Pochádza z Chynorian, ale vďaka manželke sa Kúty stali jeho druhým domovom. Jeho rodičia sa báli, že si vybral nebezpečnú prácu. A nie, nebola to história, ktorej štúdiu sa venoval na vysokej škole. Postupne sa z práce stala životná misia. K srdcu mu prirástla skupina ľudí, ktorým sa viacerí z nás najradšej oblúkom vyhýbajú.
Sám hovorí, že sa snaží byť mostom medzi dvoma rozdielnymi svetmi. A keď mu čas dovolí, chodí si najradšej odpočinúť na Oširíd. Aj to je Jozef Kákoš, riaditeľ neziskovej organizácie Depaul Slovensko, ktorá sa zameriava najmä na pomoc ľuďom bez domova.
V rozhovore sa dočítaš:
- ako funguje noclaháreň
- ako je to cez Vianoce v noclahárni
- o kampani „Adoptuj si posteľ“
- kde na Záhorí by sa mohla zriadiť noclaháreň
- ako ho zmenila práca v noclahárni
Vrátime sa o pár rokov neskôr. Čím si chcel byť v detstve?
Popravde si to veľmi nepamätám, no myslím, že učiteľom.
Kedy si začal cítiť, že tvojím životným povolaním bude pomáhať druhým?
Nebolo to tak, že by som cítil pomáhanie druhým ako povolanie. V skutočnosti som študoval históriu a ani po škole nič nenaznačovalo, že by sa mi mal život takto obrátiť naruby. Zároveň však pomoc druhým bola absolútne bežná súčasť môjho detského sveta. Chodili sme aj s bratmi pomáhať do kostola, v rámci skautingu, v rámci dediny. Do Depaul Slovensko som sa dostal v podstate náhodou. V období, keď som si hľadal prácu, zavolal ma pracovať do nocľahárne známy z vysokej školy. Až tam som sa naplno stretol s realitou, ktorej ľudia bez domova čelia každý deň. Mať možnosť stretnúť a rozprávať sa s ľuďmi, ktorým sa väčšina ľudí zoširoka vyhýba, bolo pre mňa veľkou školou. Naplno som si uvedomil, že ľudia bez bývania sú úplne takí istí ako my, ktorí svoje bývanie máme. V nocľahárni som strávil rok svojho života, potom som si z Depaul-u „odskočil“ do inej neziskovej organizácie, aby som sa v roku 2015 opäť vrátil. Ľudia bez domova sa stali mojím osudom.
Ako vlastne funguje vaša nocľaháreň?
Depaul Slovensko ako organizácia prevádzkuje v Bratislave viacero služieb pre ľudí bez domova. Okrem nocľahárne, ktorá je so svojimi 200 miestami skutočne najväčším projektom, poskytujeme pomoc pre 50 ľudí v útulkoch a pre mnohých ďalších aj priamo v teréne alebo v dennom centre. Naším najnovším projektom je integračný projekt bývania. V rámci neho sprevádzame troch ľudí, ktorým sa nám podarilo nájsť bývanie, a verím, že ďalší traja sa ubytujú vo svojich nových bytoch čoskoro.
Čo sa týka nocľahárne, tak tá slúži iba na prenocovanie. Svoje brány otvára o devätnástej večer a ráno o siedmej musia ľudia odísť. Medzitým sa im snažíme poskytnúť čo najkomplexnejšiu pomoc. Okrem večere a raňajok je samozrejmosťou možnosť hygieny, sociálneho poradenstva u sociálneho pracovníka, šatník a mnohé ďalšie služby. V tejto dobe je, samozrejme, celá prevádzka ovplyvnená Covidom, a teda realitou sú rúška, dezinfekcia rúk, meranie teploty, no i testovanie.
Ako je to u vás cez zimné obdobie a Vianoce?
Zimné obdobie je pre ľudí bez domova veľmi náročné. Reálne im hrozia vážne zdravotné komplikácie ako omrzliny, ale aj zamrznutie. Preto je dôležité, že sa ľuďom bez domova venuje počas zimy väčšia pozornosť.
Vianočné sviatky sa snažíme mať aj v našich službách v čo najslávnostnejšej atmosfére. Súčasťou sviatkov u nás je vianočný stromček, štedrovečerná večera s kapustnicou a rybou. Rovnako každoročne obdarúvame našich klientov aspoň malým darčekom. Nocľaháreň je následne na 1. a 2. sviatok vianočný otvorená celý deň pre všetkých ľudí, aby sa nemuseli túlať sami po meste.
Máte väčší nápor cez zimu ako počas roka?
Vo všetkých službách, ktoré poskytujeme, je obdobie zimy omnoho náročnejšie a počet ľudí bez domova, ktorí vyhľadávajú našu pomoc, rastie. Kapacita nocľahárne je 200 miest, no počas zimy sa nám bežne stáva, že túto kapacitu prekročíme o 10 aj 20 ľudí. Nocľaháreň pred viac ako 15 rokmi vznikla, aby sa mali ľudia bez domova kde skryť najmä počas zimy, a preto sa stále snažíme prichýliť všetkých, ktorí k nám prídu. Zatiaľ sa nám nestalo, že by sme niekoho poslali preč kvôli nedostatku miesta.
Stretol si sa počas svojho pôsobenia v nocľahárni aj s konfliktnými situáciami? Ako riešite takéto situácie?
Ak máte v jednom priestore naraz 200 ľudí, nedá sa menším či väčším konfliktom vyhnúť. Zároveň však vôbec nie sú tak časté, ako by možno ľudia predpokladali. Na začiatku fungovania nocľahárne sme mali v budove SBS službu. Po roku, keďže sme s ňou neboli spokojní, sme s ňou rozviazali zmluvu. Pravda je taká, že po jej odchode nám počet konfliktov klesol. Odvtedy je našou hlavnou „zbraňou“ pri riešení konfliktov snaha kolegov a kolegýň deeskalovať hádku slovne. Pokiaľ to nepomáha, voláme políciu. To sa však nestáva veľmi často.
Tvoj najhorší, resp. najkrajší zážitok z nocľahárne?
Začnem tým horším. Najhorším zážitkom, ktorý som počas roku v nocľahárni zažil, bola smrť jedného z našich klientov počas mojej nočnej služby. Snažil som sa ho do príchodu záchranky oživovať, no už sa nám ho, žiaľ, nepodarilo zachrániť.
Krásnych zážitkov mám mnoho. Jeden z tých novších bol deň otvorených dverí, ktorí sme mali v nocľahárni pre našich klientov. Spolu sme grilovali, spievali aj tancovali.
Súčasťou vašej organizácie je aj aktivita „Adoptuj si posteľ“. Vysvetlíš nám niečo viac o tejto aktivite?
Mnohí ľudia sa na nás obracali a obracajú, že chcú ľuďom bez domova pomôcť, no nechcú im dať peniaze priamo do ruky. Práve preto sme spustili možnosť adopcie postele. Na stránke www.adoptujsipostel.sk si ľudia môžu adoptovať posteľ v jednom z našich projektov, a tak nám pomôcť pri práci s ľuďmi bez domova. Suma adopcie sa približne rovná výške nákladu na danú posteľ za deň. Každý adoptívny rodič teda poskytne konkrétnemu človeku bez domova jednu noc alebo deň pomoci u nás.
Myslíš, že by sa dal podobný nápad s nocľahárňou realizovať aj v Kútoch či v okolí?
Myslím, že služby ako nocľaháreň alebo útulok patria skôr do spádových miest, ako sú Senica či Skalica. Kúty majú mnohé rodiny a ľudí, ktorí žijú na hranici alebo za hranicou chudoby a potrebovali by najmä poradenstvo a sprevádzanie. Obec má v pomoci nezastupiteľné miesto a dokáže správnou, a najmä včasnou intervenciou predísť u svojich občanov zväčšovaniu ich problémov a prepadu na ulicu. Obec však nie je len obecný úrad. Obec sme my všetci, ktorí tu žijeme. Všetci sme vo väčšej či menšej miere zodpovední za to, ako žijú tí najchudobnejší z nás.
Ako ty vnímaš ľudí bez domova?
Ľudia bez domova sú v prvom rade ľudia. To, že nemajú domov, by ich nemalo determinovať.
Zmenila ťa práca v nocľahárni ako človeka?
Táto práca sa nedá robiť bez toho, aby človeka nezmenila. Najväčšia časť mojej práce je o kontakte s ľuďmi – od človeka bez domova až po ministra práce. To je veľmi široký rozptyl a núti ma to byť mostom medzi dvoma úplne rozdielnymi svetmi. Zároveň ma to však učí pozerať sa na ľudí a vnímať najmä to, čo máme spoločné, a nie to, v čom sa líšime.
Ako na tvoju prácu a aktivity reagujú tvoji najbližší?
Napríklad rodičia sa zo začiatku báli, že sa mi niečo stane, a považovali to za nebezpečnú prácu. Robím ju však už tak dlho, že všetci v mojom okolí ju už považujú za viac-menej bežnú prácu. Občas sa mi potom stane, že o svojej práci hovorím s niekým novým a na jeho tvári vidím zhrozenie. Vtedy si uvedomujem, že nejde o až tak bežnú prácu.
Druhý extrém je, keď sa ma ľudia pýtajú, či to robím ako dobrovoľník. Pravda je taká, že aj pomoc ľuďom bez domova sa má poskytovať profesionálne a na to potrebujete platených zamestnancov . V skutočnosti má Depaul Slovensko v rámci všetkých našich služieb už viac ako 60 zamestnancov a ďalších okolo 100 dobrovoľníkov.
Manželka, deti, ale aj zvyšok rodiny sú už do veľkej miery súčasťou našej práce. Chodievame spolu na podujatia, ktoré ako organizácia robíme. Najstarší syn aj so švagrinou mi napríklad pomáhali s vianočnou zbierkou, ktorá prebiehala na Bratislavskom hrade doobeda počas Štedrého dňa. Som veľmi rád, že naše deti vidia, že na svete sú aj menej šťastní ľudia, ktorí potrebujú pomôcť. Učí ich to väčšej citlivosti voči druhým.
Čo robíš vo voľnom čase?
Vo voľnom čase som najradšej so svojou rodinou a hlavne v pokoji a bez veľkého zhonu. Ak nám to čas a počasie umožní, moja prvá voľba trávenia voľného času je ísť plávať. Či už na Oširíd alebo v zime na plaváreň do Senice. Okrem toho rád behávam alebo bicyklujem.
Aký máš vzťah ku Kútom? Čo na Kútoch najviac obľubuješ?
Ako sa spieva „Kúty, Kúty tam sem nechau srdéčko…“ Manželka a celá jej rodina je z Kútov. Bývam tu už viac ako 10 rokov a cítim sa tu doma. Vnímam, že mnohí ľudia z Kútov už poznajú moju prácu a cez Depaul často a nezištne pomáhajú ľuďom bez domova. Patrí im za to moja vďaka i obdiv!
Čo ma na Záhorí ešte uchvátilo, je veľký pocit voľnosti, ktorý na Záhorí mám. V Chynoranoch a okolí, odkiaľ pochádzam, je každý kúsok zeme využitý na poľnohospodárstvo. Na Záhorí je veľa lúk a lesov a dediny sú často ďaleko od seba. Z „preplnenej“ Bratislavy sa potom rád vraciam do pokojných Kútov, kde sa dá ľahko nájsť priestor bez hluku a ľudí. Stačí zájsť kúsok za dedinu.
Zhováral sa Gorazd Rosa pre občasník Kúcan
