Klimatické i pôdne danosti v obci Zohor vytvorili už v dávnejších dobách vhodné podmienky na obrábanie pôdy a pestovanie plodín.  Z týchto dôvodov sa prevažne roľnícke  obyvateľstvo v minulosti venovalo pomerne intenzívne poľnohospodárstvu a chovu domácich zvierat.

ilustračné foto Envato Elements / solovei23

Roľník k začatiu poľnohospodárskych prác k prvej orbe, k siatiu, k sadeniu i k zberu úrody pristupoval s nesmiernou pokorou. Dalo by sa povedať priam obradne. Kým začal potrebnú prácu na poli prežehnal sa, pomodlil a poprosil nasledovne o pomoc: Pane Ježiši Kriste nám pomáhajte! Po skončení prác nezabudol poďakovať: Pane Ježiši Kriste, dzekujeme vám, že ste nám pomohli.  Tu je možné pozorovať pozostatky prvkov predkresťanskej agrárnej mágie, spojené s poďakovaním poľným bôžikom za ochranu úrody počas celého vegetačného obdobia. Kresťanstvo niektoré prvky pretransformovalo podľa svojej vierouky, preto sa roľník obracal s dôverou na Ježiša Krista a žiadal ho o pomoc. 

Macek Knihy.Zahori

Písomná správa  z druhej polovice 18. storočia dokladá, že obyvatelia Zohoru pestovali vo veľkej miere okrem iných bežných plodín aj technickú plodinu konope, s ktorou obchodovali v Rakúsku, Uhorsku i na Morave a zaoberali sa nielen výrobou konopného plátna, ale aj výrobou konopného oleja. Konopný olej nahrádzal v minulosti na prípravu jedál v čase pôstu bravčovú masť, ale bol aj produktom, určeným na predaj alebo výmenu. 

Prevažná väčšina obyvateľov sa však neskôr naplno venovala obrábaniu pôdy, pestovaniu a predaju zeleniny.  Pestovanie a predaj zeleniny bolo až do obdobia po 2. svetovej vojne hlavným zamestnaním obyvateľstva.

V Zohore sa spomedzi okolitých obcí zelenina dorábala najintenzívnejšie, čoho dôkazom je i pomenovanie tejto oblasti Zohorská zeleninárska oblasť. Zelenina neslúžila len ako produkt na prípravu jedál, ale bola aj významným zdrojom príjmov pri odpredaji. (V dedine sa traduje, že z tržieb za odpredaj zeleniny Zohorčania prispeli na realizáciu nového kostola, ktorý bol vysvätený v r. 1898.)

Cibuliarka zo Zohoru, kresba z roku 1816

Rozmachu zeleninárstva dala podnet nielen vhodná pôda, ale i blízkosť trhových miest ako bola Bratislava a Viedeň a v neposlednej miere mala vplyv i dobrá poloha obce s vlakovým i cestným spojením, čo bolo nezanedbateľné najmä pri jej distribúcii do väčších a vzdialenejších miest. 

Zeleninu predávali nielen v blízkej Bratislave a vo Viedni, ale i v okolitých dedinách na pravidelných trhoch, vo vinohradníckej malokarpatskej oblasti v Sv. Jure, Pezinku a v Modre, neskôr aj na susednej Morave (napr. v Břeclave, Brne, Jihlave). Dopestovanie kvalitnej polievkovej zeleniny, medzi iným i cibule, vynieslo Zohorčanom v susedných dedinách na Záhorí prezývku Cibulári. (To, že sa  touto plodinou hojne obchodovalo dokladá i akvarelová kresba Jozefa Heinbuchera Bikessyho z roku 1816 s názvom Žena z okolia Eisenstadtu a cibuliarka zo Zohoru). Zvyklo sa hovoriť: Cibula, česnek búrí, to každý Zóhran lúbi.

Pálfyovci Knihy.Zahori

Pestovanie zeleniny zaznamenalo rozkvet hlavne koncom 19. a zač. 20. storočia.  Záhorská zeleninárska oblasť sa rozprestierala na území obcí Zohor, Láb, Plavecký Štvrtok, Stupava, Mást, Záhorská Bystrica a Devínska Nová Ves. Celá oblasť sa delila podľa pestovaných druhov na dve časti: zohorskú a stupavskú. Kým v obciach zohorskej oblasti sa sústredili na pestovanie tzv. polievkovej zeleniny ako je mrkva, petržlen, zeler, kel, kaleráb, pór, cesnak a cibuľa, v obciach stupavskej oblasti prevládalo pestovanie kapusty, uhoriek, kelu a po druhej svetovej vojne i paradajok. 

Bratislava bola v období medzi dvoma vojnami provinčným mestom, kde stačili obyvateľov zásobovať zeleninou a ovocím miestni bulharskí zeleninári a predajcovia z južného Slovenska „z Maďar“. Zeleninári zo Záhoria zo Zohoru, Záhorskej Bystrice a Stupavy boli preto nútení hľadať odbytištia svojich produktov vo väčších mestách konkrétne v blízkej Viedni. Tam mal predaj úplne odlišný charakter ako v Bratislave. Predaju sa podriadil celý chod domácnosti. Zeleninu chystali takmer všetci z rodiny, bol to často jediný zdroj obživy,  ale predávať išiel len gazda s najstarším synom alebo dcérou. Na trh sa zvyklo chodiť v pondelok v noci. Do Viedne vozom bola dlhá cesta.  Vyrážalo sa z domu už po polnoci smerom na Angern („Congr) alebo Dünkrut („Kruta“), kade viedli mosty cez rieku Moravu, aby boli zavčas ráno „na rinku“  „Ošmork“ (Ost Markt – východný trh). Tam sa predávalo vo veľkom tzn. že kupujúci kúpil naraz niekoľko vriec alebo celý obsah voza a  tovar sa rýchle rozpredal. Najčastejšie nakupovali majitelia hostincov, nemocnice, sirotince, kasárne, ale aj chovatelia koní a dobytka. Pre nich dodávali požadované množstvo tovaru podľa vopred dohodnutej objednávky.  Ak sa nepodarilo zeleninu minúť, tak chodili „hausírovat“ tzn. ponúkať tovar priamo z domu do domu. Trhovisko „Ošmork“ malo svoje pravidlá, ktoré boli účastníci predaja nútení dodržiavať. Okolo 9. hod. ráno muselo byť trhovisko vypratané. Preto predávajúci zeleninári prichádzali už skoro ráno, aby do predpísaného času stihli privezený tovar predať. Nebolo neobvyklým javom, že niektorí členovia gazdovstiev si na sezónu našli vo Viedni aj ubytovanie buď u príbuzných alebo u náhodných známych a domáci im pravidelne privážali „partéku“ (tovar na predaj). Tak mali zabezpečený predaj a nemuseli sami produkty ponúkať a predávať. Na jar sa obchodovalo mladou cibuľkou, mrkvou, neskôr zeleným hlávkovým šalátom, cesnakom. V lete sa privážali uhorky a polievková zelenina. Neskoro na jeseň a v zime išla na odbyt hlávková kapusta a zemiaky.

Z Viedne prinášali domov nezvyčajné dobroty – cudzokrajné ovocie, sladké i slané pečivo v úlomkoch priamo z pekární, chlieb, „buršlu“ (mäkká saláma), cukrkandl, svätojánský chlebíček, ale podľa potreby aj nové náradie na hospodárske práce a potreby  do domácnosti. Ženy kupovali látky a ozdoby na odev. Roľníci si vozili z Rakúska napríklad kvalitné  kosy, nakupovali ich vo Viedni alebo v Marchegu a podľa toho sa aj jeden druh kosy nazýval „rakúšanka“.Obchodovanie vo Viedni napomáhalo rozhľadu, umožnilo poznávať nové kultúry, nových ľudí, osvojiť si cudzí jazyk.

Keď už nebolo možné  predávať v Rakúsku pestovatelia zeleniny chodili s produktami do malokarpatskej oblasti  (Sv. Jur, Pezinok, Limbach, Modra), kam vozili okrem polievkovej zeleniny na predaj aj zemiaky, niekedy obilie a v zimných mesiacoch sa obchodovalo priamo s vinohradníkmi.  Zohorčania im  predávali  vo viazaničkách „rezlavú trávu“, s ktorou vinohradníci priväzovali vínnu révu alebo im vozili na základe dohody seno. 

Ďalším miestom predaja sa stala napokon aj Bratislava i napriek tomu, že tam chodili predávajúci z celého okolia. V Bratislave sa predávalo na denných trhoch v tržnici alebo voľne na určených miestach v meste, často aj len na chodníkoch. Táto činnosť pripadla častejšie ženám. Predávali najväčšmi viazaničky polievkovej zeleniny po záhorácky „grincajch“. Takémuto predaju sa hovorilo „nadrobno“. Tovar im privážali muži ešte za tmy na vozoch a rozkladali ho na zem alebo provizórne pulty, inokedy prichádzali skoro ráno vlakom s tovarom naloženým na chrbte  a v taškách, priviazaných na batohu pod krkom. Hovorilo sa, že „išli  z noškú na rink.“ Keď sa tovar nepodarilo predať, prišli znovu aj na ďalší deň alebo tovar dali priekupníkom „keťasom“ za nižšiu cenu. Za časť utŕžených peňazí prinášali domov potraviny,  podľa potreby veci do domácnosti, oblečenie, obuv, látky, deťom kupovali „cukrové“.

Malacké pohľady Knihy.Zahori

V sezóne uhoriek privážali hospodári celé vozy nakladačiek, ale aj šalátových uhoriek na základe objednávky priamo na určené miesto, alebo do výkupu rovno na železničnú stanicu v Zohore, kde ich priekupníci hneď vyplatili a tovar naložili na vagóny a distribuovali ich do Bratislavy alebo na susednú Moravu. Do Bratislavy privážali gazdovia zo Zohoru aj seno chovateľom koní. Tieto obchody však už boli zvyčajne dopredu dohodnuté.  

Rozšírenie pestovania zeleniny v Zohore malo svoje pokračovanie aj po kolektivizácii v r. 1952. Na zeleninársku tradíciu nadviazalo aj Jednotné roľnícke družstvo hneď po svojom vzniku založením poľných  pracovných skupín, ale aj záhradnej skupiny, kde zeleninu pestovali nielen voľne na poli, ale aj v skleníkoch a pareniskách. Dopestované produkty okrem veľkoodberateľov dodávali aj do družstevnej predajne alebo priamo ich predávali  v skleníku.

 Pestovanie zeleniny a jej odpredaj v Bratislave, ale aj na susednej Morave v Brne, Břeclave a Jihlave na dlhé roky patrili k pravidelným činnostiam v mnohých už aj družstevníckych domácnostiach. Utŕžené peniaze pomáhali rodinám zveľaďovať svoje bývanie a zabezpečovali celkove lepšiu životnú úroveň. Predaj zeleniny samozrejme nie v takých rozmeroch, ale v skromnejšej podobe, pretrval donedávna.  Zopár starších žien ešte chodilo v piatok alebo v sobotu „s noškú“ predávať na rink do  Bratislavy viazaničky polievkovej zeleniny, uhorky nakladačky, cibuľku, hlávkový šalát, cesnak a ďalšie produkty podľa sezónnosti.

Zeleninárstvo v Zohore je fenomén. Zohorská zelenina bola dlhé obdobie široko ďaleko známa svojou kvalitou a dobré meno svojim pestovateľom získala aj za hranicami.

Oľga Drahošová


.
Toto je čítané

Od 1. júna štartujú cyklobusy ARRIVA na Záhorí, autobusy s nosičmi bicyklov budú premávať po dvoch trasách

Od soboty 1. júna sa začne na Záhorí v Bratislavskom kraji sezóna…

20 rokov