V strave našich predkov v staršej dobe mali svoje nezameniteľné miesto vlastné produkty. Ľudia sa stravovali zväčša skromne a jedli to, čo si sami dopestovali a dochovali vo svojich gazdovstvách. V lete mali prevahu jedlá zo zeleniny, rôzne prívarky, zemiaky, čerstvé strukoviny, mlieko, ovocie, obilniny. V zime na prípravu jedál používali viac kvasenú kapustu, suché strukoviny, zemiaky, mäso zo zabíjačiek a jedlá z obilnín. Inak to nebolo ani v obci Zohor v dávnejšej minulosti.
Zloženie stravy a jej pestrosť záviseli nielen od ročného obdobia, ale aj od pracovného nasadenia. Pri zvýšenej fyzickej námahe pri poľnohospodárskych prácach mimo domu v poli (pri žatve, vyberaní zemiakov, vylamovaní kukurice a pod.) konzumovali mäsové jedlá s kapustou či omáčkou alebo varené sýte múčne jedlá napr. rezance so slanou posýpkou (tvaroh a oškvarky). Ak mali na prácu prizvaných pomocníkov „tovaricháru“, tak ponúkali „zalété bravčové pečénki“ s chlebom a kvasenou uhorkou, oškvarky, inokedy varené údené mäso s kapustou. Nikdy nesmel chýbať ako príloha k jedlu chlieb a z nápojov voda, kyslé mlieko, studená čierna káva a pre chlapov víno alebo pivo. Vodu si nosievali so sebou v hlinených nádobách s úzkym hrdlom „čepák“. Aby bola dlho studená a osviežila, zvykli čepák zakopať do zeme. Mlieko tiež nosili v hlinených nádobách alebo v smaltovaných kanvičkách. Vo fľašiach si prinášali čiernu kávu z priemyselne vyrábaných kávovín (žitná káva, Franck káva). Pre lepšiu arómu a chuť pridávali do kávovín pár zrniek zomletej pravej kávy. Pri prácach na poli v chotári využívali aj pramenitú vodu z miestnych studničiek.
Keď už spomíname nápoje, doplníme informácie, že v domácnostiach na raňajky pili mlieko alebo bielu kávu, ktorá sa však považovala spolu s koláčom alebo chlebom za sviatočné jedlo a konzumovali ju v nedeľu alebo iný sviatočný deň. Do mlieka alebo bielej kávy si niektorí zvykli nakrájať kúsky chleba a vyjedali ho lyžicou. V lete od smädu sa konzumoval studený cmar a čaj. Na prípravu čaju používali sušené šípky, lipový kvet „lipina“, skorocel „psí jazýček“, kvet bazy, harmanček „jahodníček“ a kupovaný ruský čaj. Bylinkové čaje pili hlavne v zimnom období pri prechladnutí a sladili ich medom. V zime sa rovnako s obľubou podávalo varené víno pri spoločenských posedeniach ako boli drápačky, rôzne rodinné oslavy, susedské posedenia. Varené víno ponúkali aj v svadobnom dome pred odchodom na sobáš v chladnejších dňoch alebo na kare v zime.
V tradičnej strave mali prevahu jedlá rastlinného charakteru. Boli to obilninové jedlá z ražnej a pšeničnej múky, zelenina, strukoviny a zemiaky. Obilninové jedlá pripravovali dvoma spôsobmi: varením a pečením. Popredné miesto medzi obilninami patrilo raži „réž“ a pšenici „žito“. Obilie mleli v mlyne na múku, ktorá tvorila základ múčnych jedál. Z pšenice sa mlela okrem múky aj krupica, ktorú používali na prípravu kaše pre deti a chorých, ale aj pri príprave múčnych jedál ako boli šúľance, rezance, krupicová taška a pod. V 2. polovici 20. storočia sa mnohé tradičné obilniny celkom vytratili z jedálneho lístka (proso, ovos, pohánka) a rozšírilo sa konzumovanie kupovanej ryže.
Ražnú múku používali na prípravu chleba. Chlieb sa do päťdesiatich rokov 20. storočia piekol v domácnostiach. Až neskôr ho nosili piecť do verejnej pekárne „k pekarovi“. Pieklo sa raz do týždňa viacej pecňov podľa veľkosti domácnosti, pretože príprava chleba bola náročná na prácu i čas. Upečený chlieb sa ukladal do komory „na rebríček“ alebo do prednej nevykúrenej izby na lavicu. Na stole v kuchyni býval načatý chlieb prikrytý plátenným obrúskom. Bol považovaný za „Boží dar“ a preto sa k nemu správali úctivo. Pred načatím bochníka sa nožom naznačil na spodnej strane chleba krížik. Chlieb krájala zvyčajne gazdiná. Chlebom sa neplytvalo. Skonzumoval sa každý kúsok. Omrvinky z chleba sa dávali do ohňa alebo sa sypali sliepkam. (Spomínam si na časy môjho detstva: v zime, keď sme kúrili v kuchyni sporákom, na ktorom sa varilo, pieklo a slúžil aj na vykúrenie kuchyne, kde sme sa vo dne všetci zdržiavali a počuli sme ohník „rozprávať“, starenka nám kázali dať do ohňa suché kôrky. A naozaj prestal. Pomohlo to. Preto sa aj omrvinky dávali ohňu, aby sa upokojil, aby sa obrazne povedané nasýtil. Boli to zostatky predkresťanskej viery, akési obetovanie bôžikom ohňa.) Pred pečením chleba, aby sa zistilo či je pec dobre vyhriata, sa v niektorých domácnostiach najskôr piekli na skúšku osúchy z chlebového cesta napr. cibuľové. Po upečení chleba piekli vo vyhriatej peci sladké alebo slané osúchy z bielej pšeničnej múky napr. smotanové, oškvarkové alebo „sirové“ (tvarohové), „ trnkové“ (slivkové), marhuľové. Z čerstvej strúhanej kapusty sa pripravoval „zelový uokeš“.
Z ďalších obilných jedál si pozornosť zaslúžia obvarované cestoviny ako boli „hrubé rezance, fléčki, šúľanki, koblihi, gule“. Široké (hrubé) rezance sa pridávali najmä do fazuľovej zapraženej polievky. Jedlu sa hovorilo“ fažou a podeň“, ale podávali sa aj ako hlavné jedlo posypané buď sladkou posýpkou mletým makom, orechmi, strúhankou „prézlama“, tvarohom alebo na slano s krupicou, vajíčkom, tvarohom a s oškvarkami. „Fléčki“ alebo aj „šiflíki“ slúžili nielen ako závarka do polievok, ale aj ako hlavné jedlo. Najčastejšie ich pripravovali s čerstvou krájanou kapustou „zelové fléčki“ so škoricou a cukrom či na slano. Zapečené fliačky s mletým údeným mäsom, ktoré zostalo napríklad po Veľkej noci, spolu s rozšľahanými vajíčkami tvorili jedlo „šunkafleki“. Pripravovali z nich aj granatír „miškulant“. Ďalším múčnym jedlom boli šúľance z potlačených zemiakov a múky so sladkou posýpkou. Pirohy „koblihi“ boli taktiež robené zo zemiakového cesta, plnené hustým lekvárom a obvarené vo vode. Posýpka bývala sladká – mletý mak, strúhanka, orechy alebo tvaroh. Preferovaným múčnym jedlom v sezóne ovocia boli „trnkové gule“, ktoré sa pripravovali zo zemiakového cesta plneného slivkami, posypané sladkou posýpkou podľa možností a chuti. Prílohou k mäsu a omáčkam bola žemľová knedľa „knofla“. Ak zvýšila, upražili ju spolu s vajíčkom, tak tvorila hlavné jedlo na obed alebo večeru spolu s kvasenou uhorkou alebo v lete aj s uhorkovým šalátom. Neskôr si získali obľubu aj parené buchty plnené lekvárom so sladkou posýpkou a palacinky. Tieto jedlá radi konzumovali najmä deti alebo starší ľudia.
Inými múčnymi jedlami boli závarky do polievok. Z cesta mieseného natvrdo a drobené ručne pripravovali krúpky, ktoré sa začali postupne strúhať na strúhadle a z krupice a vajíčka robili cesto, ktoré zavarovali priamo do polievky lyžicou „nočki“. Z tvrdých ciest krájali aj tenké rezance do mäsových polievok. „Nočki“ alebo „nokrle“ bol názov aj pre halušky, ktoré sa pripravovali len z múky a vody bez pridania zemiakov a pretreli ich cez sito “haluškár“. Slúžili ako príloha k mäsitému jedlu (paprikáš, perkelt, guláš). Varenie a konzumácia zemiakových halušiek s bryndzou alebo kapustou nebolo pre oblasť Záhoria charakteristickým ako v iných regiónoch Slovenska. Rozšírilo sa až pod vplyvom rozvoja turistiky a v dôsledku rozvoja masmédií, kuchárskych kurzov a rozširovania receptov. Niektoré tradičné múčne jedlá sa vyprážali v bravčovej masti. Boli to najmä príležitostné fašiangové špeciality šišky a fanky „boží milosci“. Zvykli ich nosiť aj pre ženu šestonedieľku “kútnicu“ po pôrode.
Obľúbené boli i múčne jedlá oprážané na tuku ako bol sladký trhanec „šmorn“. Základom bolo hustejšie cesto z múky, mlieka a vajíčok opražené na panvici a potrhané na kúsky, pocukrovalo sa a podávalo so zaváraným ovocím. Trhanec mohol byť pripravený aj na slano a hovorilo sa mu „tuplšmorn“. Ten sa zapíjal uvarenou žitnou kávou alebo čajom. Ďalším múčnym jedlom, oprážaným na tuku bol „šterc“. Základ jedla tvorila krupica opražená na masti, ktorá sa zaliala trochou teplej vody, ale tak, aby nevznikla kaša. Do takto pripravenej krupice sa zamiešali potlačené uvarené zemiaky. Niekedy jedlo dochutili opraženou krájanou cibuľkou. K hotovému slanému „štercu“ sa podávali kvasené prílohy ako kvasená kapusta alebo kvasené uhorky.
Charakteristickými múčnymi jedlami boli ťahané záviny „taški“– taška maková, „zelová“, krupicová, „jabúčková“, „taška ve mléku“, taška maková s hroznom. Pripravovali ich nielen vo sviatok, ale aj vo všedný deň ako hlavné jedlo. Kvalita ťahaného závinu závisela od skúseností a šikovnosti gazdinky. Nie každej sa takýto závin vydaril. Záviny z kysnutého cesta – orechovník, makovník, „sirovník“ (z tvarohu) boli tradičnými príležitostnými koláčmi na rodinné oslavy – svadba, krštenie, takisto ich prinášali šestonedieľke „do kúta“.
Obradovými koláčmi boli čisté sladké koláče z kysnutého cesta „cauetka“ alebo „gugla“ (bábovka). Obľúbené boli aj pečené buchty z kysnutého cesta, plnené domácim lekvárom. Pripravovali ich najčastejšie k piatkovému obedu, kedy sa nezvyklo variť mäsité jedlo, rovnako ako počas sezóny dozrievania ovocia rôzne ovocné koláče s posýpkou osúchy. K tradičným koláčom z kysnutého cesta patrili aj opekance „pupáki“, ktoré sa konzumovali ako hlavné jedlo na Štedrý večer. Boli poliate sladkým mliekom, medom a posypané mletým makom. Jesť rybu na Štedrý večer nebolo v každej domácnosti zvykom, preto podávali opekance „pupáki“. Konzumovať ryby na štedrú večeru sa pravidelnejšie začalo až po 2. svetovej vojne a dodnes je vianočný kapor spolu so zemiakovým šalátom jej neodmysliteľnou súčasťou. V mnohých domácnostiach však „pupáki“ pripravujú ešte aj dnes popri iných jedlách. Patria k vianočnej sviatočnej ponuke.
Múčne jedlá boli samostatným pokrmom, pripravovaným vo všedné bezmäsité dni alebo v čase pôstu. Mnohé tradičné múčne pokrmy zostali v obľube aj v súčasnosti.
Strava a stravovacie návyky prešli v posledných rokoch značnou premenou. Dosah na zmeny má častejšia migrácia obyvateľov za prácou, vzdelaním, poznaním. Väčšinu produktov na varenie a pečenie si možno celoročne kúpiť v obchodných reťazcoch. Ľudia nie sú odkázaní na samozásobenie a sezónnosť jednotlivých potravinových článkov tak, ako tomu bolo v minulosti.
Oľga Drahošová
