. Navyše som sa donútil aspoň dva krát do týždňa si ísť zabehať. Pred odchodom do Nepálu v Tatrách napadol sneh, tak sme išli kondične prešliapavať chodníky do Baranieho a Priečneho sedla.

Vďaka svojej záľube si mal možnosť vidieť napr. aj kaukazský vrch Elbrus. Ako si spomínaš na túto skúsenosť?
Elbrus, teda najvyšší vrchol Európy… Chcel som si na tomto kopci vyskúšať, aké je to byť vo výške nad 5000 m! A samozrejme, stáť na najvyššom bode nášho kontinentu. Išiel som tam s veľkým rešpektom, ale skutočnosť bola taká, že s malými tráviacimi problémami, som v pohode Elbrus zvládol. To ma naštartovalo k tomu skúsiť to ešte vyššie.

Podľa čoho si vlastne vyberáš miesta, ktoré by si chcel zdolať a s akými horolezcami chodíš na expedície?
Miesta, ktoré si vyberám a ako? Je to asi aktuálne vnuknutie v daný čas, alebo ma zaujme daný vrch svojou polohou, výškou, či vzhľadom. Niekedy som jednoducho pozvaný od priateľov, s ktorými sa túlam po horách. Na Kaukaz, Elbrus, som išiel cez cestovku. Ostatné akcie organizujeme s partiou známych, spolu chodíme a lezieme na horách.

Je asi nevyhnutné, aby si si vybral dobrú partiu ľudí, s ktorými si rozumieš…
Vo vysokých horách je potrebné mať okolo seba ľudí, ktorým veríš, ktorých poznáš. Veľakrát sa stáva, že je treba byť istený. Ide tu o tvoj život a ten zveríš len ľuďom, v ktorých máš dôveru.

Ktorá výprava a vrch ťa doposiaľ najviac uchvátil?
Každá výprava vo mne niečo zanechá. Najviac sa mi pod kožu asi dostala moja prvá akcia, ktorú som organizoval mimo Slovenska. Boli to Julské Alpy v Slovinsku. Išlo o viacdenný prechod hrebeňa s výstupom na symbol Slovincov a zároveň najvyšší vrchol Slovinska – Triglav 2864 m. Nocovali sme v bivakoch priamo na hrebeni. Pri plánovaní sa ťažko získavali informácie o stave týchto bivakov, o časoch, orientácii atď. Všetko prebehlo super a bol som vrúcne za organizáciu pochválený od spolu-trekerov.

robim-co-ma-bavi-daniel-bartal-pohlad-z-high-campu
Pohľad z high campu

Horolezec v sebe musí mať bezpochyby dobrodružstvo. Čo ešte?
Dôležité je mať najmä pokoru k horám! Vedieť sa vrátiť hoci aj spod vrcholu, ak si to vyžadujú okolnosti, napríklad nepriaznivé počasie, vyčerpanosť, či už vlastná alebo tá, ktorú pociťujú spolu-lezci. Je dôležité vedieť sa svojim chovaním zaradiť do prírody. 

Boli chvíle, kedy si si myslel, že daný vrch nezvládneš? Ak áno, ako sa vtedy prinútiš, motivuješ, aby si to, čo si si zaumienil, aj zvládol?
Sú chvíle, keď sa musí človek sám motivovať, donútiť sa ísť ďalej. Toto, si myslím, že mám celkom vyriešené. Som v znamení Býka, takže sa zatnem a idem. Poviem si, na čo si sem išiel, keď sa, ako hovorí jeden môj parťák ,,opúšťaš“?! Boli stavy, že nás napr. búrka nepustila ďalej hore, ale s tým sa nedá bojovať, treba to zabaliť a zostúpiť.

Koľko dní počas roka si ,,ukradneš“ práve pre svoju záľubu? Ako často sa tomu venuješ?
Na Záhorí máme malé, ale pekné hory Malé Karpaty. Tam sa dá  ísť kedykoľvek, keď má človek chuť a čas. No do Tatier a Álp sa musí vždy cestovať dlhšie. To znamená, že jeden, prípadne dva dni, musíte obetovať len na dopravu. Treba počítať čas strávený na horách a hneď je to 5-6 dní v prípade Álp, alebo 3-4 dni, čo týka Tatier. Mám rodinu a rodinný dom, okolo ktorého, je stále čo robiť, takže som rád, keď vypadnem na hory aspoň raz za mesiac.

Horolezec musí byť pripravený aj na ťažkosti, zranenia, nevhodné počasie…Je tu aj nebezpečenstvo lavíny. Bol si niekedy v takej nebezpečnej situácii?
Zhoršujúce sa počasie, lavíny… To sú zväčša neočakávané skutočnosti, nehovorím o hlásených lokálnych hroziacich lavínových predpovediach, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou každého návštevníka vysokých hôr. Veľa krát mi už nad hlavou lietali blesky, aj v malej lavínke som sa trocha zviezol. Je to súčasť živej prírody, treba sa len prispôsobiť.

robim-co-ma-bavi-daniel-bartal-gokyo-everest-lhotse
Gokyo (4 750 mnm), v pozadí Everest, Lhotse

Čo je pre teba na horolezectve najkrajšie? Je to predsa aj nebezpečenstvo, ktoré nie je úplne blízko komfortnej zóny človeka…Napriek tomu, to myslím v tom obdivnom slova zmysle…Predsa vyjsť z komfortnej zóny je cesta, ktorú si nezvolí hocikto…
Horolezectvo je nebezpečné potiaľ, pokiaľ si to pripustíš. Ja veľa neriskujem, v  rámci možností hľadám bezpečnejšiu cestu. Ak mi hrozí nebezpečenstvo, vždy si spomeniem na moje deti a vtedy sa triezvo rozhodujem ako ďalej. Asi som z tých opatrnejších so štipkou adrenalínu. Sem by sa hodil smajlík. (smiech) A čo sa týka komfortu? Podľa mňa je ľudstvo aj tak už prehnane rozmaznané a zabezpečené voči všetkým prírodným javom, ktoré by len troška mohli narušiť jeho blahobyt. Je to len môj názor, možno sa mýlim.

Na záver by som ti chcela popriať ešte veľa zdolaných vrchov a veľa síl! Môžeš nám prezradiť na koniec, či už máš v hlave plán na ďalšiu cestu?
Ďakujem za prianie. V hlave mi vždy behá veľa projektov, ktoré buď odďaľujem, alebo sa vrhnem na to. Rád by som už do nich zahŕňal aj moje skoro deväťročné dcérky Simonku a Sabinku, ktoré si tiež už siahli na skalu a páčilo sa… 


.